Foto: Ivan Majerský
Profesionálne spievate len šiestu sezónu, ale počet vašich úspechov by niekomu inému vystačil na desaťročia. Považujete svoju kariéru za raketovú?
Oproti iným speváčkam asi áno. Neabsolvovala som klasickú cestu, krôčik za krôčikom, keď sólista štartuje v malých úlohách na malých scénach, aby sa mohol postupne prebojovať k lepším pozíciám. Po ukončení štúdií moje prvé angažmán bolo pre Salzburg, ďalšie pre Miláno. Aj slávni kolegovia sa na mňa pozerajú s údivom, keď im o tom rozprávam.
A pritom ste so spevom začali v pomerne neskorom veku. Ako sa vlastne v hlave čerstvo vyštudovanej učiteľky zrodí plán venovať sa spevu a ísť ďalej študovať?
Odmalička som spievala s láskou a inklinovala k hudbe. V mojom vnútri bola snaha spievať neustále, akurát driemala. Prvé vízie som mala už po základnej škole. Vravela som si vtedy – chcem študovať spev. Lenže, pochádzala som z Hriňovej a za školou by som musela cestovať do Žiliny. Mladé dievča, zrátala som si dve a dve – túžba padla za obeť tínedžerskej pohodlnosti. Po gymnáziu som opäť zvažovala štúdium spevu, ale skončila na pedagogickej fakulte. Vždy, keď prišli zlomové momenty môjho života – chvíle, keď som sa mohla rozhodnúť, objavil sa záblesk mojej túžby po speve.
Prečo vám trvalo tak dlho, kým ste jej podľahli?
Považovala som to volanie za iracionálne. Až keď som pochopila, že mám poslednú možnosť, vzala som odvahu a skúsila šťastie zaklopať na dvere základnej umeleckej školy v Banskej Bystrici.
A kariéra slávnej sopranistky sa mohla začať.
Ale aj nemusela. Dodnes som vďačná, že som v škole našla úžasného človeka a pedagóga – pani Oľgu Mojžišovú, ktorá ma v speve podporovala a bola veľmi optimistická od začiatku. Mohol tam sedieť niekto, kto by ma poslal preč a pomyslel si, či sa tá 23-ročná slečna zbláznila. A keby nebolo profesorky Viktórie Stracenskej z VŠMU, asi by som dnes nebola taká úspešná.
Foto: Ivan Majerský
Do koľkých rokov existuje šanca pracovať s hlasom tak, aby mal človek šancu presadiť sa vo svetovej konkurencii?
Môj prípad bol už hraničný. U chlapcov je možné pracovať s hlasom aj v neskoršom veku, dievčatá sa musia podchytiť mladšie.
Existuje aj dolná hranica?
Určite. Ak sa dievča rozhodne pre štúdium spevu ešte na základnej škole, zdá sa mi to priskoro. Spievať si je správne, ale vziať si hudbu za profesiu v takom mladom veku je vážne rozhodnutie. Nielen hlasivky, ale aj osobnosť musí dozrieť. Odhaliť prednosti, ale aj nedostatky speváckej profesie si žiada čas. A človek by mal byť dosť zrelý, aby vedel zvážiť za a proti.
Čo považujete za najväčšie negatívum vášho povolania?
Všetci čakajú bezchybný výkon, odolávať tlaku a nikoho nesklamať je náročné. Ani samota nie je príjemná vec – človek je v opere odkázaný sám na seba. Nikto vás nevodí za ručičku, nemáte žiadneho spolupútnika. Na javisku sme síce spolupracovníci, ale keď otvoríte ústa v sólovom parte, ste už len sám za seba a všetci očakávajú stopercentný výkon. V tomto je opera veľmi individuálne zamestnanie a mnohí speváci sa musia vyrovnať s psychickým tlakom profesie.
Keď sa mladý umelec zrazu ocitne vo svete speváckych legiend a vážených kapacít, nepodlomia sa mu z toho nohy?
S odstupom času si myslím, že mnoho ľudí by nezvládlo, čo som prežila. Ako čerstvý absolvent VŠMU s veľmi malými skúsenosťami zo SND som zrazu vhupla do sveta, kde vládne najvyššia svetová úroveň. Bola som ako Alenka v ríši divov – akoby detskými očami som pozerala okolo seba a nemohla spočiatku uveriť. Našťastie mám v povahe určitý pokoj. Dokážem si veci odľahčovať, čo mi pomáhalo od úplných začiatkov.
