Ako prišiel Američan na nápad nakrútiť film o československej „zamatovej“?
K rozhodnutiu nakrútiť Moc bezmocných ma priviedlo viacero dôvodov. Cítil som, že víťazstvo bez násilia v histórii neprichádza často. Fascinovalo ma, ako sa dokázali spojiť disidenti s množstvom obyčajných ľudí, ktorí tiež túžili po zmene režimu. Po revolúcii neprišla odplata. A napokon, považoval som tento významný príbeh z nedávnej minulosti Československa za veľmi dôležitý najmä pre mladých Američanov.
Prečo práve pre nich?
My Američania žijeme uzatvorení v hraniciach našej veľkej krajiny. Nazdávam sa, že mladí ľudia by mali vedieť, že aj ďaleko za hranicami Spojených štátov žijú ľudské bytosti, ktoré sú hodné rešpektu. Že hodnoty ako boj za slobodu a ľudské práva vyznávajú aj inde. A ak by si tieto hodnoty prestali vážiť, mohli by jedného dňa o ne aj prísť.
Čo vám na to hovorili ľudia, s ktorými ste sa zhovárali v Česku?
Prišlo mi to dosť zábavné. Rozprával som sa s Alexandrom Vondrom, Václavom Havlom, Šimonom Pánkom a mnohými ďalšími. Vysvetľovali mi, že demokracia by sa mala učiť v škole, že k nej treba mladých vychovávať. Zhodli sme sa na tom, že hoci jednotlivec nedokáže pohnúť režimom, keď sa dá dohromady veľa jednotlivcov, dokážu zmeniť osudy.
Mali ste problémy pri nakrúcaní?
A koľko! Bol som nadšený príbehom „zamatovej“, v rozhovoroch s mladými Čechmi a Slovákmi som cítil, že ich pocity sú rovnaké ako moje. Keď som prišiel nakrúcať, už sa tvárili, že ich nedávna história vôbec nezaujíma. Riešili celkom iné problémy ako nejaký komunizmus či totalitu.
Len to?
Kdeže… Pri návšteve Prahy v roku 2005 som videl sviečkový pochod, bolo to niečo úžasné. Keď som ho o rok neskôr prišiel nakrútiť, nikde nič a nikoho. Naskočila mi husia koža, dostal som horúčku, myslel som, že som absolútne zlyhal a že s mojím projektom je amen. Keď som sa z tej hrôzy vylízal, podarilo sa mi objaviť oveľa zaujímavejšie ľudské príbehy.
Koľko času prešlo od prvého nápadu po konečnú podobu filmu?
Rešeršovať sme začali v novembri 2005, ďalšie dva roky sme nakrúcali, potom som písal scenár a v januári tohto roku sme Moc bezmocných dokončili.
Ako sa dostane dokument k divákom?
V Spojených štátoch zatiaľ nemáme vysielateľa. Film sa premietal na festivale v Bostone, v Českom národnom dome v New Yorku, vo Washingtone, kde ho videli aj organizátori festivalu Jeden svet, v Bruseli, vo Varšave na festivale Planet.doc. Som rád, že sme mohli Moc bezmocných uviesť aj na Art Film Feste. Podľa ohlasov od českých a slovenských divákov žijúcich v Spojených štátoch ich dokument hlboko zasiahol.
A čo distribúcia?
Hľadáme. Dokument odvysiela japonská televízia NHK, záujem má aj niekoľko európskych televíznych spoločností. Zatiaľ náš film putuje po festivaloch.
Dlho ste prehovárali Jeremyho Ironsa, aby načítal váš komentár k filmu?
Nie ja, producent Darin Nellis ho musel prehovoriť a získať pre náš projekt. Najprv sa dlho nič nedialo, potom som v jeden piatok dostal informáciu: Jeremy súhlasil, ale má čas len dnes alebo zajtra. A ja som bol v Mexiku. Okamžite som letel domov do Santa Fe, švihom dokončil scenár a na druhý deň sa nakrúcal komentár.
