Spolupracovali ste s mnohými známymi režisérmi vrátane Krzysztofa Kieślowského. V jeho filmoch sa ukazuje, že náš viditeľný svet v sebe nesie aj čosi tajomné, neuchopiteľné. Inšpiroval vás?
Kieślowski ma určite ovplyvnil, ale nemala som v úmysle urobiť film v jeho štýle. Aj on nakrúcal o ženách, nepoužíval veľa slov, nepodsúval divákom vysvetlenia, staval na pocitoch. Takže v mojom filme nájdete spojitosti – a nielen s jeho tvorbou. Keď som s Kieślowským spolupracovala ako asistentka, naučil ma predovšetkým nevzdávať sa, sledovať svoju myšlienku, stáť si za ňou.
Je vám blízky mystický rozmer prírody? Má pre vás strom dušu?
Ak myslíte reinkarnáciu, tak to nie je moja šálka kávy. Skôr ma zaujíma, ako príroda odráža naše pocity, vnútro, našu schopnosť uchopiť a spracovať nejakú životnú udalosť. Nezdieľam mysticizmus spojený s Aborigénmi, ale považujem ho za krásnu metaforu. Neverím ani v Boha, ale zaujíma ma, prečo iní ľudia veria, a ako sa to prejavuje. Pre mňa je Strom príbehom postáv, ktoré sa vyrovnávajú so smrťou a každá to robí po svojom. Neexistuje jediná správna cesta. Musíte hľadať tú svoju a prejsť ňou.
Malá Simone sa vo filme skrýva do koruny stromu, do vlastného sveta, ktorý vypĺňa predstavami a myšlienkami. Dá sa k tomu prirovnať vaše rozhodnutie nenakrúcať Strom vo Francúzsku, ale v Austrálii? Bol to pre vás únik?
Cítim sa slobodnejšie mimo svojej domovskej krajiny, vzdialená od francúzskeho zázemia, známych režisérov… Objavujem nové kultúry, snažím sa preniknúť do ich vnútra a stať sa ich súčasťou. Nechcem robiť iba exotické pohľadnicové filmy. Pri Strome som považovala za dôležité, aby som sa priblížila austrálskym ľuďom a zároveň bola univerzálna. Aby som dokázala osloviť aj publikum z iných krajín. Príbeh rozpráva o ľuďoch, ktorí smútia za svojim blízkym a cítia sa trochu ako vyhnanci. Ja som v sebe v Austrálii uchovávala kultúru, z ktorej vychádzam, ale snažila som sa byť bez nej. Keď vám zase zomrie niekto blízky, chcete si na neho uchovať spomienku a zároveň sa usilujete žiť bez neho. Človek je pri tom osamelý, tak ako hrdinka môjho filmu, ktorá tiež nie je rodená Austrálčanka a prišla o muža.
Charlotte Gainsbourgová je pozoruhodná herečka aj pre svoju tvár, ktorú divák zaujato skúma, hoci nemusí isť o dramatickú scénu. Čím inšpirovala vás?
Páči sa mi jej minimalistický prejav, to že neprehráva. A jej tvár uchováva všetky životné etapy. Stále je to malé dievča, dospievajúca žena aj matka. Cítim to z nej. Aj v mojom filme je chvíľami dievčaťom v obkolesení detí. Je zmätená, potom sa zase snaží byť dobrou matkou a nie vždy jej to vychádza. V konečnom dôsledku je však dobré, že deťom necháva dostatok slobody a nenúti ich robiť to, čo ona považuje za správne. Charlotte vie byť zvláštna, ľudsky prostá aj krásna, hoci ju nepovažujem za typickú krásku amerického razenia. Má v sebe šarm a vznešenosť, a to aj v pohyboch. Je vždy prekvapujúca. Skvelá herečka. A navyše človek, ktorý tiež pochybuje a hanbí sa. Ako ja. Vycítila som, že pred ňou môžem byť taká, aká som. Nemusela som sa hrať na vševediacu režisérku.
Rok pred vašim filmom nakrúcala Gainsbourgová titul Antikrist s režisérom Larsom von Trierom. Tá snímka isto nepriniesla ťaživú skúsenosť iba divákom, ale aj hercom. Mysleli ste na to, keď ste Gainsbourgovú oslovovali?
Keď som ju oslovila, Antikrist ešte nebol dokončený. A keď ho uviedli, bola som v Austrálii, kde som ho nemala možnosť vidieť. Zahliadla som však obrázky, na ktorých ležala Charlotte v koreňoch stromu. Trochu ma to vyľakalo. Navyše išlo o príbeh, v ktorom je strata dieťaťa a trúchlenie. Charlotte mi však povedala, že neriešila, či má hrať v ďalšom filme o smútku a môj scenár bol úplne iný ako von Trierov. Keď potom dostala za Antikrista cenu v Cannes, tešila som sa z toho. Napokon, pomohlo to aj môjmu filmu. Ale asi sme mali šťastie, že sme ju o spoluprácu požiadali ešte predtým.
Vo filme Strom je motív konfliktu medzi matkou a dcérou. Jedna si po smrti manžela našla nádejného partnera, druhá jeho prepojenie s rodinou odmieta. Divák môže chápať oba postoje, ale k jednému z nich má zrejme bližšie. Ako je to s vašimi sympatiami k postavám, ktoré ste vytvorili?
Zaujíma ma byť uprostred. Keď sa v živote ocitnem medzi dvoma ľuďmi, počúvam ich a hovorím si, že stanovisko toho prvého dokážem pochopiť. No ak zmením uhol pohľadu, môžem pochopiť aj toho druhého. Keď ste uprostred, vidíte, že neexistuje len jedna pravda. Rada cítim, že je všetko subjektívne. Tak sa aj môj film nachádza kdesi medzi realitou a fantáziou. Páči sa mi pohyb na tejto tenkej hranici. Každá z postáv má k stromu iný vzťah, vidí v ňom to, čo chce. A divákom sa rozširujú interpretačné možnosti. Menia stanoviská, prehodnocujú, stávajú sa aktívni. Ako v živote. Keď im vnútite svoj pohľad a ste doslovný, je to nuda. Rozmanitosť je pre mňa zaujímavejšia aj v samotnom živote, v spoločnosti, kultúre či kinematografii.
