Ste z rodiny, kde je veľa umelcov – sú to Kaprálikovci a Romančíkovci. Ktoré miesta na Slovensku sú vám vďaka tomu blízke?
Mám rada Martin, odkiaľ pochádzajú naši rodičia a kde sme v detstve trávili krásne chvíle so starými rodičmi, strýkami, tetami, bratrancami a sesternicami. No takisto mám blízky vzťah ku Kysuciam, k rodnému Liptovu nášho deda Ela Romančíka a najmä k Orave, odkiaľ pochádza môj priateľ. Ako malí sme s našimi pochodili celé Slovensko, každý víkend sme boli na nejakom výlete či túre. Raz som otcovi poďakovala za to, že nemáme chatu ani záhradu, lebo môžeme objavovať stále nové a nové miesta.
Kde sa vaša rodina stretáva najradšej?
Pokiaľ ide o kaprálikovskú vetvu, tak v Slovenskom Pravne, v rodnej dreveničke nášho starého otca Ondreja, ocinovho otca. Otec má troch bratov, stará mama Zuzka (volám sa po nej) sa teší z jedenástich vnúčat a troch pravnúčat. Toto leto sa stretneme všetci v Bardejove na svadbe bratranca Mirka s Táničkou.
Elo Romančík, otec vašej mamy, je už hereckou legendou a je to aj veľmi príjemný človek. Čo ste zdedili po ňom?
Veľmi ľúbim svojho dedka Ela. Oco mi často hovorí, že mám po ňom veľa vlastností. Napríklad, keď prídem navštíviť rodinku môjho brata Martina, poviem, že som prišla len na sekundu, lebo mám povinnosti. Oblečená si však u nich sadnem na koberec a pri rozprávaní nám ubehnú aj dve hodiny. Aj dedo, keď nás navštívil, mal vždy naponáhlo a zostal oblečený v predizbe. Oco mu po hodinke nenápadne priniesol stoličku. Milovala som naše predizbové rozhovory.
Váš otec Dušan Kaprálik je aj pedagóg. Vy ste s ním dokonca učili na konzervatóriu. Naučili ste sa v tejto fáze aj vy niečo nové?
Učila som s ocinom a s pánom Bronislavom Križanom, ktorí sú pedagógmi hereckej tvorby na konzervatóriu dodnes. Hovorí sa, že sa najlepšie niečo naučíš vtedy, keď to učíš niekoho iného. Môžem to potvrdiť. Keď sa snažíte druhému niečo priblížiť, sami ste vnútorne omnoho aktívnejší, vynárajú sa vám rôzne spôsoby, ako sa dá tvorivo riešiť to, čomu sa práve venujete. Viete, až z druhej strany, zo strany pedagóga, som pochopila to, prečo od nás naši profesori herectva Zoro Laurinc a Alfréd Swan vyžadovali viac prípravy, vlastných nápadov a tvorivého nadšenia. Asi to je normálne, máloktorý študent je taký uvedomelý, že by naozaj využil v škole všetky možnosti zdokonaľovania sa v tom, čo študuje. Až s odstupom času si spomenie a pochopí, čo od neho učitelia vlastne chceli.
Stále ešte chodíte do školy – prečo?
Áno, chodím tiež do večernej školy eurytmie Anna Sophia, kde si dopĺňam umelecké vzdelanie. Na eurytmii sa učím vedomejšie pohybovať – je to umenie priestoru, rozvíja v človeku harmóniu myslenia, cítenia a pohybu (tvorenie a vnímanie hlások, tónov, ich vlastností). Popritom sa aspoň zľahka v škole venujeme kresleniu, tvorivej reči, hudobnej teórii a dejinám hudby, zborovému spevu, čaká nás priestorová geometria atď. Po tridsiatke sa človek do školy teší, lebo tam chodí z vlastného záujmu. Nemusí.
Radíte sa o dôležitých životných krokoch s otcom?
