Ako vnímajú Poliaci fakt, že Jánošík je slovenský hrdina?
Zle, nechcú to prijať. Hovoria: Slováci nám ukradli Jánošíka! Ja na to: Jánošík bol Slovák. Darmo, aj na poľskej strane funguje nacionalizmus. Dúfam však, že sa mi ich podarí presvedčiť.
V polovici sedemdesiatych rokov nakrútil Jerzy Passendorfer televízny seriál, v ktorom bol Jánošík Poliak.
Stále sa premieta a Jánošíka tam hrá herec, ktorý vyzerá ako kulturista. Po dlhom čase som si pozrela začiatok. V jednej scéne sedí Jánošík vo väzení. Je tam s ním aj Slovák, ktorý sa ho pýta, akože sa volá. On – že Jánošík. A Slovák: My sme mali tiež Jánošíka pred mnohými rokmi. Bol to slávny zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Poľský Jánošík na to: Bohatým bral a chudobným dával? To je výborný nápad! V poľskom seriáli je jasne povedané, že poľský Jánošík je iba kópia originálu. Pýtala som sa potom ľudí, ktorí ho videli tisíckrát, ale nikto si úvodnú scénu nepamätal.
Spomínate si ešte, čo vám prebleslo hlavou, keď ste sa na jar roku 2003 dozvedeli, že nie sú peniaze a nakrúcanie filmového Jánošíka je zastavené?
Bolo to veľmi nepríjemné. Producent Rudolf Biermann dosť dlho veril, že sa mu podarí dostať peniaze z fondu v Spojených štátoch, ktorý mu ich sľúbil. Oveľa skôr, ako si to on sám priznal, som intuitívne cítila, že sa to nepodarí. Najťažšie bolo zastavenie nakrúcania pre moju dcéru Kasiu, s ktorou sme film spolu režírovali. Bol to jej druhý projekt, venovala mu jeden a pol roka práce a naraz stop! Nedokázala sa s tým zmieriť, pre Jánošíka opustila v Spojených štátoch všetko. Potom si musela znovu a veľmi namáhavo budovať kontakty. Pre ňu to bolo oveľa ťažšie ako pre mňa.
Kedy sa vaša dcéra rozhodla, že bude pokračovať v šľapajach svojich rodičov – filmárov?
Veľmi dlho a zanovito sa svojmu osudu bránila. Nechcela mať s filmom nič spoločné. Mať v rodine toľko režisérov nie je nijaký špás. Stačí sledovať, čo sa deje, keď sa u nás chystá rodinná fotografia. Kasia vyštudovala umeleckú školu v Paríži a komiksové umenie na Inštitúte St. Luc v Bruseli. Po štúdiách začala robiť storyboardy, spolupracovala so známymi hollywoodskymi režisérmi ako Baz Luhrman či Jonathan Demme – a zapáčilo sa jej to. Nakrútila nezávislý film Bark!, jej komédia mala úspech na Sundance Film Festival a premietala sa na mnohých ďalších medzinárodných prehliadkach.
Koľkým producentom ste zaklopali na dvere, aby vám pomohli dokončiť, presnejšie dofinancovať nakrúcanie Jánošíka?
Chcelo mi pomôcť niekoľko kolegov. Automaticky sa však ponúkol Dariuzs Jabloński. Ešte keď sme s Jánošíkom začínali, rozprával sa s producentom Rudolfom Biermannom, že by prípadne mohol byť poľským koproducentom. Vtedy to však nevyšlo, pretože v tom čase bolo veľmi ťažké zohnať v Poľsku peniaze na filmový projekt. Keď sa potom prijal zákon o kinematografii a zriadil Poľský filmový inštitút, ľahšie sa dala získať časť rozpočtu. A keďže Dariusz sa od počiatku v projekte Jánošík: Pravdivá história angažoval, bolo logické, že som šla za ním. Veľmi sa mu páčilo, čo sme nakrútili, takže som vedela, že urobí všetko preto, aby sme film dokončili.
Čo poviete na charakteristiku časopisu Vogue, podľa ktorého ste ženou zo železa?
Keď som začiatkom osemdesiatych rokov emigrovala, nevyzeralo to, že budem môcť pokračovať vo svojej filmovej kariére. Mnohým sa to nepodarilo. Silná vôľa a tvrdohlavosť mi však pomohli všetko prežiť. Keby som nemala takú tvrdú hlavu, sotva by sa mi podarilo dokončiť Jánošíka.
Historický veľkofilm ste vraj nakrúcali v amatérskych podmienkach.
