Arnošt Lustig bol legendou českej povojnovej literatúry

Jeho knihu poviedok z terezínskeho geta Noc a naděje mala v knižnici moja mama, ktorú ako mladé dievča deportovali do Terezína tým istým transportom ako Arnošta Lustiga. Čítal som tie poviedky asi ako 16-ročný, teda vo veku, keď Lustig vďaka svojej zvedavej a optimistickej letore veselo (v nemčine: lustig) "absolvoval svoj prvý koncentrák".

28.02.2011 19:02
Arnošt Lustig Foto:
Arnošt Lustig
debata

V Terezíne s ním boli aj rodičia a sestra, ale na jeseň 1944 ho odtransportovali do Osvienčimu-Brzezinky, kde zažil prvú selekciu na rampe. Vďaka predvídavosti a vôli prežiť zostal nažive aj po ďalších selekciách v tábore, aj napriek ťažkej robote v Buchenwalde a nakoniec pri prevoze do koncentračného tábora Dachau utiekol z vlaku, ktorý ostreľovalo americké lietadlo. Čakal ho dlhý život a kariéra úspešného novinára, filmového tvorcu, univerzitného profesora v USA, no najmä spisovateľa svetového formátu.

Arnošt Lustig si získal doma a veľmi rýchlo aj vo svete meno poviedkami z kníh Noc a naděje, Démanty noci, novelami Dita Saxová a Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou. Tému holokaust vedel stvárniť vďaka vlastným skúsenostiam na storaký spôsob – a zakaždým bravúrne. Jeho hrdinami sú „nehrdinskí“ obyčajní väzni, prevažne Židia, ktorí dokážu peklo koncentrákov prežiť vďaka svojmu dôvtipu i vďaka náhode, hoci traumu prežitia ponesú ako bremeno po celý život (Hanka Kaudersová z poľného nevestinca v knihe Krásné zelené oči), alebo ktorí sa svojim trýzniteľom vzbúria, aby si zoči-voči smrti zachovali dôstojnosť (Kateřina Horovitzová). Lustig poznal stovky takýchto a podobných príbehov a vyrozprával ich tak umelecky majstrovsky, že viaceré jeho knihy boli nominované na prestížne americké literárne ceny.

Sám bol skvelý rozprávač aj v osobnom styku. V júni 2008 sa zúčastnil na festivale Kafkove Matliare a diskutoval so študentmi popradského gymnázia. Hoci už vtedy bojoval so zákernou chorobou, nezaprel svoju povahu a s očividnou rozkošou rozprával vtipy a príbehy zo svojej mladosti, ktorú poznačila vojna a holokaust. Keď v ten istý deň popoludní čítal a odpovedal na otázky v liptovskomi­kulášskej knižnici spolu s našimi prozaikmi Antonom Balážom, Ivanom Čičmancom a mladučkou Katkou Rybovou, nezdržal sa a povedal: „Hele, Katko, a víš, že to bylo dobré, cos četla?“

Lustig zostal verný svojmu menu: veselosť z neho priam sršala. No vedel byť vzápätí hlboko smutný, keď pripomenul, že počas selekcií v Osvienčime vybrali do plynu namiesto neho iných väzňov. Podobne ako moja matka niesol až do smrti toto bremeno. V sobotu ráno, 26. februára, od nás navždy odišiel, ale zostávajú tu jeho knihy, jeho príbehy, filmy podľa jeho kníh a spomienky.

debata chyba