Koľko času trávite v riaditeľskej kancelárii divadla? Ako stíhate hrať v seriáloch?
Moja pracovná doba je pohyblivá, ale v kancelárii divadla som každý deň. Niekedy začínam ráno o deviatej, som tu do druhej a niekedy začínam o jedenástej a som tu do štvrtej. Podľa toho, ako si to zariadim. Na večerné predstavenia chodím prakticky stále. Aj na tie, v ktorých nehrám – a tých je viac – sa idem aspoň pozrieť, skontrolovať, či je všetko v poriadku a keď v pohode začnú, tak idem domov. Pokiaľ ide o roboty mimo divadla, tak tam mi, našťastie, vychádzajú produkcie v ústrety, prispôsobia sa mi, takže niekedy môj pracovný deň vyzerá tak, že prvú klapku mám o päť štyridsať ráno a okolo ôsmej som hotový. Alebo naopak – keď večer nehrám, začínam vtedy nakrúcať.
Ako znášate skoré ranné vstávanie?
Je to ťažké, lebo som kávičkár a v taký deň na rannú kávu nie je čas. Našťastie, všetci to vedia a keď prídem na pľac, už mám kávičku pripravenú tam.
Keď začnete hrať, ste okamžite svieži, alebo sa dá hrať aj v polospánku? Preberú vás debaty s kolegami, či si opakujete texty?
Cestou v aute ešte driemem, ale kým sa oblečiem do kostýmu, pomaly sa rozbieham – hlava začína fungovať. Na debaty nie je čas, pri nakrúcaní sú často veľké fofry. Nenakrúcam každý deň, iba štyri-päťkrát do mesiaca, ale vtedy sa musím naučiť a zahrať veľmi veľa textu. Niekedy je to 10 až 14 obrazov v rôznych dieloch, čiže 25, niekedy až 40 strán textu, ktoré si pozriem už doma. Potom si niečo zopakujem v ateliéri pri kávičke, ešte raz si to povieme s kolegom, alebo s kolegyňou v maskérni a potom to už fičí – jedna skúška pred režisérom, jedna pred kamerami a ide sa na ostro.
Držíte si všetky tie texty v pamäti? Nezavadzajú divadelným rolám?
Hneď, ako sa obraz nakrúti, vypustím ho z hlavy. Hovorím tomu "pamäť na rýchlo“. Divadlo je niečo celkom iné. Keď mám predstavenie – niekedy nehráme inscenáciu aj štyri týždne – idem na šiestu. Už ako si sadám do auta, zrazu mi začína naskakovať text toho predstavenia, ktoré sa bude večer hrať, hoci len pred hodinou som si nedokázal spomenúť ani na jednu vetu. Keď hrám dajme tomu Tolstého, čo je výnimočná rola, musím ísť o hodinu skôr, aby som si to stihol zopakovať. Keď prídem do šatne, už som naladený. Kým mi nalepia tolstojovskú bradu, je presne o päť minút sedem, som pripravený. Na druhý deň je iné predstavenie, a ďalší deň zasa iné, a vždy to je tak. Len keď niektoré predstavenie nehráme, povedzme, viac ako šesť týždňov, tak sa robí tzv. textová oprašovačka – zídeme sa a povieme si texty. Ale väčšinou to vychádza tak, že predstavenie hráme raz za štyri týždne, alebo aj častejšie.
A po predstavení? Idete do slávneho bufetu U chalaňa? Posedíte si ešte?
V podstate áno, ešte si s kolegami sadneme, pozhovárame sa, nie je to tak, že by sme sa zbalili a bežali domov. Ale – to nie je bufet! To je naša skúšobňa. Volá sa U chalaňa, lebo priestor si zariadili podľa svojich predstáv naši mladí herci, „chalani“, ale slúži len pre naše interné potreby, skúšame tam inscenácie, je to len pre nás zamestnancov a hercov. Tam sa stretávame.
Riaditeľom Divadla Astorka Korzo '90 ste už devätnásť rokov – čo sa z počiatočných predsavzatí podarilo najviac?
