Muzikály väčšinou hovoria láske. Čo z tých vašich je v muzikáloch, na ktorých ste pracovali?
Tak to si myslím, že nič.
Vaše lásky boli úplne iné?
Áno.
A v čom?
V muzikáli na javisku vidíme ideál lásky. Roxanu v Cyranovi z predmestia ľúbia dvaja muži, jeden to tají, druhý žije z jeho veršov. A potom sa objaví problém interpreta. Už mu nestačí, že je len človekom, ktorý opakuje slová niekoho iného. A to ho napokon položí. Lenže Roxana zistí, koho vlastne miluje, príliš neskoro.
Vy ste stretli v živote iba mužov, ktorí boli suverénni, dominantní a nemali také problémy?
Takto by som necharakterizovala nikoho z nich. Možno v mojich prózach by sa našli náznaky.
A neboli ste ani v niektorom období pre niekoho princeznou?
To moja sestra bola princeznou pre Jirka Sýkoru. Veľmi intenzívne. On ju tak dokonca volal. Ja som skôr športový typ.
Ako teda vznikol muzikál neberte nám princeznú?
Výborná dramaturgička Gabika Vyskočilová, s ktorou sa aj dnes kamarátime, mi ukázala námet, ktorý bol už schválený v Hudobnej dramaturgii Slovenskej televízie, aby som ho upravila. S tým námetom sa nedalo nič robiť. V spolupráci sme však pokračovali a ja som jej nakoniec odovzdala muzikál Neberte nám princeznú. Vrátila som sa s ním k televíznemu filmu. Oslovila som svojich kamarátov – Deža Ursinyho, Jána Štrassera a začali sme na muzikáli pracovať.
A ako vznikol názov?
Tak trocha ako protest, lebo vtedy autorom v televízii zarazili rôzne veci. Napríklad aj spomínať princezné a zvony, lebo vraj pripomínali feudalizmus a kostoly. Povedala som si preto, že sa to bude volať práve tak. Motív bol rozprávkový, o Snehulienke a jej maličkých ochrancoch, trpaslíkoch, ale chcela som to dostať do súčasnosti a povedať deťom: Pozor, nedajte sa manipulovať, každý má v sebe niečo, čo má rád. Nájdite svoj talent a robte to, čo naozaj chcete. Tá princezná to našla v práci s deťmi. O to tam išlo.
Kto obsadil Mariku Gombitovú?
Interpretov si našiel Dežo Ursiny. Oslovil Mariku Gombitovú, Miroslava Žbirku a Marie Rottrovú. Práve tá nedávno v rozhovore povedala, že k muzikálom nemá vzťah a že sa dala nahovoriť len preto, že ju oslovil Dežo.
Čím bol výnimočný pri tvorbe muzikálu?
Vedel, čo chce, trval na svojom, písal melódie pre hlasy, ktoré si zvolil. Mal vzácnu schopnosť – vedel dosiahnuť, že ani jedno slovo, ktoré zaznie v pesničke, nezanikne. Všetky sú jasne počuť. Gabika Vyskočilová bola úžasná, lebo presadila nielen titul, ale aj Deža ako hudobníka a okrem toho aj režiséra Martina Hoffmeistra, ktorý dokázal do súčasnej témy z detského domova dostať rozprávkovú hravosť. S Martinom a Dežom sme potom spolupracovali na ďalšom hudobnom filme podľa mojej knižky Niekto ako ja, v ktorom si Dežo aj zahral.
A ako ste sa cítili pri realizácii scenárov, keď sa autor zvyknutý na prózu, v ktorej je celkom sám, dostáva do kolektívu tvorcov?
Sama som bola aj pri písaní scenárov. A pri filmovaní som najčastejšie chýbala, na „pľac“ som veľmi nechodila.
O kom bol muzikál Cyrano z predmestia? Ako vznikol nápad?
