Dezertéri z košického Naxu

Bolo teda treba hasiť. Za dirigentský pult sa pohotovo postavil asistujúci Marián Lejava, predstavitelia Ariadny a Baccha ostali bez alternácií. Napriek tomu hudobná zložka pôsobila jednoznačnejšie než vizuálna.

Na dvoch pilieroch

V prvom rade sa žiada pochváliť zámer dramaturgie náročnými titulmi dvíhať latku kritérií a v prípade Richarda Straussa reflektovať blížiace sa 150. výročie skladateľovho narodenia.

Mladá režisérka Linda Keprtová má rada výzvy (túto si ako dramaturgička súboru postavila sama) a nerada kĺže po povrchu. Vyjadrila zámer ukotviť Ariadnu na Naxe na dvoch pilieroch, prvom bežnom (mnohotvárnosť umenia), druhom (fenomén sociálnych rozdielov) nezvyčajnom. Pripusťme aj toto riešenie, ktorému poslúžila pridaná nemá rola virtuálne bankovky rozhadzujúceho Grófa. Predloha má však oveľa viac vrstiev. Popri prelínaní žánrov smeruje v závere k mýtickej premene v láske, ktorá ostala vo vypracovaní vzťahov menej čitateľná. Z Keprtovej práce sa zračilo priveľa klišé (dym, váľanie po zemi, spievanie na stoličke, cigareta v ústach Zerbinetty), miestami aj istá bezradnosť v pointovaní situácií a nešťastné pohybové vedenie panoptika komediálnych postáv.

Bronzovo pevná Hudsonová

Veľký obdiv patrí hudobnému vyzneniu premiéry pod taktovkou Mariána Lejavu (ťažko odhadnúť podiel pôvodného dirigenta Konrada Leitnera), ktorý v pevných rukách udržal kontúry mimoriadne chúlostivej partitúry. V rámci možného dosiahol hru bez závažných kazov, s elánom a farbami. Dominujúcou speváckou kreáciou bola Ariadna v podaní Louise Hudsonovej, bronzovo pevná, ale aj poddajná v dynamike a kreslení straussovských oblúkov.

Michaela Várady kolorovala Zerbinettu tmavšie, vyspievala jej rozsah, no rozmer koloratúrnej virtuozity ostal trocha bokom. S vypätým partom Baccha sa zdatne vyrovnal Jaroslav Dvorský a nesklamala ani Lucie Kašpárková ako Skladateľ.