Vytvoriť tím. Ten sa formoval dlhé roky, my sme spolu vlastne stále. Základná partia sa vytvárala ešte na Novej scéne, najmä v období, keď sme sa v roku 1990 osamostatnili a založili sme divadlo. Väčšinou to boli ľudia, ktorí spolupracovali s režisérom Vladimírom Strniskom – napríklad Zita Furková, Zuzana Kronerová, Zora Kolínska, Maco Debnár, Maroš Zednikovič, Boris Farkaš, Mirko Noga a ja. Neskôr nás posilnili napríklad Anna Šišková, Szidi Tobias, Marta Sládečková, Peter Šimun, Ady Hajdu, Maťo Landl, a od roku 1995, keď som sa stal po Ľubovi Gregorovi riaditeľom, sme stále spolu. Navyše, neskôr sme mali šťastie, že do tímu sa dostali ďalší skvelí herci – Rebeka Poláková, Zuzana Konečná, Zuzana Porubjaková, Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Marián Miezga, Róbert Jakab a Marian Labuda mladší. Aj moja ekonomická námestníčka Katka Kohútková je odvtedy so mnou. Môžem sa na ňu absolútne spoľahnúť.
Akú najväčšiu radosť ste zažili v tejto riaditeľskej kancelárii? Alebo je nezabudnuteľný skôr stres?
Stres mávam iba z časových dôvodov, teda v podstate sústavne, takže to je prirodzený stav. Bez stresu sa takáto robota robiť nedá. A radosť? Každý deň je nejaká drobnosť.
Nerúcate sa teda?
Pre mňa je najhoršie, keď náhle ochorie herec. Tam sú totiž aj následné zmeny – večer je vypredané a zrazu musíme dávať náhradu. To vyvoláva najväčší stres, lebo v niečom hrajú aj hostia, a tak musíme dávať dokopy náhradu z ľudí, ktorí môžu v ten večer hrať. Takže, to sú ozaj stresy, ostatné je maličkosť. Možno sme mali problém v minulých rokoch, keď nám skrátili rozpočet na minimum, takže sme museli robiť tzv. chudobné divadlo, úsporne, skrátka podľa možností. Dnes cítime podporu nášho zriaďovateľa VÚC, takže je to oveľa lepšie. Robíme dve inscenácie do roka, máme dve premiéry, ktoré napĺňajú našu hlavnú dramaturgickú líniu a k nim pričleňujeme menšie projekty, v ktorých si herci chcú zrealizovať vlastné aktivity. Podporíme ich a máme teda aj miniinscenácie. Naša dramaturgička Andrejka Dömeová je s nami tiež od roku 1994 a významnou mierou sa podieľa na úspechoch divadla. Mali sme zamestnaných dvoch vynikajúcich slovenských režisérov – Juraja Nvotu – ten je ešte u nás – a Romana Poláka, ktorý bol isté obdobie umeleckým šéfom, takže kvalita našich inscenácií dosahovala väčšinou nadpriemer. S Romanom Polákom, ktorý je šéfom Činohry SND, mienime spolupracovať aj ďalej.
Foto: Ľuboš Pilc
Astorka je priebojné divadlo, ktoré má úroveň a má aj fanúšikov. Ako sa na návštevnosti prejavilo, že zrazu ste začali hrať aj v televíznych seriáloch Pod povrchom, Búrlivé víno a najnovšie Vdova?
Sme radi, že k nám chodia diváci, že sa zabávajú a že je hľadisko plné. To je dôležité. Naozaj k nám prichádzajú aj tí, čo hercov poznajú najmä z obrazovky a chcú ich vidieť naživo. Aj ja to cítim, samozrejme. Televízia prináša taký ohlas. Ukázalo sa to už na mladých chalanoch, hercoch, ktorí u nás hrajú – čím viac boli na obrazovke, tým väčší záujem bol o ich predstavenia. Ľudia chceli spoznať aj ich divadelnú prácu. Aj ja cítim, že o predstavenie, v ktorom hrám Leva Nikolajeviča Tolstého, je väčší záujem. Možno aj vďaka tomu, že sa teraz objavujem v seriáloch. Najnovšie vo Vdove, kde hrám mafiána.
Dlho ste sa v seriáloch neobjavovali, vyzeralo to ako zábrany z toho, že ste z intelektuálneho divadla a ešte aj riaditeľ. Bolo to preto?
Neviem, možno. Jedného dňa mi zavolal Andy Kraus, ktorý písal seriál Pod povrchom pre Jojku a tam mal pre mňa postavu. Páčilo sa mi to, a tak som vzal úlohu muža veľmi zlého k svojej žene. Malo to dobrý ohlas a keď sa tento seriál skončil, zavolali mi z Búrlivého vína a ponúkli menšiu postavu. Postupne ju však začali rozpisovať a zrodila sa tragikomická postavička doktora Buranovského.
Spočiatku to bol nechutný dotieravý sukničkár, ktorý sa zmenil na úžasného partnera postavy, ktorú hrá Táňa Radeva. Je taká premena muža vôbec možná?