S Jánom Štrasserom som pre rozhlas pripravovala malé hry s pesničkami. V roku 1975 vznikla Naša pani Anetta, potom Kúpeľňové blues, a tak som vyšla z rozhlasovej tvorby. Aj som bola prekvapená, keď ma oslovil Kamil Peteraj, či by som niečo neurobila pre Novú scénu. Povedala som, že to pôjde ťažko, lebo ja sa v muzikáloch veľmi neorientujem, ale skúsim o tom rozmýšľať. Poznala som len piesne a hudbu West Side Story… A tak som uvažovala. Hľadala som tému, ktorá by bola divákom známa a zároveň by inšpirovala aj mňa. A oprela som sa o príbeh Cyrana z Bergeracu.
Prečo práve oň?
Hrdina Rostandovho príbehu bol nekonformný človek, ktorý šiel za tým, čo chcel, vedel sa obetovať pre priateľstvo a chcel si zároveň uchovať čistý štít. V tom čase sa v Československu o pravde viac snívalo, ako sa v nej žilo… A keď som o tej téme uvažovala, povedala som si, že Cyrano z Bergeracu je napísaný básnickým jazykom o básnikovi, Cyrana z predmestia budem teda písať múzickým jazykom o muzikantoch. Na prvého Cyrana z roku 1977 na Novej scéne potom chodili ľudia z celého Slovenska, stále bolo vypredané. Aj sa to vtedajší mocní snažili prekaziť a zašantročiť, tvrdili, že to nie je vizitka našej mládeže. Ale ľudia to chceli vidieť.
Kde sa okolo tohto muzikálu vzalo toľko tvorivých ľudí?
Kamilovi Peterajovi som odovzdala trojpásmový text, kde boli predpísané muzikálové čísla, obsah budúcich pesničiek a dialógy. Moja práca sa stretla s porozumením, ba nadšením, Kamil ma zoznámil s Mariánom Vargom a Pavlom Hammelom, o piesňové texty sa podelil s Jánom Štrasserom. V muzikáli si každý z nich našiel svoju parketu.
Pri obnovovaní muzikálu v 90. rokoch však medzi nimi bolo aj napätie…
Bolo. Obnovenie muzikálu bola akcia Kamila Peteraja s Paľom Hammelom. A Marián Varga s tým, čo sa dialo, veľmi nesúhlasil. Objavili sa nové pesničky, čo rušilo hudobnú klenbu diela, vyškrtali sa celé motívy, dejové i hudobné a uvádzalo sa to v neveľmi lákavom prostredí Kultúrneho domu Ružinov. Podľa Mariána sa to nemalo robiť týmto spôsobom.
Viac sa vám páčilo košické uvedenie z roku 1993?
V Košiciach naštudovali perfektné predstavenie Cyrana. Kapela bola, ako som to pôvodne chcela, na javisku, žiadny orchester v jame pod javiskom. Veď aj dialógy som napísala pre postavy z kapely tak, aby ich mohli zvládnuť neherci – muzikanti. A v Košiciach môj zámer naozaj pochopili.
A ako ste sa dostali do takej dobrej partie mladých mužov, básnikov a hudobníkov? Boli ste ich múzou?
S Dežom sme sa kamarátili strašne dlho, chodil k nám. S Jánom Štrasserom sme robili v rozhlase a bol to kamarát môjho manžela Petra Zajaca. Veľmi dávny kamarát, robili spolu Mladú tvorbu tesne pred zánikom, neskôr, koncom 80. rokov Slovenské pohľady, prekladali… Aj ja som prvé poviedky písala do Mladej tvorby. A s Petrom som sa zoznámila tak, že ich stratil. Odovzdala som ich do vydavateľstva Smena, kde bol vtedy redaktorom a on mi zatelefonoval, že stratil rukopis. Začala som sa smiať, že nemám kópiu.
To bol chyták?
Nie, to bolo naozaj. Potom som text znova skladala z nejakých útržkov a už som to písala na Petrovom stroji.
Ste známa prozaička, ale aj scenáristka. Začínali ste dokonca ešte pred často spomínanými „televíznymi pondelkami“. Vtedy nestála budova televízie v Mlynskej doline. Kam ste chodili so scenármi?
