Vo filme Musíme si pomáhať či v Profesionáloch vám pripadli židovské postavy. Neprekvapila vás ponuka stvárniť v muzikáli Obchod na korze pravý opak – arizátora?
V prvom rade ma prekvapilo, že vôbec existuje tento muzikál. Kým ma riaditeľ neoslovil, netušil som o ňom. Už dlhší čas som dúfal, že nezostanem zaškatuľkovaný len ako Žid, a tak ma potešilo, že práve v muzikáli so židovskou tematikou ho nehrám.
Pred účinkovaním v muzikáli Neberte nám princeznú ste tento film nevideli. Obchod na korze ste poznali?
Samozrejme. Neberte nám princeznú nebol oscarový film, takže ma až tak nezaujímal. Obchod na korze dávali aj na maďarských staniciach s dabingom, takže som ho poznal už dávno, aj keď som si z neho až toľko nepamätal. Pôvodne som ho už nechcel pred predstavením vidieť opäť, pretože radšej pracujem bez takýchto vplyvov. Nakoniec som si ho asi v polovici skúšania pozrel a dobre som spravil. Našiel som v ňom detaily, ktoré sa mi časom vytratili z pamäti.
Ovplyvnil vás výkon Jozefa Kronera?
Inšpiroval ma tým, že bol dobrý. Nemôžem však používať jeho gestikuláciu či výrazové prvky ani rovnaký humor, ako on. Ten jeho bol špecifický a pretlačil ho veľmi jemne a citlivo aj do tejto tragickej postavy. Aj v našom stvárnení má humor svoje miesto, ale celkovo je tá úloha postavená na niečom inom. Musí byť – už len preto, že ide o divadelnú rolu a nie filmovú.
O Tónovi Brtkovi ťažko povedať, či je pozitívna, alebo negatívna postava. Ako ho vnímate vy?
Nie sú negatívne a pozitívne postavy. Ako Syrius Black povedal Harrymu Potterovi, každý z nás má temné a svetlé stránky a dôležité je, podľa ktorých konáme. Tóno sa nachádza medzi dvomi mlynskými kameňmi a jeho názor nikdy nie je natoľko silný, aby ho neprevyšoval niekto iný. Je slabý. Nebuchne si o stôl a nepovie: „Toto chcem a takto to budem robiť.“
Čo vás dojalo viac – film alebo muzikál?
Film ma nedojal. Skôr ma priviedol k zamysleniu. Pre mňa v ňom nie sú dojímavé scény, ale skôr kruté, ktoré súvisia s obyčajným životom kohokoľvek z nás. Muzikál ma dojíma viac. Svoje robí aj citlivá hudba, ktorá scény sprevádza. Vo filme napríklad nie sú také scény, ako keď sa na pódiu dav Židov vyzlečie a zmizne niekde v prepadlisku. Určite ide o dojímavejšie spracovanie.
Muzikál sa považuje skôr za ľahší, oddychový žáner. Budú mať diváci záujem aj o takýto tragický titul?
Som realista. Asi nemôžeme očakávať davovú psychózu… Veď koľko ľudí dnes chodí do divadla?
Do Radošinského naivného divadla, v ktorom tiež hráte, však chodia.
Ale ani to už nie je, čo bývalo. Radošinské divadlo má, samozrejme, svoje meno. Nová scéna sa teraz hrabe z dna, na ktorom bola. Súčasné vedenie sa snaží urobiť všetko pre to, aby prevládala kvalita a nie kvantita, čo je veľmi dobre. Na druhej strane ide o to, aby sme vedeli kvalitu dosiahnuť masovo, ako sa to podarilo napríklad filmu Schindlerov zoznam. Ak na Obchod na korze nebudú chodiť diváci len preto, lebo si povedia „Ježišmária, muzikál!“, čo už narobím? Našou úlohou je pritiahnuť diváka na niečo do divadla – a snažíme sa ho nalákať na kvalitu.
Spomenuli ste, že Nová scéna sa hrabe z dna. Bolo to až také zlé?