Píšu to scenáristky, ktoré si to tak predstavujú a ja som proti tomu nemal žiadne výhrady, lebo to, čo napísali, sa dalo zahrať. Začali postupne odhaľovať jeho skryté vlastnosti, minulosť, komplexy, ktoré nadobudol tým, že mal problémy so ženami a, najmä, s vlastnou ženou. Verím, že ten seriál je pre divákov dobrou zábavou, a som rád, že doktor Buranovský zabáva aj mňa.
Humor je vám blízky – neraz sme vás videli v takejto polohe aj v divadle. Zahrali ste si aj so slávnou dvojicou Lasica – Satinský. Bavia vás viac komické postavy?
Na VŠMU ma učil Karol Legéň Zachar, potom Miloš Pietor, obaja mali zmysel pre humor. Neskôr som sa na Novej scéne dostal k spolupráci s pánom Lasicom, Satinským a režisérom Vladimírom Strniskom. Robili sme spolu na niekoľkých inscenáciách. Tartuffe, Don Juan, Mŕtve duše v roku 1988, alebo v Štúdiu L + S Výrobcu šťastia, podľa Mináčovej knihy (Lasica, Satinský, Zednikovič a ja). To boli všetko úžasné komédie.
Vladimír Strnisko pôsobí však skôr prísne. Kto z nich bol najväčší "srandista“?
Strnisko má obrovský zmysel pre humor – vedel perfektne "vymáknuť“, čo sa skrýva za textami. Keď robili spolu s Lasicom a Satinským, a ja som sedel v hľadisku ako začiatočník, bola to pre mňa tá najlepšia škola života: oni sa medzi sebou rozprávali, hovorili si, čo sa skrýva v texte, smiali sa, neuveriteľne sa bavili a my mladí, sme počúvali. Keď mal svoj deň Julo, tak sme išli prasknúť od smiechu.
Kedy ste videli Lasicu a Satinského po prvý raz vystupovať?
Prvýkrát to bolo v Bratislave pri Dunaji v tzv. Dome Zväzu československo–sovietskeho priateľstva. Je to paradox, ale práve tam to bolo skryté – strašne málo miest. Ani neviem, ako je možné, že práve tam to bolo – asi v duchu hesla , že pod sviečkou býva tma – hrala tam džezová kapela a oni hrali svoje slávne scénky – Maják, telefonát o zaváraní Lasicových štyroch čerešní, prvé, pre mňa absolútne geniálne veci.
Vaše divadlo Astorka nadviazalo na Divadlo na korze. Pre vás to nie je iba formalita, vy ste pamätník – v Divadle na korze ste aj hrali.
Hral som v inscenácii Les ako hosť, kde som alternoval s Milanom Kňažkom. Divadlo na korze trvalo tri roky a ja som sa tam dostal v tom poslednom roku 1970 ako elév. Keď divadlo zrušili – vraj z hygienických dôvodov – Lasica, Satinský, Strnisko a herci, ktorí tam pôsobili, odišli na Novú scénu a o rok som tam bol aj ja. Vždy som bol v spojení s týmito ľuďmi a aj neskôr, keď som sa stal už riaditeľom Astorky, sme spolupracovali ďalej. S Milanom Lasicom napríklad na Cyranovi, to už režíroval Roman Polák a bola to spolupráca Astorky a Štúdia L+S. Alebo Milan Lasica u nás v Astorke režíroval Hlavu medúzy, ktorá mala vyše 100 repríz, neskôr Milovníkov so 114 reprízami.
Ste veselý aj doma?
Je to ťažké, niekedy nemám náladu.
Čo potom? Ako si ju zlepšíte?
Žena sa niekedy na mňa hnevá, že som sa zle správal. Najmä, keď sme niekde v spoločnosti. Bývam totiž niekedy tichý. Nie som ten notorický zabávač, čo si sadne a hneď v kuse rozpráva. Niekedy to vyzerá, že sa mi tam ani nechce byť. Mám takých kolegov, ktorí sa starajú o zábavu vždy. Ja bývam morózny a Ivetka sa potom obáva, že mi niečo je, hoci mne nič nie je, len som tichý. Našťastie ona je skvelá, väčšinou veselá a ja mám najradšej, keď sa smeje. To ma povznáša. Okrem iného mám rád chvíle, keď som v dobrej partii, medzi rozprávačmi príhod. Rád som počúval napríklad Stana Dančiaka, ktorý bol v tomto neprekonateľný. Na jeho rozprávaní sa dalo zabávať ako na nejakom predstavení aj tri hodiny. Alebo Stano Štepka. Ale aj moji súčasní kolegovia dokážu vytvoriť úžasnú náladu. Niekedy je neprekonateľný Boris Farkaš, inak introvert.