V Petržalke zostala po stavbároch ubytovňa, ktorú obsadila Televízna filmová tvorba. Viedol ju Ivan Teren a jej dušou bol dramaturg Peter Balgha, vynikajúci, originálny človek. Mal úžasný nos na ľudí, vycítil filmový talent, vedel talenty spájať a vedel robiť filmové projekty. Vznikli tam Jakubiskovi Zbehovia, Hollého Balada o siedmich obesených, Barabášova Krotká… A práve od Petra Balghu sme s priateľkou Evou Rosenbaumovou, ktorá študovala FAMU, dostali šancu na prvý scenár. Pomstu starej dámy sme napísali podľa Jesenského poviedky Pani Rafiková, režisérom bol Karol Spišák a kameramanom Stanislav Szomolányi. Potom som sa chcela uviesť vlastným scenárom, to však bolo v Televíznej filmovej tvorbe nepriechodné, robili sa len adaptácie našich a ruských autorov. Vzala som si teda námet z Čechovovej poviedky a vznikol Román o base, ktorý režíroval Vido Horňák. Ďalšiu vec, ktorú som si našla na adaptáciu, bola Muška, poviedka Guya de Maupassant. Nebol to síce ruský autor, ale Peter Balgha Mušku dokázal presadiť. Na spoluprácu vyzval režiséra Juraja Herza, ja som navrhla kameramana Doda Šimončiča, a tak vznikli Sladké hry minulého leta.
Film získaval uznanie v zahraničí, ale doma sa nepremietal. Prišiel totiž rok 1969 a začala sa normalizácia. Ako sa premietla do vášho života?
Peter Balgha musel z televízie odísť, ale ešte ma tam narýchlo zamestnal. Potom ochorel, bol dlho v nemocnici. Normalizácia pokračovala, Televíznu filmovú tvorbu zrušili, išla som na materskú a narodili sa mi moje druhé dvojčatá. A Peter Balgha zomrel… Film Sladké hry minulého leta bol na Slovensku zakázaný, ale v Monte Carle získal cenu. Kto ho chcel vidieť, išiel do Budapešti. Zostala som asi sedem rokov doma. Môj muž Peter tiež prišiel o miesto v knižnej redakcii Smeny. Ešte mi tam stihli vyjsť dve knižky – Zaznamenávanie neprávd a Miesto, čas, príčina. Peter sa zamestnal na Pedagogickej fakulte v Nitre a ja som sa až po dlhom čase dostala k práci na televíznom filme o Božene Němcovej na Slovensku. Vychádzala som z jej spomienok, rozprávok, ktoré tu zbierala a najmä z úžasných listov. A potom ma zobral Peter Jaroš do dramaturgie Slovenského filmu, kde som od roku 1978 až do rozpustenia Slovenskej filmovej tvorby spolupracovala na filmoch pre mládež s Dušanom Dušekom, Jurajom Lihositom, Evou Štefankovičovou, Miloslavom Lutherom, Marošom Porubjakom, Petrom Hledíkom…
V tom období nastúpili „televízne pondelky“. Ako ste ich vy hodnotili?
Bolo to zaujímavé. Ale boli to inscenované dramatizácie, nie filmy.
Alta Vášová
narodila sa 25. mája 1939 v Sevljuši
študovala matematiku a fyziku, bola učiteľkou a neskôr sa venovala už len literatúre
písať začala v 60. rokoch v Mladej tvorbe, Romboide, Slovenských pohľadoch
v roku 1970 debutovala knižkou Zaznamenávanie neprávd, potom jej vyšla knižka Miesto, čas, príčina
písala aj pre deti a mládež, napríklad: Blíženci z Gemini, Niekto ako ja
venovala sa aj vedecko-fantastickej literatúre
významnú časť jej tvorby tvoria scenáre k filmom (ako Sladké hry minulého leta) a prvým pôvodným slovenským muzikálom (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú)
je laureátkou ceny Anasoft litera, ktorú dostala minulý rok za knižku Ostrovy nepamäti
