Reprezentatívne na dno

Rad z nich sa podujal inscenovať umelecký šéf a režisér Činohry – Roman Polák. Má za sebou už také opusy ako Anna Karenina velikána ruskej spisby Leva Nikolajeviča Tolstého, Bratia Karamazovovci ďalšieho – Fiodora Michajloviča Dostojevského. Spolu s réžiami dvoch hosťujúcich režisérov mladšej generácie Mariána Amslera (Jane Eyrová) a Eduarda Kudláča (Madame Bovary) tak vytvoril veľký – až panoramatický – obraz nielen o literárnom myslení, o spoločenských a iných hodnotách minulých čias, ale aj o divadelnom názore na obdobia vzniku inscenovaných literárnych diel.

Písať o tom, že Buddenbrookovci nie sú ojedinelou skúsenosťou R. Poláka so široko či užšie koncipovanými literárnymi textami, nemá zmysel. Či už v Slovenskom komornom divadle v Martine, Divadle A. Bagara v Nitre, Divadle Astorka Korzo'90 v Bratislave a inde vytvoril rad pozoruhodných javiskových interpretácií klasických diel ako Dostojevského Zločin a trest, Švantnerovu Nevestu hôľ, Mitanov Koniec hry atď. Z pohľadu inscenácii naštudovaných v SND sú Buddenbrookovci iní v tom, že sú opusom o morálnom, vzťahovom a finančnom rozpade a zániku jednej rodiny (a nie jednotlivcov v nej). Bohatých podnikateľov pred krachom neochránila ani „bežná“ opatrnosť vtedajších bohatých rodín – veľká starostlivosť o uzatváranie finančne výhodných manželstiev, ustavičné prepočítavanie majetku, oháňanie sa jeho záujmami a dôraz na spĺňanie všetkých spoločenských predstáv o vysokej úrovni a veľkej hodnote ich rodiny.

Z inscenačného hľadiska je najzaujímavejším jazyk, ktorým Polák obohatil činoherný režijný výklad. Takmer celá inscenácia sa odohráva v imaginovanom priestore a s imaginovanými rekvizitami, iba v obraze s rozdeľovaním majetku po smrti matky (Z. Studenková) sa javisko zaplnilo dobovým nábytkom (po rozdelení opäť nebol). Základ scénografického riešenia však tvorí minimalistický koncept: pohyblivé podesty, čierne kreslá a lavice na sedenie a „sklenené“ zvislé plochy za podestami, ktoré spolu s výkrytmi rôzneho typu členili hlavný hrací priestor na menšie plochy. Zvolené výtvarné riešenie tiež dalo vyniknúť režijnému kľúču. Postavy tak „viditeľnejšie“ listovali v neviditeľných listinách, písali na chrbty rúk, sadali na neviditeľné kufre či pili z neviditeľných šálok. Dosť často ich v tom sprevádzali zvukové nahrávky ilustrujúce tieto činnosti.

Príbeh sa pomedzi pomerne dynamické priestorové zmeny odohrával pomerne hladko, herci vynikajúco zvládali prácu aj s jeho pantomimickým rysovaním. Pohľadom do vnútra života postáv boli ďalšie vynikajúce režijné nápady – ako stepovanie či spev mladšieho problémového syna Konzula (M. Huba) a Konzulky – Kristiána (Daniel Fischer), tanec dvoch nahých žien za „sklom“, zúfalstvo dcéry „hrané“ takisto na „sklo“ (Zuzana Fialová) atď. Otázkou je však miera vyváženosti medzi klasickým realistickým tvarovaním výstupov a práve týmito „roztvoreniami“ príbehu. Nie je totiž celkom jasné jej vedenie – či ide predovšetkým o snahu v skratke otvoriť hlavný príbeh románu jeho peripetiám, alebo o snahu v metaforicko-symbolickej podobe zachytiť názor tak režiséra, ako aj ostatných inscenátorov na celý inscenačný dej atď.

Vyrovnanosť hereckých výkonov, dôsledné realistické herectvo (aj v práci v imaginovaných situáciách), nápaditý režijný kľúč a hlavne kostýmy, ktoré reprezentovali názor postáv na seba samých i svoj status, možno iba oceniť. Kiežby už každá inscenácia v Činohre SND mala iba spomínané nedostatky.