Aké texty vás vedia rozosmiať?
Gogoľ, Iľf – Petrov – vždy sa k nim vraciam. Alebo Zoščenko, milujem jeho poviedky, keď si ich čítam, smejem sa nahlas.
Foto: Ľuboš Pilc
Máte čas sledovať aj slovenskú literatúru?
Mám rád Dušana Mitanu, jeho knižka Psie dni, to je poklad, Ruda Slobodu, Jána Johanidesa, to sú moje klasiky. Baví ma Boris Filan, Juraj Šebo, Milan Lasica, Julo Satinský, smejem sa pri knihe Ľuba Dobrovodu Ja malkáč, zaujal ma Pavol Rankov, kniha Stalo sa 1. septembra, páčila sa mi knižka Jany Beňovej Odprevádzanie a teším sa na nový rok 2015, lebo dúfam, že od Tomáša Janovica dostanem ako novoročný vinš jeho úžasné aforizmy. Bohužiaľ, som ten čitateľ, čo má rozčítaných aj päť šesť kníh a stále pridáva, no mnohé zostanú navždy nedočítané. Keď ma niečo upúta, tak to zhltnem. Nepoznal som napríklad knihu Milana Šimečku Kruhová obrana a keď som ju začal čítať, dočítal som ju ešte v ten deň o štvrtej ráno. Zaujíma ma aj Jozef Cíger Hronský alebo Kukučín, na ktorých som narazil pri hľadaní vecí na inscenovanie. Druhá vec je však lenivosť – človek objaví veľa vhodných vecí, ale nedotiahne zámer do dokonca.
Treba si aj oddýchnuť – pre vás je to stále príroda, pes, kone?
V poslednom čase som mal nepríjemné zdravotné problémy. V Prahe som prechladol, musel som jesť veľa antibiotík a pritom som si rozhasil imunitu. Ešte stále si musím dávať pozor, takže ku koňom chodím, ale iba ich kŕmim mrkvou a jablkami. Nejazdím. Počasie je stále premenlivé. Keď nešportujem, som z toho nervózny. Dúfam, že si túto sezónu spolu s Ivetkou ešte zalyžujeme na južnej strane Chopku a v talianskom Colfoscu. Veľmi sa teším na letný pobyt v Chorvátsku – milujem more.
Vy máte pitbulla a táto rasa má povesť nebezpečnej. Váš psík je dobrý? Nevyzerá strašidelne?
Ani nie. Je to americký pitbull, trocha je prerastený, ale vyzerá milo. Nedal som mu kupírovať uši, ani som mu neskrátil chvost, lebo nebol vedený k tomu, aby bol bojový. Keď mal asi dva ri roky, mal som s ním problémy – chcel sa biť s inými psami, alebo tí psi naň útočili. Vtedy sa stalo, že ma iný pes pohrýzol, keď som zasiahol do bitky. Neskôr sme ho dali vykastrovať a už je pokojnejší. Pri takýchto plemenách musí človek aj tak dávať stále pozor. Pes je len pes. Neodporúčam nikomu, kto má takého psa, aby ho voľne nechal behať. Treba ho mať na vôdzke a nie na dlhej, ale na krátkej!
Nedávno ste mali v divadle úspešnú premiéru hry Kométa (Justine del Corte), v ktorej hrá skoro celý súbor a je to o "rekonštrukcii“ svadby, nasledovalo predstavenie Kamene vo vreckách len s dvoma hercami – Boris Farkaš, Miroslav Noga – ktorí hrajú šestnásť postáv. Čo bude nasledovať?
Noga s Farkašom hrajú okrem mnohých postáv ešte aj mohutný komparz. Predpokladám, že to bude naozaj veselé. Zároveň u nás začal skúšať režisér Marián Amsler hru od Slavomira Mrožka Láska na Kryme. Tú hru sme chceli robiť už v roku 2003. V tom čase však Mrožek bazíroval na každom slove, trval na tom, aby bola scéna postavená presne podľa jeho predstavy. Vtedy sme boli ešte na Suchom mýte a bolo to malé divadielko, takže sme si chceli hru prispôsobiť pre náš priestor. Nedostali sme na to práva. Hra odvtedy ležala u mňa na poličke a nedávno sme ju ponúkli Mariánovi Amslerovi. Slavomír Mrožek nedávno zomrel, takže je to aj taká pocta autorovi, ale – už nie sú ani tie pravidlá také prísne. Na túto hru sa teším.
Vaše divadlo je v inej budove ako riaditeľská kancelária – hráte v budove, kde bývalo kino Tatra a úradujete v budove Domu umenia, kde býval študentský klub tzv. Véčko. Chodili ste do Véčka?
