Podpísal sa pod vaše umelecké smerovanie otec, ktorý bol bábkoherec?
Môj dedko donútil otca ísť v jeho koľajach, študovať vysokú školu stavebnú a vlastne pracovať v oblasti, ktorá ho až tak veľmi nebavila. On však chcel robiť divadlo a muziku, preto si vytvoril vlastný bábkarský súbor. Pamätám si, že som ako desaťročný sedel v obývačke a prizeral sa jeho poradám. Dramatizoval hry nielen pre deti, ale aj vážne témy ako Obraz Doriana Graya od Oscara Wilda alebo hru Ostrov tučniakov. Chodili sme spolu na bábkarské festivaly do Plzne a do Chrudimi. Aj ja som sa hrával s bábkami, no najviac ma fascinovala ich výroba a kašírovanie. To bol náš spoločný svet, ktorý ma veľmi ovplyvnil.
A čo hudba? Vzťah ku nej ste tiež zdedili po otcovi?
Otec mal kapelu, s kamarátmi hrali veci, ktoré prišli zo Západu, aj nejakú vlastnú tvorbu. Teraz sa dal na džez, doteraz každý utorok hráva, vyťahujú staré šlágre. My máme kapelu UMK, už si ani nepamätám, čo presne tá skratka znamená, tuším Umenie mať kapelu.
Je umenie mať kapelu?
V našom prípade áno. Už sme nehrali štyri mesiace. Stretávame sa len tesne pred koncertom, hráme to, na čo má kto práve chuť. Sme silná kamarátska partia a takémuto krehkému zoskupeniu akosi chýbajú ambície. Fanúšikovia nám píšu, že chcú viac koncertov, aby sme nahrali cédečko… V nadšení pri kuchynskom stole vytvoríme ilúziu fungujúcej kapely, ale pán racionálny nie a nie ísť okolo. Chýba nám niekto, kto zoberie náš produkt, bude vedieť, čo s ním, a my ho budeme nasledovať.
Otec vás nenútil byť stavbárom?
Moje rozhodnutie pre konzervatórium bolo jednoduché, pretože v škole mi nič poriadne nešlo. Stále som sa hral, učenie bolo pre mňa trest. Bol som nepoužiteľný. Vďaka otcovi som mal obrovskú predstavivosť. So spolužiakom sme počas vyučovania halucinovali o tom, ako budeme lietať a cestovať časom. Ilustrovali sme si vlastný svet. No hodnotenie učiteľov bolo jednoznačné: On je dementný. Po druhom ročníku základnej školy ma nezvládli a preradili do inej, odkiaľ ma poslali späť, ale zas do inej triedy. Nebolo to pre mňa jednoduché, lebo dva roky som si zvykal na kolektív a potom som prišiel medzi nových spolužiakov a musel som si opäť vytvárať priestor.
Konzervatórium muselo byť potom pre vás vykúpením.
Veď to! Konečne som necítil ten tlak, konečne som si vydýchol. Už som nebol outsiderom, mohol som byť vo vlastnej koži. Bolo to úžasné obdobie. Už v nultom ročníku sme naštudovali s tretiakmi a štvrtákmi krásny muzikál Manon Lescaut. Robili ho dnes už známi ľudia – džezmeni Matúš Jakabčic, Marcel Buntaj, Martin Gašpar a choreografka Šárka Ondrišová. Boli to obrovské skúsenosti.
Na čo potrebuje konzervatorista vysokú školu?
Kvôli kontaktom a inému spôsobu uvažovania, ktoré mu odovzdajú len aktívni herci. Na vysokej škole sa študent herectva začína zaoberať hĺbkou textu a tým, čo chce naozaj povedať. Na to treba dozrieť.
Jack Nicholson tvrdí, že herectvo vás môže priviesť do šialenstva, ak mu to dovolíte. Nie je to nebezpečné povolanie?
Stretol som sa s tým. Herec pracuje s emóciami a mal by byť nad vecou. Môže sa opiť sám sebou a potom si myslí, že všetko je dokonalé a nemôže pochybiť. To je koniec. Na druhej strane, ak herec nedostáva úlohy, prichádza depresia. Tento stav ma len tak okrajovo lízal a bolo to na „palicu“.
Stotožnili ste sa niekedy s rolou tak, že vám zasiahla do života?