Malo to svoje výhody aj nevýhody. V štábe je vždy veľmi veľa talentovaných osobností. Sú oveľa kreatívnejší ako ľudia v západných štáboch, tí sú zasa oveľa disciplinovanejší. Skúste z nich však ťahať nápady! Musím povedať, že počas nakrúcania je organizácia práce v štáboch na Slovensku i v Poľsku veľmi slabá. Keď som pracovala s americkými, francúzskymi či nemeckými produkciami, mohla som sa sústrediť len na svoju prácu. Nemusela som nikoho naháňať, na nikoho kričať alebo skúmať, či je všetko pripravené, lebo všetko bolo tak, ako malo byť. Nakrúcanie v Poľsku či na Slovensku je psychicky aj fyzicky oveľa únavnejšie.
V prestávke nakrúcania Jánošíka ste s dcérou Kasiou a sestrou Magdalenou Lazarkiewicz režírovali seriál Ekipa. Ako sa vám robilo spolu?
Výborne a bez problémov. Bolo to poučenie pre celý štáb. Videli, že ženy dokážu spolupracovať bez akýchkoľvek konfliktov. Je to najmä otázka ega. Musíte potlačiť svoje ja a sústrediť sa na to, čo je najlepšie pre projekt, nie dokazovať, že práve vy ste múdrejšia alebo lepšia. Pozerala som sa do Guinnessovej knihy rekordov, ale zatiaľ v nej nie je trojica režisérok, ktoré robili na spoločnom projekte.
Ekipa je politický seriál. Dôvod?
Poľsko sa v istej chvíli ocitlo v dosť zlej politickej situácii. Zdalo sa, že všetci politici sú viac-menej skorumpovaní. Povedali sme si, že to môže byť iné a celkom dobrodružné. Ekipa je tak trochu výchovný seriál. Inšpirovali nás americké politické seriály, ktoré sme videli s Kasiou. Dali sme si záležať na tom, aby bol dobre napísaný, kvalitne obsadený a inscenovaný, nie aby pripomínal telenovely.
Dosť často nakrúcate v Hollywoode. Akú cenu za prácu vo filmovej továrni na sny režisér platí?
Hollywoodski producenti vyznávajú konvencie a tlačia do nich režiséra. Aby urobil film tak, ako si oni predstavujú tovar, ktorý ide dobre na odbyt. Aby splnil ich predstavy o tom, čo sa bude divákom najviac páčiť. Tento tlak je v Hollywoode veľmi silný, takže je dosť ťažké zachovať si vlastnú kreativitu. To je tá najväčšia cena.
Ako sa s tlakom producentov vyrovnávate vy sama?
Snažím sa, aby bol film taký, aký si ho predstavujem ja. Niekedy sa mi to darí lepšie, niekedy horšie. Inou vecou sú, samozrejme, zákazky… Ale Hollywood nikdy nebol mojím snom. Rada tam pracujem, rada pracujem s americkými filmovými štábmi a hercami, ale necítim sa tam ako doma.
Rodinnú drámu Tajomná záhrada vám produkoval Francis Ford Coppola. Aký bol producent?
Veľmi málo sa angažoval. Skôr vložil do projektu svoje meno. Netlačil na mňa, lebo sa trošku bál. Kritici mu totiž dali dosť výrazne najavo, že priveľmi tlačil na Wima Wendersa, ktorý pre neho niečo nakrúcal. Keď som s ním potom robila ja, snažil sa byť ústretový a spoľahlivý.
A čo vás viedlo k spolupráci s režisérom Krzysztofom Kieslowským?
Bol to najlepší priateľ, akého som kedy mala. Aj naša spolupráca bola taká kamarátska – ja som pomáhala jemu, on pomáhal mne, vymieňali sme si skúsenosti. Po jeho smrti som nikoho podobného nestretla.
Pre Andrzeja Wajdu ste napísali niekoľko scenárov, napríklad aj k skvelému Dantonovi. Dával vám ich prepisovať podobne, ako ste vy nechali prepisovať scenár Jánošíka scenáristke Eve Borušovičovej?
S Andrzejom Wajdom, aj v jeho filmovej skupine sme vždy viedli veľmi tvorivé diskusie v rôznych etapách filmovej prípravy. Zvykla som si na to. Dokonca aj v Spojených štátoch, lebo producenti nie sú vždy hlúpi. Veľmi často majú zaujímavé analýzy scenára, jeho zrozumiteľnosti či dotiahnutia projektov. Tvorivá spolupráca je vždy prínosom, dialóg je základom filmovej tvorby. Nie je dôvod neprepracovať scenár, ide len o to nepreháňať.