Robil som tam aj barmana. Tam sa koncertovalo, recitovalo, tancovalo, pilo…
Čo sa vtedy najviac pilo?
Víno a vodka. Lacné nápoje, veď to bolo študentské prostredie, ale chodili tam nielen vysokoškoláci. Stretávali sa tam hudobníci, umelci, v utorok sa premietali filmy, štvrtky boli džezové, v piatok a sobotu diskotéka, hrali tam živé kapely, stále to niečím žilo. Ťažko sa bolo do Véčka dostať, malo svoju kapacitu. Jedným z mojich najväčších zážitkov vo Véčku bol koncert Karla Kryla. Spomínam na úžasné večery počas Bratislavskej lýry. Chodila tam zvláštna societa, všetci sa poznali, dodnes tie vzťahy trvajú.
Vznikli tam aj mnohé lásky. Čo pre vás znamená láska?
Láska je zázemie. To, čo mám našťastie doma. Nerád by som tu filozofoval, ale niekedy sa stane, že sa človek zamiluje zle a je to zbytočný výdaj energie, trápenie, ale keď to vyjde, tak je láska úžasná vec. Keď si dvaja rozumejú a jeden druhému vytvára zázemie, tak je to paráda.
O divadlách sa traduje, že je tam dosť príležitostí na intrigy, ale práve Astorka Korzo'90 má povesť, že si žije ako rodina. Je to vôbec možné?
Mám zásadu, že ak vzniká napätie, treba ho hneď ventilovať. Keď sa niečo javilo ako problém, zvolal som ľudí, všetko sme vyslovili, pomenovali a kolektív si komplikáciu sám rozriešil. Ide o konkrétnu argumentáciu, objektivitu. Nemyslím si však, že by u nás boli veľké intrigy, to sú také žabomyšie vojny, ktoré sa vyskytnú sem-tam pred premiérou, alebo v nejakých vypätých situáciách.
A keď sa vy sám dostanete do situácie, že vám niekto niečo ako šéfovi vyčíta, ako sa zachováte?
Pozorne počúvam a ak má pravdu, beriem to. Ak nie, snažím sa ho argumentmi presvedčiť o opaku. Nemám problém svoj názor jasne povedať priamo do očí. Zle je, keď sa ľudia prestanú stretávať. Aj nám sa to za tie roky stalo – podcenili sme to. Spoliehali sme sa na veľké predstavenia – však sa tam stretávame, keď tam skoro všetci hráme. Ale ukázalo sa, že to nestačí. Tam už nie je vôľa debatovať o vážnych veciach. Zrazu začali aj šumy, spochybňovanie inscenácií, umenia a podobne, to čo je samozrejme aj prirodzené, ale má sa o tom debatovať tak, že to všetci vedia, že to nie je zákulisná tribúna. A tak sa teraz stretávame pravidelne raz do mesiaca a každý môže vyjadriť, čo má na srdci. Astorka nie je moje divadlo, ale mám za všetkých obrovskú zodpovednosť. Každý herec v našom súbore je iný, zaujímavý, má svoje kvality, svoje túžby a tie treba otvárať a dávať možnosti.
Vedeli by ste sa uplatniť s týmito metódami aj v politike?
Asi nie. Politika, to je špecifický priestor so svojimi pravidlami. Som asi taký, ako všetci ostatní. Niekedy sa smejem, inokedy nadávam, až ma ide trafiť šľak a niekedy uznám aj správne kroky. Ja sa však venujem najmä divadlu, a to má mať charakter vzdelávací, výchovný, zábavný, má zaujať stanovisko k problému – ale prostredníctvom výpovede v inscenácii. Treba odhaľovať divákom aj spojitosti so súčasnosťou, s dnešným správaním sa, majú sa dozvedieť niečo o sebe. V divadle sa zrkadlí všetko, aj politika.
Vlado Černý
Narodil sa 21. júna 1951 v Bratislave. Vyštudoval VŠMU (1976), ale už od roku 1974 bol členom Poetického súboru Novej scény a neskôr Činohry Novej scény. V Divadle na korze hosťoval v hre A. N. Ostrovského Les ako študent VŠMU (1971). Ešte skôr, v roku 1962, ho režisér Paľo Bielik obsadil do svojho filmu Jánošík – hral hlavného hrdinu v detstve. Účinkoval v divadelnej klasike, vo filmoch, v seriáloch. Je riaditeľom Divadla Astorka-Korzo '90 (od roku 1995). Momentálne ho diváci okrem divadelného javiska sledujú najmä v seriáloch Búrlivé víno a Vdova.