Vytvorili ste si aj vlastný recept na trému?
Keď ma čakala náročná rola alebo predspievanie, neustále som si hovorila: Adriana, neboj sa! Nie si ani doktor, ani pilot. Nikto neumrie, keď neodspievaš na jednotku. Bolo to také moje čarovné zaklínadlo. Na úplne prvých predstaveniach, ešte na doskách SND, som si však trémy užila požehnane. Celý deň som nedokázala jesť, mala som triašku, žalúdok takpovediac na vode. Prišla som na javisko a mala pocit, že ani neviem, akú spievam operu. Keď sa odrazu pred vás posadí niekoľko stoviek ľudí a v operných domoch vo svete pár tisíc ľudí, naozaj vám nie je všetko jedno. Hlas sa nesmie ani zachvieť – veď by ste znehodnotili svoj výkon. Zachránila ma však práve schopnosť vnútorne si odľahčiť stresové faktory povolania. Inak by som sa asi zbláznila.
Potrebujú umelci pomoc psychológa?
U operných spevákov sa psychický nápor rokmi zmierňuje a trému tiež lieči čas. Po pár sezónach v brandži sama nevnímam psychický tlak ako v začiatkoch. Dnes už je môj deň pred predstavením úplne normálny. Som v pohode, duchom prítomná a nevymýšľam si katastrofické scenáre, čo by sa mohlo pokaziť.
Ste dnes taká pokojná aj na premiérach?
Na premiére určitý stres pocíti každý sólista. Ale pri častom účinkovaní nemôže riešiť zakaždým osobnú nepohodu. Netvrdím, že my speváci nezažívame trému – akurát sme už vylúčili jej sprievodné negatíva, ktoré by mohli zasiahnuť do nášho výkonu. Dnes sa už viem naladiť tak, aby sa mi hlas nechvel, nemala som skrátený dych, aby som sa dokázala sústrediť na hudbu a slová.
Mali by ste dnes väčšiu trému postaviť pred skupinku žiakov?
Určite áno. S učením nemám v podstate žiadne skúsenosti. Absolvovala som len povinnú päťtýždňovú prax, ale hneď po štátniciach na pedagogickej fakulte som nastupovala na konzervatórium.
Foto: Robert Hüttner
Dôležitou zložkou operných predstavení sa stalo herectvo jednotlivých protagonistov. Ako ho vnímate?
Dnes zo všetkých strán, či už divadla, televízie, ba dokonca koncertov, prichádza k divákovi herectvo. Na mimoriadne vysokej úrovni. Bolo by smiešne, keby ľudia prišli do opery a museli sa pozerať na spevákov, ktorí síce vydávajú nádherné zvuky, ale stoja ako soľné stĺpy a predvádzajú teatrálne a smiešne gestá. Možno pred pár desaťročiami existovali umelci, ktorí neboli herecky zdatní, ale urobili kariéru talentom a krásnym hlasom. Dnes už také niečo považujem za nemožné, nároky sú veľmi vysoké. Veľké slovo pri realizácii opier majú režiséri a priamo rozhodujú, koho obsadia. Práve oni chcú komplexnú zložku – skvelého speváka a šikovného herca.
Považujete sa za dobrú herečku?
Neprislúcha mi hodnotiť seba, ale v recenziách mnohí kritici vyzdvihujú aj moje herectvo. Umelec sa nesmie báť prejaviť cit, ukázať, čo daná postava obsahuje, vyrozprávať príbeh – o tom je naša práca. Medzi opernými sólistami sú dnes takí, ktorí sa vyrovnajú profesionálnym hercom. Na javisku sme rovnako často ako oni a možno to máme aj o niečo ľahšie. Hudba je silným prostriedkom, ktorý ešte dokáže vyburcovať výkon. Je pre nás prostriedkom navyše, ako sa vyjadriť.
Cibríte si ešte aj dnes hereckú stránku profesie tréningom?
Moje prvé produkcie určite neboli také, aké sú dnešné. Ale človek rastie a mám šťastie, že popri famóznych dirigentoch môžem pracovať aj s najúžasnejšími režisérmi. Len nedávno som v Theatre an der Wien vo Viedni skúšala predstavenie Xerxes pod vedením režiséra Adriana Noble. Trinásť rokov šéfoval Royal Shakespere Company vo Veľkej Británii – pre mňa je ideálnym príkladom, ako spolupráca s výnimočnými osobnosťami posúva ďalej.
Stalo sa vám, že ste niekedy nedokázali uchopiť postavu, nevedeli nasledovať víziu režiséra?
