Spolupracovali ste už zo Slovenským národným divadlom, prečo ste si teraz vybrali Arénu?
Už asi dva-tri roky ma riaditeľ Divadla Aréna pozýva, aby som v jeho divadle režírovala. Párkrát sme sa s Jurajom Kukurom stretli aj v Prahe, keď som tam robila v Národnom divadle či v Divadle bez zábradlí. Dlho som však do Bratislavy prísť nemohla.
Čo vám bránilo?
Od roku 2009 som umeleckou riaditeľkou Vígszínházu v Budapešti, čo je najväčšie divadlo v Maďarsku. Veľká sála má 1 200 miest, menšia scéna 500 sedadiel, takže v domovskom divadle mám v posledných štyroch rokoch veľmi veľa práce. Nemohla som si dovoliť odísť niekam inam, aj keď mi medzičasom prišlo veľa pozvaní. Navyše skoro každý večer som na javisku ako herečka, takže je ťažké to zladiť. Teraz už mám doma budúcu divadelnú sezónu pripravenú, tak som si konečne mohla „odskočiť“ a prísť do Bratislavy.
Čím vás oslovila či vyprovokovala Ivesova hra Venuša v kožuchu?
Zaujala ma skutočnosť, že príbeh sa odohráva v divadle. Venuša v kožuchu je teda, ako sa hovorieva, divadlo na divadle. A po druhé je to hra o večnom boji muža a ženy, čo ma vždy oslovuje a zaujíma. Nie som typ režisérky, ktorá sa venuje politickému divadlu. Na javisku najradšej rozprávam príbehy o vzťahoch muža a ženy a presne o tom je táto Ivesova hra.
Akým kľúčom ste predlohu vyložili a zinscenovali?
Kľúčom k interpretácii je môj prirodzený vzťah k divadlu. Na jednej strane som sa pridŕžala autora Davida Ivesa, na druhej aj Sacher-Masochovho románu, ktorý sa v predstavení pokúša režisér na javisku inscenovať. Keďže sa príbeh odohráva v súčasnosti, museli sme pracovať s jazykom, ktorým ľudia dnes hovoria – tak, aby boli dialógy protagonistov hry autentické. Na druhej strane však režisér inscenuje román, ktorý bol napísaný v 19. storočí, siahli sme preto s dramaturgičkou a prekladateľkou Zuzanou Šajgalíkovou po jazyku dobovej aristokracie.
Od začiatku ste mali jasno v hereckom obsadení?
Diana Mórová a Tomáš Maštalír sú fantastickí herci. Spoznala som sa s nimi pred rokmi, keď som robila v Slovenskom národnom divadle Shakespearove hry Ako sa vám páči a Antonia a Kleopatru. Vedela som teda, že sa s nimi bude dobre pracovať. Nemali pritom ľahkú úlohu, každý z nich hrá totiž dve postavy. Na jednej strane súčasníkov – režiséra a herečku – na druhej šľachticov z 19. storočia, teda ženu a muža zo Sacher-Masochovho románu.
Režírovali ste v Bratislave, Prahe či vo Washingtone – čím vás lákajú divadlá mimo Maďarska?
Musím povedať, že za svoju medzinárodnú kariéru ďakujem Martinovi Porubjakovi, ktorý videl jedno moje predstavenie v Budapešti. Potom ma Peter Mikulík pozval režírovať do Slovenského národného divadla, kde som mohla pracovať s najväčšími slovenskými hercami – Ladislavom Chudíkom, Mariánom Labudom, Stanom Dančiakom. Spoznala som vlastne celý súbor. S inscenáciou komédie Ako sa vám páči, ktorá získala ocenenie DOSKY, sme neskôr hosťovali v Národnom divadle v Prahe, takže potom ma zase pozvali pracovať tam. Pozvali ma aj do Washingtonu, kde som v Arena Stage režírovala Brechtovu hru Muž ako muž. Dostala som aj veľa ďalších pozvánok, ale, ako som už spomenula, musela som ich pre pracovné povinnosti v domovskom Vígszínháze odmietať.
Vyštudovali ste herectvo, ako sa z herečky stala režisérka?
Mala som chuť vyskúšať si divadelnú tvorbu aj z opačnej strany. Začala som v malom divadle, kde som režírovala Büchnerovu hru Leonce a Lena, ktorá získala veľa divadelných cien. Vtedajší riaditeľ Vígszínházu ma hneď nato pozval ako režisérku. V súbore som bola už pätnásť rokov ako herečka a on mi zrazu dal možnosť režírovať. A hneď West Side Story. Bola to otázka dôvery a od tej chvíle režírujem na veľkom javisku. Ako herečka som pritom neskončila.
Nelákajú vás pohyblivé obrázky?
Už som režírovala reklamu aj videoklip. Odovzdala som dva scenáre na hraný film, ani jeden mi však neschválili. Vraj nemajú peniaze. Ale raz určite nakrútim svoj film, času je dosť.
David Ives: Venuša v kožuchu
Príbeh hry sa odohráva v súčasnosti na divadelnom konkurze. Mladý režisér sa rozhodol adaptovať slávny román Leopolda Sachera-Masocha Venuša v kožuchu, ktorý po vyjdení v roku 1870 vyvolal obrovský škandál. Príbeh urodzenej vdovy a osamelého šľachtica, ktorí sa stretli v aristokratickom prostredí kúpeľov, totiž hovorí o vášni pohybujúcej sa na hranici spoločensky prípustného sexuálneho správania. (Masochovo meno je odvtedy navždy spojené s označením sexuálnej anomálie – masochizmu.) Vo chvíli, keď režisér stratí všetku nádej, že prostredníctvom konkurzu nájde vhodnú herečku, príde na konkurz žena, ktorá odomkne najtajnejšie komnaty jeho vnútra.