Čo kvalitné ste tam videli pred takými štyrmi rokmi? Z Novej scény bolo celkom iné divadlo, ako keď v ňom Jozef Bednárik začal robiť svoje veci. Ja som s ním robil dve predstavenia – Klietku bláznov a Donaha! Klietka bláznov mala 104 repríz, Donaha! okolo 65. Ale pravda je, že vtedy sa aj ekonomike lepšie darilo. Ľudia nemuseli až tak často pozerať do peňaženiek, koľko im ostalo na chlieb a na mlieko. Dnes je, žiaľ, taká doba.
Pocítili ste ťažké časy aj na vlastnej koži?
Ja som krízu až tak nepociťoval, keďže som na voľnej nohe. Keď som sa niekomu hodil do predstavenia, oslovil ma a ja som ho urobil. Akosi samovoľne som sa začal orientovať aj na Prahu, dostával som tam rôzne príležitosti. Vo veľkomeste je predsa len cítiť, že obecenstvo je naklonené návštevám divadla. Kým tu sme predstavenia v decembri rušili, tam sme ich pridávali. Praha je miliónové mesto, takže je prirodzené, že návštevnosť divadiel je vyššia.
Aký je rozdiel v hraní v českých a slovenských divadlách?
Nevidím rozdiel… Aj keď napríklad divadlo Hybernie má svoj vlastný organizovaný fanklub. Keď sme hrali Quasimoda, prišiel mi mail, že vtedy a vtedy po druhom predstavení príde za mnou desať ľudí z fanklubu, ktorí by sa so mnou radi odfotili. Ide o vyslovene organizovanú záležitosť. U nás zatiaľ tento ďalší stupeň v obľube divadla nie je.
Ktoré slovenské divadlo by podľa vás malo šancu na takýto fanklub?
Určite v úvodzovkách komerčnejšie divadlo, kde sa hrajú napríklad muzikály. Ľudia si môžu kúpiť programový zošit, naučia sa texty a počas predstavení s vami budú spievať.
Tak to je aj v Prahe?
Samozrejme, tak to funguje. Ale aj v Bratislave som videl, že pravidelne chodí skupinka ľudí, ktorá sedáva v prvých radoch a porovnáva jednotlivé alternácie. A keď ich je niekde šesť, ani neviem, koľko kombinácií si musia pozrieť, aby videli každého s každým. Tí si s nami aj pospevujú.
Foto: Space Films
Sú vždy všetky alternácie rovnako silné?
Musia byť. Podstatné je samotné obsadenie hneď na začiatku. Nemôžeme si po premiére povedať, toto nám celkom nevyšlo, tak ho dáme k niekomu silnejšiemu, aby to predstavenie nebolo úplne nanič. Už na začiatku režisér a riaditeľ musia vedieť, koho vybrať, aby predstavenie fungovalo v akomkoľvek zložení.
Ako úzko spolupracujú herci, ktorí študujú tú istú rolu?
Musíme sa vidieť, bez toho to nejde. Povieme si, čo by sa nám k danej postave hodilo, vyskúšame, vyberieme, čo nám vyhovuje, lebo predsa len každý z nás je indivíduum. Nemožno očakávať, že dvaja herci budú hrať jednu rolu úplne rovnako, to je nezmysel. A preto je tiež hlúposť čakať, že budem hrať presne ako Jozef Kroner. Na niektorých veciach sa však musíme dohodnúť, aby si naši hereckí partneri boli istí našimi koncovkami a nečakali na niečo, čo jeden alternant robí a druhý nie.
Takže musíte spolu dobre vychádzať?
Vtedy je to ideálne.
A čo ak si nesadnete a obaja máte o postave trochu iné predstavy?
Čokoľvek do predstavenia dať nemôžete, režisér vás upozorní, keď sa mu niečo nepozdáva. Sú vydarenejšie a menej vydarené alternácie. Ani nie tak herecky, ale skôr ľudsky si vždy s každým nesadnete. Okrem toho ani moje herectvo sa nepáči každému, to je normálne. Nie je v mojich silách vyhovieť každému.
Premiéra je podľa mnohých hercov priveľmi upätá a viac si užijú nasledujúce predstavenie. Koľko trvá, kým sa titul „usadí“?
Nikdy sa neusadí. Alebo inak povedané: vtedy, keď dohráte derniéru. Trému mávam pred každým predstavením. V mojom prípade neplatí, že počas premiéry alebo verejnej generálky je najväčšia.
