Pôvodne uvažovala o kariére speváčky, nakoniec sa rozhodla pre herectvo. V roku 1953 nastúpila do divadla v Martine, odkiaľ v rovnakom roku prestúpila do SND.
S televíziou od začiatku
V rovnakom čase začali prichádzať aj filmové príležitosti. Už v roku 1951 ju Paľo Bielik obsadil ako štatistku do svojho filmu Lazy sa pohli, v ktorom iba „postávala a púšťala platne“. O dva roky neskôr jej už dal výraznejšia filmovú príležitosť, keď v komédii V piatok trinásteho stvárnila dcéru bývalého vrchného úradníka, ktorému po odchode do dôchodku chýba komandovanie podriadených, a tak začne „terorizovať“ rodinu. Z tohto obdobia si diváci Krížikovú pamätajú aj z komédií Štvorylka (1953), Čert nespí (1956) či Statočný zlodej (1958).
Aj vďaka ich úspechu bola čoskoro zapísaná ako komediálna herečka a dievčenské typy v jej repertoári vystriedali vitálne komické postavy. „Len smiať sa nestačí. Aj preto som vďačná autorom, ktorí sú ochotní napísať mi postavu na telo, či režisérom, ktorí neváhajú zveriť charakterovo komplikovanú postavu aj inak zaškatuľkovanému typu,“ komentovala v roku 1982 pre Slovenku svoju polohu komičky, ktorá jej prischla aj vďaka viacerým zábavným reláciám.
Televízia jej však ponúkla širšie spektrum príležitostí. „Spolupracujem s televíziou vlastne od jej úplných začiatkov u nás na Slovensku. Dala mi bohatstvo rolí, bohatstvo žánrov, autorov, režisérov, hereckých partnerov… Doslova nedoceniteľnú hrivnu pre môj výrazový register,“ povedala týždenníku Československá televize v roku 1973. Krížikovú poznajú aj rozhlasoví poslucháči, napríklad vďaka seriálu Králikovci (1994–2013). A, samozrejme, aj celé generácie návštevníkov divadla, ktorí ju mohli vidieť v množstve postáv. A nielen komických.
Za postavu Xénie Bulyčovovej v Gorkého Jegorovi Bulyčovovi, ktorá jej spolu s niekoľkými ďalšími dramatickými úlohami pomohla vymaniť sa z komického stereotypu, získala v roku 1973 Cenu Andreja Bagara. „Morím sa celý život s komédiami a nakoniec dostanem toto vysoké ocenenie za dramatickú rolu. Vlastne Xénia Bulyčovová, ktorú som vytvorila v réžii Jozefa Budského, je úloha tragikomická. Je smiešna vo svojej obmedzenosti, je to žena, ktorá nevie myslieť na nič, čo je za múrmi jej domu,“ povedala Krížiková pre Život v roku 1974.
Angelika Voňavá aj pani Zobáková
Krížiková si svojou prácou získala aj priazeň detského diváka. Napríklad postavou Angeliky Voňavej, predavačky v čarovnom obchode v miniseriáli Krajina Haliganda (1979); postavou starej mamy, ktorej vnúčatá hľadajú v seriáli Stratená melódia (1981) na Bojnickom zámku zmiznuté nástroje, vo viacerých rozprávkach a jej hlas poznajú aj diváci animovaného Káčerova ako hlas pani Zobákovej.
„V čom vlastne spočíva jej popularita? Vari v umeleckej poctivosti, s akou herečka pristupuje ku každej úlohe i úložke, v srdečnosti, ktorou presvecuje svoje postavy i postavičky, v bezprostrednosti, vďaka ktorej nadväzuje bleskový kontakt s divákom. V nákazlivom smiechu, v rozžiarených očiach, nevyčerpateľnom optimizme,“ napísala o Krížikovej Nina Hradiská vo Večerníku.
A Ladislav Čavojský k tomu o desať rokov v denníku Práca trefne dodal: „Keď Krížiková vstúpi na javisko, v hľadisku zacítite silnú vôňu človečiny. Jej ženy i ženské, jej matky i macochy, jej sedliačky i milosťpaničky sú vždy stvory z mäsa, kostí a krvi. Aj papierovým postavám, aj bezkrvným schémam Krížiková vženie krv do žíl.“
