„Chcel som inscenovať skrytý príbeh, ktorý je za textom. V podstate ide o dvanásť ľudí alebo šesť dvojíc, ktoré vyzerajú, že žijú samostatné životy. Sledom udalostí však zisťujeme, že ich osudy sú veľmi úzko prepojené,“ povedal režisér a umelecké šéf Mestského divadla Žilina Eduard Kudláč. Po inscenácii Modrofúz (nádej žien) sú Zlodeji už druhým textom jednej z najvýraznejších a najoceňovanejších nemeckých dramatičiek, ktorému dal javiskovú podobu.
Monika je vedúcou supermarketu. Šepká sa o tom, že ju povýšia. Jej očakávania však manžel – policajt Thomas – svojím pochybovačstvom razom schladí na bod mrazu. Mira je tehotná. Keďže však sama svojho biologického otca nepozná, dieťa mať nedokáže. V mene ich spoločnej lásky hľadá Jozef neznámeho otca, aby dal svojmu vzťahu s Mirou šancu. Erwin žije v domove dôchodcov. Jeho spolubývajúci umierajú, on však dúfa, že ho syn odtiaľ odvedie.
Text, ktorý Dea Loher napísala pred štyrmi rokmi pre Deutsches Theater Berlín, zaujal Eduarda Kudláča aj ďalšími zaujímavými momentmi. „Excesy, ktoré si hrdinovia inscenácie vyrábajú, sú dôsledkom hlbokej bolesti. Sú parafrázou života obyčajných ľudí, o ktorých sa v médiách nehovorí. O ktorých sa svet nezaujíma, hoci, paradoxne, žijú úplne rovnaký život ako ľudia záujem vzbudzujúci,“ pokračoval režisér.
Postavy sa zakrádajú životmi, akoby im ani nepatrili. Akoby na ne nemali právo. Akoby boli zlodeji. Radšej sa nehýbu, ako by mali urobiť niečo rozhodujúce. „Celé je to formulované odkazom na termín ,thomasson‘, čo je vlastne vec, ktorá stratila zmysel, čo kedysi mala, ale dnes už nemá, pretože sa zmenili súvislosti alebo kontext tej veci. V plynutí sa takto zmenili aj životy ľudí, ktorí sú v hre Zlodeji zobrazení. Je to pokus o snahu nájsť ten zmysel, nájsť nejaké korene,“ spomenul Eduard Kudláč.
Osudy dvanástich zvláštnych existencií sa prepletajú v tridsiatich siedmich scénických obrazoch. V prvom obraze sa rozvinie jeden príbeh, v druhom pokračuje celkom iný dej, potom sa začne tretí, štvrtý… Jednotlivé obrazy, ktoré sú krátkymi výsekmi reality, poskladanými vedľa seba, sa striedajú v klipovitom tempe.
„Snažili sme sa príbeh uložiť do nehostinného prostredia. Všetko sa odohráva na predmestí. A predmestia sú väčšinou známe tým, že sú tam obchvaty, mosty, skrátka kopec technologických stavieb. My sme umiestnili príbeh do akéhosi betónového priestoru, rozdeleného na štyri hracie plochy tak, aby sme mohli ukazovať súvislosti medzi jednotlivými vzťahmi,“ dodal režisér a umelecký riaditeľ Mestského divadla Žilina.