Najúspešnejším z vašich filmov bola historická dráma Európa, Európa, vyniesla vám Zlatý glóbus. Ako ste objavili príbeh židovského chlapca, ktorý utekal pred fašizmom na východ?
Nemecký židovský producent Arthur Brauner, ktorý produkoval môj film Bittere Ernte, kúpil práva na autobiografický román Solomona Perela. Ponúkol mi ho. Ja som však s ním robiť nechcela, mala som dojem, že všetko robí priveľmi lacno. Ale podarilo sa mi presvedčiť francúzsku producentku Margarert Ménegozovú, takže som mohla urobiť film kvalitnejšie. A najmä som mala šťastie, že sa písal rok 1989, v Poľsku padol komunizmus a ja som sa mohla vrátiť domov nakrúcať. Príbeh ma veľmi zaujal, bol históriou európskej totožnosti mladého človeka 20. storočia. Kládol otázky – čo znamená byť Židom, čo znamená byť Nemcom, čo znamená byť komunistom, do akej miery môže človek obviňovať sám seba a do akej miery je len hračkou dejín.
Prečo ste sa rozhodli preložiť do poľštiny Kunderov román Nesnesitelná lehkost bytí?
Pre mňa bolo prekladanie terapiou. Práve som emigrovala, bol začiatok 80. rokov a Jaruzelski vyhlásil v Poľsku výnimočný stav. Ja som sa ocitla v Paríži a s Kunderom sme sa veľmi skamarátili. Dal mi čítať rukopis, na ktorom ešte pracoval. Uvedomila som si, že vyjadruje aj moju vlastnú skúsenosť. A prekladom som chcela jeho knihu sprostredkovať aj poľskému čitateľovi.
Na začiatku kariéry ste režírovali aj v divadle. Neskôr ste javisko zavrhli?
Potom, čo som emigrovala, mala som ponuky zo zahraničia. Neprijala som ich, pretože divadlo je podľa mňa priveľmi spojené s jazykom a môj divadelný výraz je dosť osobitý. Tento rok som však režírovala v provinčnom divadle v Opole adaptáciu svojho celovečerného filmového debutu Provinční umelci. Bola to zaujímavá cesta späť… A zároveň som si mohla overiť, čo sa v Poľsku zmenilo a čo nie od začiatku osemdesiatych rokov, keď som odišla. Musím povedať, že sa nezmenilo veľa. Ani v divadle, ani v spoločnosti, ani v myslení a ambíciách ľudí. Tri razy už hrali moje predstavenie vo Varšave a pozývajú ho na rôzne festivaly.
Za filmovú tvorbu ste získali nemálo ocenení. Kde máte uložený Dôstojnícky kríž a Zlatý glóbus?
Presne neviem. Dôstojnícky kríž mám asi u mamy, takže bude vo varšavskom byte. A Zlatý glóbus mám vo svojom dome v Bretónsku. Nikdy som k nemu nedostala plaketu, kde je napísané, že je pre mňa. Asi si ju budem musieť vypýtať. Ale medzi nami, tá soška je veľmi škaredá.
Agnieszka Holland
1948: 28. novembra sa narodila vo Varšave. Starí rodičia z otcovej strany zahynuli v gete, matka katolíčka sa zúčastnila na Varšavskom povstaní
1971: absolvovala štúdium réžie na pražskej FAMU
1973: začínala ako asistentka réžie u Krzysztofa Zanussiho pri nakrúcaní filmu Iluminácia
1975: v televízii debutovala filmom Večer u Abdona
1979: debutovala celovečerným hraným filmom Provinční umelci
1981: získala Zvláštnu cenu poroty za film Osamotená žena na festivale poľských filmov v Gdansku
1981: emigrovala, usadila sa v Paríži
1985: film Bittere Ernte získal cenu na festivale v Montreale
1992: film Európa. Európa bol nominovaný na Oscara a získal Zlatý glóbus
1999: na filmovom festivale v Las Vegas dostala cenu za celoživotné dielo
2001: za výnimočný prínos poľskej kultúre si prevzala Dôstojnícky kríž
2002: získala Zvláštnu cenu za umelecké úspechy v Poľsku i v cudzine
2007: za réžiu filmu v Tieni Beethovena získala nomináciu na španielsku filmovú cenu Goya aj cenu na festivale v San Sebastiane
2009: s dcérou Kasiou Adamik dokončila film Jánošík: Pravdivá história, premiéra je naplánovaná na 10. septembra