Čo je počas prípravy predstavenia najnáročnejšie?
Často sa venujeme iným veciam, ako tomu, z čoho mám diplom. Nikomu to nevyčítam, ale v predstaveniach je niekedy toľko technických záležitostí, ktoré si musíte zapamätať! Kde nechať cigaretu, odkiaľ zobrať čiapku, kedy sa postaviť na točňu a kedy sa jej vyhnúť… Aj na Obchode na korze sú na pódiu dve biele šikmé steny a čo sa deje za nimi, si ani neviete predstaviť. A ani to nie je určené pre vaše oko. Predstavenie musí pôsobiť ľahko, divák nesmie vedieť, aké je v skutočnosti technicky náročné. Často sme sa viac museli venovať technickému aspektu ako herectvu. Režisér nás s tým, myslím, aj vyberal a spoliehal sa na nás. Povedal si: „Títo to herecky zvládnu, takže môžem do nich natlačiť aj technické veci.“
Dokáže vás ako umelca umenie rozcitlivieť, dojať? Alebo sa takémuto spôsobu vyvolávania emócií skôr vyhýbate?
Väčšina filmov vás nedojme na konci, ale sú v nich dojímavé momenty, ktoré vás donútia zamyslieť sa nad tou situáciou a možno aj nad sebou. Nestránim sa takýchto diel. Ale napríklad Madisonské mosty s Meryl Streep som už nechcel vidieť druhýkrát. Bál som sa, že sa mi pokazí pred očami, že ako herec začnem hľadať na druhýkrát niečo iné a potlačím v mysli ten samotný príbeh, ako som ho prijal prvýkrát.
Ľutujete niekedy, že ste niečo videli alebo počuli?
Skôr som sklamaný. Napríklad keď sme boli s Radošincami v New Yorku na výstave Leonarda DaVinci, boli tam vystavené len skice a kresby. Povedal som si, že za toto som ozaj nepotreboval vyhodiť peniaze, skrátka ma neoslovili. Na druhej strane som v Slovenskej národnej galérii videl výstavu Mednyánskeho a stal sa jedným z mojich najobľúbenejších umelcov.
Vy ako umelec asi tiež emócie vyvolávate rád…
Iste. Vyvolávať v divákoch city je moje poslanie. Inak by moja práca nemala pre mňa význam.
Aj sa dívate do hľadiska a skúmate, či sa vám to darí?
Občas, aj keď priamo z javiska sa veľmi nepozerám, lebo by som tým porušoval „štvrtú stenu“. Ale niekedy, keď nie som na scéne, sa pozerám na divákov zboku, zo zákulisia. Som zvedavý, či scéna na nich pôsobí tak, ako čakám.
A pôsobí?
Niekedy áno, inokedy nie. Ale mňa vlastne zaujíma najmä nakoľko, aké je to intenzívne. Najintenzívnejší je asi smiech, lebo plakať sa dá aj potichu. Ale nepotrebujem, aby sa diváci pri pohľade na mňa rozrevali, skôr aby som sa ich dotkol tým, čo robím.
Niekedy však ste s divákmi aj na jednej vlne, nie?
Jasné, podarí sa. A potom príde ďalší večer, keď to nevyjde a to ma mrzí. Občas sa podarí situáciu zachrániť aj počas predstavenia, ak dobre vycítite, kde treba pridať. Neviem, či sa dá takáto reakcia naučiť. Koniec koncov nie vždy sa to podarí.
Momentálne účinkujete aj v predstavení Chrobák v hlave, ktoré sa hrá už 24 rokov. Viete si predstaviť hrať jednu rolu takto dlho?
Je veľa predstavení, ktoré by som chcel dlho hrať, lebo ich považujem za ozaj kvalitné. Ale žiaľ, nie je to v mojej moci. A myslím, že ani herci z Chrobáka v hlave nečakali, že sa udrží na doskách tak dlho a diváci ho ešte vždy budú chcieť.
Nelezie už časom takýto titul hlavným predstaviteľom na nervy?