Náš otec je veľmi dobrý psychológ a hlavne múdry človek a rodič. Nemieša sa nám do životných rozhodnutí, no keď ho požiadame o pomoc a o názor, tak sa naňho vždy môžeme spoľahnúť. Až po ôsmu triedu sme museli byť o ôsmej večer v posteli a mohli sme si čítať. Telku sme pozerali len výnimočne. Oco v nás vypestoval lásku k literatúre. Vždy vytiahol nejakú knihu, ktorá nás práve v tom veku zaujala. Niekedy som ráno išla neskôr do školy, lebo som sa nevedela odtrhnúť od knižky. Otcovi vďačím za to, že som si čítaním rozvinula fantáziu, slovnú zásobu a teraz sa môžem živiť nielen herectvom, ale aj písaním a dramaturgickou prácou. Som šťastná, že mám skvelého otca, takého by som dopriala každému.
Vy ste hrali už ako dieťa, neomrzelo vás to ešte?
Od deviatich rokov do pätnástich som ako členka Detskej rozhlasovej dramatickej družiny nahrala veľké množstvo rozhlasových hier, rozprávok, pásiem a začala som robiť dabingy. Dodnes vnímam svoju prácu ako koníčka a veľmi ma baví.
Ste spokojná s tým, ako sa vyvíja váš život medzi tridsiatkou a štyridsiatkou?
Keď som mala tridsiate piate narodeniny, napísala mi kamarátka Bea (máme "narodky“ v rovnakom mesiaci): "Zuzi, mám pre teba tajnú správu: Teraz sa to len začína! “ Je to naozaj tak. Až teraz si začínam naplno, tvorivo užívať život. Mám kopu nápadov, cítim zodpovednosť za svoje rozhodnutia a kroky, veľmi sa teším z toho, keď sú zmysluplné. Mám toho teraz dosť.
Prekonali ste aj ťažšie obdobie, v poslednom čase ste ako vymenená…
Mala som problémy so štítnou žľazou. Zverím sa vám s tým preto, lebo to beriem ako osvetu (úsmev). Bude to mať možno význam pre tých, ktorí majú podobné príznaky a tiež im ani na um nepríde, že by to mohlo byť poruchou funkcie štítnej žľazy. Štyri roky sa mi veľmi zhoršoval zdravotný stav. Bola som stále unavená, mala som problém s koncentráciou, s rečou, nosila som v lete dva svetre, lebo mi bola ustavične zima. Reagovala som na všetko o pár minút neskôr, taká som bola spomalená, mala som depresie, stratila som chuť do života, bola som apatická. Až po tých štyroch rokoch som zašla k pánovi doktorovi Števlíkovi, či nemám niečo so srdcom. Ten na prvý pohľad uvidel, že ma má poslať k endokrinológovi. Doktor Rybár sa na mňa pozrel a spýtal sa ma: „Milostivá, kde ste boli doteraz? Veď vy určite nemôžete robiť a musíte sa cítiť strašne.“ Štítna žľaza mi pracovala už len na tri percentá, doktor povedal, že v živote videl iba dva také hrozné prípady nízkej funkcie štítnej žľazy. Teraz každé ráno užívam hormón štítnej žľazy a som plná energie a v poriadku. Do pol roka som bola znova sama sebou, život sa opäť stal zmysluplným a tvorivým, za čo som lekárom aj farmaceutom veľmi vďačná. Teraz každého s podobnými príznakmi posielam k endokrinológovi.
Všimla som si, že máte veľa priateľov výtvarníkov. Čo vás k nim priviedlo?
Život. Napríklad Paľo Macho je výtvarník, ktorý robí nádherné obrazy a objekty zo skla, kameraman Rišo Krivda, manžel ďalšej mojej kamarátky, módnej návrhárky Zdenky Gundovej-Krivdovej, nakrútil o jeho tvorbe dokument. Veronika Lesana Renčková, ktorá šije hračky, bábky, tašky a pod., nám na dvere v byte namaľovala tancujúce víly. Každý, kto k nám príde, cíti sa ako v rozprávkovej krajine. Jej priateľ Janko Košút je šikovný rezbár, atypický nábytok pre nás zasa vytvoril Peter Zvonimír Heriban, ktorý je aj autorom ihriska v Limbachu. Drevené sponky do vlasov mám zasa od huslistky Katky Revovej, hudobník, Miro Žiarislav Švický vyrába hudobné nástroje, mám rada obrazy Silvie Pálešovej-Mikolajovej a tak by som mohla vymenovávať ďalej. Sú to zaujímaví ľudia.