Na mojich tretích prijímačkách na vysokú školu ma režisér Peter Mankovecký vyzval, aby som sa kohokoľvek v porote opýtal na niečo, čo ma zaujíma. Dal som otázku Milke Vášáryovej, či jej niekedy z herectva nepreskočilo. To jediné som potreboval vedieť, lebo po dvoch neúspešných pokusoch dostať sa na herectvo som o sebe začal vážne pochybovať.
Dvakrát vás odmietli pre nedostatok talentu alebo vám chýbala pokora?
Prvýkrát som prišiel na prijímačky ako vietor, zdvihol som všetkým náladu a bol som vraj jasným favoritom na prijatie. Dovtedy, kým som sa nezamotal pri jednom texte, ktorý som vôbec nevedel.
Druhýkrát to bola úplná katastrofa. Neveril som si, bol som úplne trápny chlapec. Vyšiel až tretí pokus.
K vaším posledným úlohám patrí Tóno Brtko v muzikáli Obchod na korze s témou arizácie židovského majetku. Treba sa ešte stále vŕtať v minulosti alebo súčasné témy nie sú divácky také zaujímavé?
Je smutné, že sa tieto témy musia vyťahovať stále dookola. Mocenské záujmy sú však aj v našej spoločnosti stále prítomné, ľudia sú pod tlakom, aby sa priklonili na jednu alebo na druhú stranu, aby sa zaradili, aby vyjadrili svoj názor. Je dôležité, aby sa rozhodovali podľa toho, čo cítia, čo sami považujú za dobré alebo zlé. Aby ich neprevalcovala demagógia, ktorá z nich urobí poslušné ovce.
Commedia dell‘ arte Dvaja páni z Verony, v ktorej sa predstavíte v rámci Letných Shakespearovských slávností, je známa svojou hereckou remeselnosťou. Čo všetko vie váš Valentín?
Všetky moje roly v „shakespearovkách“, ktoré sme robili v SND, boli fyzicky náročné. Peter Mankovecký a Peter Mikulík ma do postáv obsadzovali najmä preto, lebo som fyzicky zdatný. Bicyklovanie na jednokolke bolo pre mňa veľkou výzvou. Text je dellartový, nemá hlbšiu podstatu. Keďže príbeh je banálny, herec sa môže pekne vyblázniť.
Zvládli ste všetky kúsky?
Mali sme tam pôvodne aj lávku na odrážanie. Z dvoch metrov sme skočili na jeden koniec lavice a na druhom bol pripravený mladý a svižný Tomáš Grega…
Kam vyletel?
Najskôr nikde. Lebo to nebola profi lávka, ale trápna tvrdá lavica, ktorá mu kolená vymrštila ku brade, a to bolo všetko. Keď sme pochopili, ako to funguje, vyletel päť metrov a rozpľasol sa. Radšej sme to odložili, ale inak nezvyknem mať zábrany, do všetkého idem s nadšením.
Nebojíte sa?
Nie. Lozím po stromoch, po skalách, robím zvláštne veci, pri ktorých sa moje telo veľmi dobre správa. V Čiernej Hore sme vyliezli k ľadovej jaskyni nádherného pohoria Durmitor. Celú trasu dole, až k jazeru, som utekal. Robil som trojmetrové skoky a mal som pocit, že lietam. Zrazu som sa dostal do inej dimenzie, akoby som sa ocitol v úplne inom svete. Dva a pol kilometra som nechal svoje nohy len tak utekať.
Z herca by sa mohol stať maratónec?
Hľadal som niekoho, kto by to so mnou zveľadil, kto by tomu dal nejaký štýl. Bol som pozrieť kapueristov, ale nepritiahli ma. Chcel som robiť parkúr alebo akrobaciu, ale nenašiel som toho správneho učiteľa. V divadle mi však, paradoxne, fyzická zdatnosť po čase začala prekážať. Obsadzovali ma do predstavení, v ktorých nedostali priestor moje dramatické ambície. Bol som smutný z toho, ako ma ľudia vnímajú, ale asi to tak malo byť. Ak som sa chcel posunúť ďalej, najskôr som sa musel na „shakespearovkách“ dobre vyblázniť.
V hre Amadeus, o večne aktuálnom boji geniality a priemernosti, ste svoju dramatickú šancu predsa dostali?