Pravidelne asi nie, ale občas možno áno – napríklad po ťažkom nakrúcaní… Ale ide o komédiu a my herci radi zabávame. Preto na tom javisku stojíme ako idioti – chceme zabávať.
Aký žáner teda hercovi skôr začne prekážať?
Ťažká dráma. Vtedy viete, že nebudete rozosmievať ľudí, a udržiavať pochmúrnu atmosféru tri hodiny bez toho, aby sa diváci nudili, je náročné. A keď sa diváci začnú pozerať na hodinky alebo zívať, je zle. Vtedy už ozaj treba niečo urobiť.
Ale čo?
To je práve to, čo neviem vysvetliť. Zmeniť tempo, rytmus, ozvať sa vyšším tónom, alebo, naopak, zrazu na hlase ubrať. Ide o maličkosti, ktoré sa skladajú ako kúsky puzzle a spolu môžu zabrať.
V akej hre ste najdlhšie hrali vy?
Asi v Jánošíkovi po 30 rokoch. Myslím, že mal okolo 200 repríz.
Lúči sa vám ťažšie s takýmto úspešným titulom alebo, naopak, s hrou, ktorú divadlo sťahuje predčasne?
Predčasné ukončenie je určite väčšie sklamanie. Keď ste si niečo zahrali už stokrát, ide o veľkú vec v takmer ktoromkoľvek divadle. Ani v Radošinskom naivnom divadle sa však niektoré tituly stovky nedožili. Neboli také zaujímavé, ľudia ich neprijali tak, ako sme očakávali a museli sa stiahnuť. Herec je sklamaný, keď má pocit, že sa ešte mohli predstavenia potiahnuť, ale nevyšlo to. Môže sa však stať aj opak – zahráte päť repríz a ste blažený od radosti, že už nemusíte túto „hovadinu“ hrať.
Takže občas predčasné ukončenie predstavenia aj oslavujete?
Zas až tak nie, lebo keď ste v kamennom divadle, máte abonentov a mali by ste odohrať predstavenia aj na zájazdoch. Keď nehráme, chýbajú peniaze, ale keď si to predstavenie nikto nekúpi… smola. Je to ako s tovarom po exspiračnej dobe.
Foto: Ctibor Bachratý
Vyhovuje vám voľnosť bez stáleho angažmánu?
Áno. Nemusím zobrať, čo nechcem, musím sa stále snažiť, aby bol o mňa záujem a vedieť veľa praktických vecí. Tancovať, spievať, stepovať, šermovať… len s vedením auta je to trochu horšie, lebo nemám vodičský. Ale musím byť zručný a herecky všestranný, aby som vedel zahať rôzne charaktery. Takýto život je určite väčšou výzvou ako stály angažmán. Niekedy však vzniká aj časový problém – môžu ma chcieť v troch tituloch v rovnakom čase a o pol roka zas nemusím mať žiadnu prácu, lebo projekty, do ktorých by som sa hodil, práve nezačínajú. Najcennejšie pre mňa je, že oproti mojej mladosti ma dnes režiséri či herci poznajú a chcú so mnou pracovať. To je najlepšie.
Keď máte tie tri ponuky naraz, čo rozhodne? Skôr titul s väčšími vyhliadkami na komerčný úspech alebo rád skúšate aj experimenty?
Nebudem asi jediný, kto robí niečo pre umenie a pocit a iné pre peniaze. Nie som prvý ani posledný herec, ktorý účinkoval v reklamách – stačí si zapnúť televízor. Pre hercov ide o zárobkovú činnosť. A potom môžete účinkovať aj v predstavení v komornom divadle, pretože danú rolu alebo titul skrátka chcete urobiť, herecky a vnútorne vás napĺňa. Jedna vec vám naplní chladničku, iná ducha.
Vždy sa vám darí tieto dva protipóly vyvažovať?
Zatiaľ áno. Záhadným spôsobom sa ku mne tieto veci dostávajú striedavo.
Scenárista Petr Jarchovský spomenul, že ste mali hrať titulnú úlohu vo filme Kráska v nesnázích, tesne pred nakrúcaním však rolu prepísali, pridali jej dvadsať rokov a obsadili Josefa Abrháma. Je niečo takéto pre herca veľké sklamanie?