Stále mám tendenciu byť na javisku takým dievčatkom. Poskakovať, usmievať sa, byť šťastná. Som rojko, ktorý sa teší zo života. Ak je postava v súlade s týmto temperamentom, od prvej skúšky nemám problém. V spomenutom Xerxesovi som dostala postavu Romildy a musela sa s ňou naozaj popasovať. Stále s niečím bojuje, či už v okolí, alebo vo vlastnom vnútri – rieši morálne dilemy. Jej charakter mi pôsobil spočiatku problémy, potrebovala som viac času, aby som sa jej dostala pod kožu a našla ju v sebe. S niektorými postavami sa viem stotožniť hneď, na iné potrebujem trochu viac času. Ale dosiaľ som vždy našla porozumenie s režisérmi a spokojnosť bola na oboch stranách.
Platí to aj pri režisérkach?
To je trošku horšie.
Prečo?
Stalo sa mi párkrát, že ženy mali tendenciu posúvať ma do inej polohy. Najčastejšie pripomienky zneli: nebuď taká milá, neusmievaj sa, nehraj rozkošnú. Chcú, aby som nebola na javisku príliš pekná. Akoby mali tendenciu zošpatniť ma. Je to zvláštne. Možno sa za tým skrýva určitý spôsob žiarlivosti.
Foto: Reuters
Funguje žiarlivosť aj medzi kolegami?
V divadlách – operách, v ktorých spievam, som sa s neprajnosťou a žiarlivosťou nestretla. Hosťujeme na scénach po celom svete, každé dva-tri mesiace mám vlastne celkom nových kolegov. Aj keď sa po roku znovu vrátim do Milána alebo Paríža, je tam iná konštelácia. Nikto nemá potrebu zaoberať sa tým, prečo niekto spieva konkrétnu postavu, prečo nie on. Predstavenie je dané, obsadenie vybraté a bodka.
Naozaj nikdy sa nestane, že si toľko umelcov na jednom pódiu spolu nesadne?
Samozrejme, môže sa to stať. Ale dôvodom nie je žiarlivosť medzi kolegami, skôr nejaká osobná chémia, ktorá nefunguje.
Na svetových scénach si odohráte dva-tri mesiace v jednom predstavení a idete do ďalšieho. Je vám za nimi smutno?
Na každej produkcii, ktorú absolvujem, nechávam kúsok seba, kúsok srdca. Proces je veľmi intenzívny, skúšame a stretávame sa každý deň. Zbohom dávam ťažko každej jednej opere. Keď sme vo Viedni hrali predposlednú reprízu opery Xerxes, diváci si vyžiadali prídavok. Nedeje sa v opere bežne, aby ľudia po troch hodinách spevu žiadali ešte ďalší. Aj vďaka takýmto zážitkom sa mi s predstaveniami lúči neľahko. Ale krásne spomienky zostávajú. Verím, že podobne sú na tom aj diváci.
Nemrzí vás, že nespievate viac aj na Slovensku?
Je mi to ľúto. Hádam sa situácia zmení, keď sa usadím doma a budem mať viac času. Nebudem cestovať po celom svete, ale spievať mojim krajanom.
Začínali ste na doskách SND, ako dnes hodnotíte situáciu v ňom? Ministerská kontrola, kauzy okolo financovania, netransparentné zaobstarávania. Je to v poriadku?
Vo veľkých operných domoch, kde spievam, je iný princíp práce a financovania. Nemôžem teda ani porovnávať, kritizovať, hodnotiť – neprináleží mi to. Mám len sprostredkované informácie z médií. Nevidím do situácie priamo, nepoznám ani ľudí, ktorí teraz pôsobia v SND. Ale je mi úprimne ľúto, ak veci nefungujú. Bola by som radšej, keby sa písalo len o tom, aké inscenácie SND ponúka a aké úžasné predstavenia umelci odohrali. Ak sa niečo dočítam na internete, vždy ide vlastne o nejakú kauzu alebo problém. V iných krajinách o takýchto veciach niet ani zmienky. Samozrejme, keď sa vo viedenskej Staatsoper menil riaditeľ, objavili sa o tom správy v novinách. Ale inak sa píše naozaj len o predstaveniach. Čitatelia si môžu nájsť recenzie, rozhovory s protagonistami a hviezdnymi sólistami či dirigentmi a režisérmi. Škandalizovanie nefunguje. Verím, že raz nastane podobná situácia aj u nás.