Máte aj vy výtvarný talent?
Nie, žiaľ, nezdedila som ho po dedovi, ktorý krásne maľuje – svoj rodný Liptov, priateľov, kolegov…
V rodine dominuje herectvo – viete s príbuznými hrať aj ľúbostné vzťahy?
Veľmi rada hrám s bratmi. S Martinom a aj s Ondrejom, ktorý študuje réžiu a dramaturgiu na VŠMU. S Martinom a s otcom sme na Novej scéne hrali v komédii Tri v tom – Maťo v nej hral môjho frajera, oco hral postavu, ktorá ma balila a keď sa Maťo v hre prezliekol za ženu, tak oco balil aj jeho. Smejeme sa na tom, že to bol taký „rodinný incest“. S Ondrejom sme zasa dabovali kreslenú rozprávku o zajacoch, ktorým sa narodili malé zajačiky. A v divadelnej hre Anjel, ktorú Ondro režíroval, som robila záskok, takže som svojho o trinásť rokov mladšieho brata zažila aj ako režiséra. Povedal mi, že na záskok to bolo dobré, ale keby som to normálne skúšala, tak by ma poriadne podusil (smiech). V každom prípade sme radi, keď spolu robíme. A stretneme sa aspoň v práci, ak nezostáva čas na návštevy.
Máte aj doslova rodinné predstavenie v Divadle a.ha – rozprávku Janko a Marienka, kde hrá otec, bratia, švagriná…
V Divadle a. ha hráme rozprávku Antona Korenčiho mladšieho Janko a Marienka, alebo o čokoládovej chalúpke. Režíroval ju Števo Korenči, hudbu a texty piesní robil brat Martin, ktorý hrá Janka. Ja hrám Marienku. Martinova manželka Miška Kapráliková-Medvecová, ľudia ju poznajú z divadla v Prešove, z muzikálov na Novej scéne či z rannej rozhlasovej šou Gregora a Michaely, hrá Jahôdku, Čokoládku a Rozprávačku. Otec Dušan je úžasná fúzatá, blonďavá ježibaba. Skáče hlavičku do kotla a ja stále nechápem, ako to dokáže, keď naspodku je len tenký molitan a tvrdé drevo. Sme radi, že máme stále plné hľadisko. Detskí aj dospelí diváci odchádzajú po predstavení vysmiati a pospevujú si „Jahody, jahody, jahody …" . Keď je na predstavení Miškin a Maťov päťročný syn Miško, spieva pesničky spolu s nami. Najradšej má tú ježibabinu. Z rozprávky sa teší aj naša sestra Danka, ktorá ju už videla niekoľkokrát.
Je hranie s rodinou vždy len pohoda alebo ste sa už aj povadili?
Čo sa týka skúšania, bolo to veľmi príjemné, užili sme si kopu zábavy a tvorili sme spoločne. Občas sa stalo, že niekto bol precitlivený na pripomienky členov rodiny, a tak sme prosili režiséra Števa Korenčiho a Ľuba Dolného, ktorý robil hudobné aranžmány, aby povedal tomu niekomu pripomienku, na ktorú by inak reagoval: „Spievaj, či urob si to sám.“ Takto sme z toho vždy takticky vykorčuľovali a obišlo sa to bez hádky.
Zuzana Kapráliková
Narodila sa 5. septembra 1973. Začínala v detskej rozhlasovej dramatickej družine, vyštudovala hudobno-dramatický odbor na bratislavskom konzervatóriu, hrala na bratislavskej Novej scéne, v Divadle a.ha, a vo filmoch Hazard, Jaškov sen… Venuje sa dabingu, úprave dialógov a písaniu. S Martinou Michalcovou pripravuje rozhlasovú reláciu Pampulóni a hrá v seriáli Rádio. Jej otec je herec Dušan Kaprálik.