Áno, vtedy som bol veľmi sklamaný. Keď máte pocit, že vám dávajú úlohu a počítajú s vami a zrazu príde deň, keď vám ju nedajú alebo vezmú, je to veľké sklamanie. A myslím, že ani režisér Honza Hřebejk nebol celkom v pohode, keď mi to oznamoval. Ale ste herec a musíte ísť ďalej. Jedna filmová úloha nemôže ovplyvniť vašu kariéru… aj keď to je hlúposť, môže. Ale nesmie ovplyvniť môj život.
Ako dlho trvá, kým sa z takéhoto sklamania dostanete?
Je to podobné ako rozchod. S niekým sa lúčite ľahšie a s niekým ťažšie. Hovoríte si plusy a mínusy, zvažujete, vždy je to individuálne.
Viackrát ste spomenuli, že ste boli skôr utiahnuté dieťa, skôr na knihy ako na šport, až časom ste sa stali triednym klaunom. Využívate tieto skúsenosti pri hraní?
Keď sa pozriem do zrkadla, dodnes vidím isté znaky z detstva, z toho, ako som vyrastal. Keď uvažujú ľudia nad mojím obsadením, pozrú si moju tvár alebo fotografie a povedia si, hodí sa mi do tejto úlohy. A väčšinou ide o postavy, nie možno úplne introvertné, ale také, ktoré sú nižšie a potrebujú sa dostať vyššie. Moja tvár ma na ne asi predurčuje. Nemusím teda tie skúsenosti využívať, pretože automaticky dostávam takéto roly. Pritom by som si rád zahral napríklad masového vraha.
Ja si vás viem celkom predstaviť…
Aj ja! Ale podstatné je, aby si ma tak vedel predstaviť aj režisér. A zatiaľ mi úlohy hajzlov nezverujú.
Vaša tvár je veľmi zapamätateľná – je to pre herca výhoda či nevýhoda?
Oboje. Ja mám výraznú tvár a každý druhý človek na mne ponechá pohľad niekoľko sekúnd. Nielen preto, že ma vidí v televízii, ale preto, že tá tvár je veľmi výrazná. Môže byť výhodou, lebo ste prototyp pre nejaký charakter. Ale na druhej strane, z peknej neutrálnej tváre urobíte škaredú. Je jednoduché dať Nicole Kidman na nos plastický hrb a keď dotočí, dá ho dole a zase je pekná. Ja môj hrb preč dať nemôžem, ani nemôžem mať menej odstávajúce uši, menší predhryz… Moja tvár ostane navždy taká, aká je.
Stalo sa vám, že ste pre výzor nedostali vytúženú úlohu?
Keď som mal 20–24 rokov, určite som sníval o nejakých úlohách. Teraz mám za sebou toľko postáv, že neuvažujem, prečo ma niečo nestretlo. Niektoré roly som mal vysnívané a aj som si ich zahral, iné ma obišli. Chcel by som si zahrať Hamleta alebo Macbetha. Ale dostal som iné postavy. Je tu Tóno Brtko – krásna charakterová rola. A hrám ju. Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že budem hrať vo filme nominovanom na Oscara a moju tvár budú premietať v Hollywoode pred všetkými hviezdami alebo že to dotiahnem do SND, poviem si: „Šialenec.“ A podarilo sa. Takže ja už nemám nárok chcieť čokoľvek.
Csongor Kassai sa narodil 24. augusta 1972 v Kráľovskom Chlmci, vyrastal v Malom Kamenci. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku v Košiciach, popri nej sa začal venovať aj herectvu, ktoré neskôr vyštudoval na VŠMU v Bratislave. Od vtedy stvárnil množstvo postáv na doskách rôznych divadiel – v Radošinskom naivnom divadle, Činohre SND, či na Novej scéne. Filmoví nadšenci ho poznajú najmä z filmu nominovaného na Oscara Musíme si pomáhať, ale aj z Krutých radostí, rozprávky Čert vie prečo či filmu Vadí nevadí. veľkú obľubu si meszi priaznivcami televíznych komediálnych seriálov vyslúžil vďaka postave Alaxandra “Šaňa” Vyšného –Riefenstahla v Profesionáloch.