Myslíte si, že médiá môžu formovať aj vkus slovenských divákov?
Zatiaľ to platí najmä za hranicami Slovenska. Opäť sa vrátim k predstaveniu Xerxes vo Viedni. Posledné štyri reprízy boli úplne vypredané. Dôvodom boli oslavné kritiky v novinách. V niekoľkých veľkých recenziách sa neobjavilo jediné negatívum a to Viedenčanov nahnalo do divadla. Ľudia čítajú recenzie a podľa toho sa zariadia. Na Slovensku vyjde kritika a je celkom jedno, čo sa v nej píše. Aj tak do divadla alebo opery príde len zopár ľudí. Ale to už zabŕdam do problému celého nastavenia systému a financovania kultúry. Nie je to jednoduchá téma.
Foto: ORANGE
Dokáže kultúra vyžiť len z podpory štátu alebo sú nevyhnutní mecenáši?
Kultúra a umenie boli vždy odkázané aj na mecenášov. Nedá sa financovať ich len zo zdrojov štátu a najmä nie takého štátu ako Slovensko. Ak niet peňazí na zdravotníctvo, na školstvo, koho by prekvapovalo, že nie sú peniaze ani na kultúru? Nečudujem sa tomu. Samozrejme, že zdravotníctvo a školstvo musia mať prednosť. Ale v situácii, keď krajinu sužujú podobné problémy, mal by k financovaniu umenia a kultúry pristúpiť iný zdroj, súkromní investori, spomenutí mecenáši. Mrzí ma len, že veľmi málo z bohatých Slovákov, ktorí si môžu dovoliť podporiť kultúru, sa o ňu zaujíma.
Mnohí možno radšej otočia svoje peniaze v športových kluboch.
Ide o ich peniaze, majú na to právo. Ale ja nechápem, ako môže mať niekto pôžitok zo sponzorovania futbalového mužstva. Oveľa väčšiu radosť predsa musí sprostredkovať podpora nejakej galérie, tvorba zbierky obrazov či založenie divadla. V tom je krásno. Šport je zábava, ale umenie stojí nad všetkým. Umenie je pridaná hodnota, ktorá prináša životu iný rozmer – v časoch konfliktov, tragédií a ekonomickej krízy taký nepostrádateľný v našich životoch.
Chce sa vám vôbec vracať na Slovensko, keď vnímate, aký ťažký život má na domácej pôde opera?
Na Slovensku som sa narodila, žijú tu všetci moji blízki a mám ho rada. Lietam po svete, ale v Bratislave mám už niekoľko rokov byt, ktorý čaká len na to, kým sa usadím. Rodinu by som chcela založiť doma.
Dokážete zladiť rolu manželky s postavami na svetových pódiách?
Verím v to. Možno budem musieť, a rada, zredukovať počet produkcií počas roka. Možno sa nebudem trepať niekam do Ameriky a Ázie, ale vyberiem si mestá, ktoré sú v blízkosti Slovenska a do ktorých sa dá ľahko cestovať. Dnes už presun v rámci Európy nie je žiadna tragédia. Som optimista, s milovaným partnerom po boku sa dá zvládnuť všetko.
A tiež naplniť svoju túžbu po dieťati…
Áno, drieme vo mne rovnako ako kedysi túžba spievať. Na materstvo sa veľmi teším. Ale moje dvojča, sestra Ivona, má ročného synčeka. Na chvíľu zastavil tikanie mojich biologických hodín. Túžbu objať, pritúliť si k hrudi malé stvorenie, som si trošku zaplátala. Zase mám chvíľu pocit, že ešte môžem počkať.
Adriana Kučerová
Narodila sa 24. februára 1976 v Lučenci. Spev na VŠMU začala študovať až po dokončení štúdia na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Krátko pôsobila na doskách Opery SND. Po víťazstve v súťaži Hans Gabor Belvedere Singing Competition v roku 2005 sa ocitla medzi najslávnejšími sopranistkami súčasnosti. Na konte má úlohy Frasquity v opere Carmen, Zuzanky z Mozartovej Figarovej svadby či Anne Truelove zo Stravinského Rake´s Progress. Nedávno s úspechom dokončila účinkovanie v predstavení Xerxes v Theater an der Wien. Momentálne sa pripravuje na rolu Nanette v opere Falstaff vo francúzskom Toulouse.
Za poskytnutie priestorov na fotenie ďakujeme Kempinski hotelu Riverpark v Bratislave. Šaty Adriany Kučerovej zapožičal Róbert Bartolen.