Pri Amadeovi som mal zase veľký problém prekročiť hranicu medzi hrou na klavíri a publikom. Ešte na konzervatóriu ma Janko Melkovič naučil základy, prvé súhvezdie akordov, kvintový a kvartový kruh. No keď dostanete noty k árii, tak dovidenia. Kruhy nefungujú. Nadrvil som sa ich, vedel som to zahrať aj potme. Fungovalo to dovtedy, kým som v role Mozarta nezačal koketovať so speváčkou. Vtedy sa mi pošmykol prst, preskočil oktávu a ja som nevedel pokračovať. A to sa nestalo raz. Musel som sa buď napojiť na ďalšiu frázu, alebo ma to úplne zmiatlo a skončil som úplne. Dohrali sme to herecky, ale to je neprípustné.
Bol Mozart tak trochu bláznom? Alebo len géniom na pokraji bláznovstva?
Formanov Amadeus bol prvý film, ktorý som v desiatich rokoch videl s mamou v kine. Miloval som ho. Kúpil som si DVD, videl som ho najmenej stokrát a nakoniec sa mi dostal do rúk aj scenár Schafferovej hry. Mozart sa mi páčil najmä preto, že robil veci mimovoľne, hravo. Nemal strach, vo všetkom išiel na doraz. Aj ja by som raz chcel naraziť na svoj zlatý prúd, na niečo, čo ma potiahne k úplnej radosti.
Skutočne veríte tomu, že sa to dá?
Deti tak žijú, aj talentovaní ľudia, ktorí využívajú svoj vnútorný ťah.
Existenčný strach však neraz zväzuje ruky. Vám nie?
Amadeus bol blázon v tom, že to nechcel vidieť. Keď mal prachy, žil v centre, keď ich nemal, odsťahoval sa. Takýto prístup určite predpokladá silný egoizmus, ale keď je človek taký blázon ako on, neuvedomuje si to. Chcel by som sa naučiť v tomto našom spoločenskom systéme racionálne fungovať.
To sa s hravosťou predsa nezlučuje?
Rád by som skĺbil svoju hravosť a racionalitu. Je to dôležité, aj preto, že už som otec. Jedna časť mňa by ma mohla manažovať a komunikovať so svetom a druhá nech pokojne funguje v tom svojom svete. Čítal som rôzne knižky, v ktorých to nazývajú trvalá prosperita.
Našli ste v tých knihách návod na život?
Každá kniha je návodom na život. Netreba sa z nich však zblázniť, a vybrať si to, čo je pre vás v tej chvíli dôležité.
Spreneverili si sa niekedy sám sebe?
V malom určite. Keď som stratil vieru, že to inak nejde. Veľakrát som sa pristihol, že sa snažím byť niekým iným, aby som dosiahol to čo iní okolo mňa. Samozrejme, nebavíme sa o tom, že som za peniaze propagoval politiku alebo niečo podobné. To by som nerobil.
Používate pri výbere rolí intuíciu?
Som tretí rok na voľnej nohe a intuíciu začínam používať až teraz. Doteraz mi režiséri roly priraďovali. To som potreboval rozseknúť.
Aké boli prvé mesiace po odchode zo Slovenského národného divadla, keď ste stratili istotu, aj keď za málo peňazí?
Podržala ma veľmi moja Zuzka. Do môjho života priniesla úplne iné uvažovanie. Povedala mi, že som dobrý v tom, čo robím, čo som dovtedy od nikoho nepočul, a že mám na to, aby som sa nestratil. Týždeň som tomu veril, týždeň som mal hlavu v dlaniach. Potom zase prišla Zuzka a presvedčila ma, že je to v pohode.
Je dobré, keď je vašou partnerkou herečka, ktorá rozumie všetkému, čo je za touto profesiou, alebo sú na tom lepšie manželky, ktoré príliš nevidia do hereckého hrnca?
To neviem posúdiť. Moje partnerky boli herečky. O práci sa so Zuzkou rozprávame minimálne. Riešime bežné veci, hráme sa a tancujeme s Júliou.
Vyskúšali ste si aj vzťah na diaľku. Čomu sa majú ľudia vyhnúť, ak chcú, aby to fungovalo?
Poviem vám, čo by mali robiť. Mali by si robiť prekvapenia. Zuzka raz prišla nečakane na moje predstavenie a keď som ju uvidel, bol to perfektný pocit. A ja som robil to isté. Diaľka nám ukázala, že láska je slepá.
Čím vás Zuzke priťahuje?
Celá ma baví. To, aká je hravá, aká je ženská. Je taký vílovitý typ, krásne spieva, a má dobrú intuíciu.
To je veľmi moderné slovo. Čo to znamená?
Vie sa veľmi dobre rozhodnúť. V niečom, o čom netuší, ako to dopadne. Aj mne pomáha v rozhodnutiach. Dávam na jej slová. Zo SND som odišiel aj na Zuzkinu radu. Odvtedy ma divadlo začalo baviť ešte viac. Jej intuícia zafungovala tiež pri projektovaní nášho domu. Tušila, že prvý pokus nevyšiel. Ja som to pochopil až vtedy, keď sme zmenili architekta a do rúk dostali druhý projekt.
Budete sa sťahovať?
Máme svoj sen o domčeku a ten sa nám začína pomaly napĺňať. Všetko potrebuje čas. Učím sa byť trpezlivý.
Keď som si o vás pred rozhovorom hľadala články na internete, minimálne prvých päť bolo o Zuzane Norisovej. Ako sa s tým žije?
No, vidíte. Zuzka je veľká osobnosť, veľmi známa, najmä v Česku, kde bola trinásť rokov. Návrat na Slovensko je pre ňu veľká zmena, ale verím, že tu jej herectvo neostane visieť v prázdnote. Skupina hercov, ktorí sú teraz v kurze, je pomerne stabilná. Infiltrovať sa do nej je ťažké. Tak čakáme na svoju príležitosť. Či sa objaví film, alebo dobrý seriál, v ktorý stále verím.
Hrali ste v Obchode so šťastím, v Rodinných tajomstvách aj v Paneláku. V tieto seriály ste verili?
Pri tvorbe seriálov chýba duch kolektívu, ktorý potrebujem. Bola to super robota, ale ľudia si odrobili svoje a tým sa to skončilo. Bolo to veľmi neosobné. Musím sa naučiť dobre si urobiť robotu a nehľadať v nej rozptýlenie. Treba byť profesionál a skrátiť čas v štúdiu kolegom aj sebe. Ja som do seriálov išiel s obrovským zápalom, ale potom som sa v nich začal krútiť ako štrk v miešačke. Chýbal ten vnútorný manažér, ktorý by mi povedal: Tu si sadni, upokoj sa a pekne pracuj.
Odzrkadlilo sa to aj vo vašej práci?
No… Odrazilo sa to tak, že momentálne nič pred kamerou nerobím.
Tvorba filmu Želary a réžia Ondřeja Trojana ukojili vašu túžbu po kolektíve?
Trojan je pán! Výsledok jeho réžie je presný. Viedol ma tak dobre, že som si to ani neuvedomil. A veľa ma naučil. Spočiatku som bol totiž veľmi divadelný a vybiehal som zo záberu, lebo s filmom som nemal žiadnu skúsenosť. Nakrúcali sme na Vychylovke, spali sme v jednom hoteli, pozerali sme si denné práce, rozprávali sme sa, pili sme spolu. Bola to spoločenská udalosť, pri ktorej som ani nepostrehol, ako nás naladil na spoločnú nôtu.
Ondrej Kovaľ
Herec a hudobník sa narodil 10. júla 1979 v Bratislave. Po absolvovaní herectva na konzervatóriu a VŠMU hosťoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, na Novej scéne v Bratislave aj v martinskom divadle. Od roku 2002 do roku 2005 bol členom Činohry Slovenského národného divadla. Zaujal predovšetkým v predstaveniach Tančiareň a Amadeus. Televízni diváci ho mohli vidieť v seriáloch Obchod so šťastím, Panelák a Rodinné tajomstvá. Zahral si aj vo filmoch Účastníci zájezdu, Želary a Občanský průkaz. V súčasnosti ho môžete vidieť v muzikáli Novej scény Obchod na korze alebo v hre uvádzanej na doskách SND Aj kone sa strieľajú. V rámci Letných Shakespearovských slávností sa predstaví v komédii Dvaja páni z Verony. Hrá a spieva v hudobnom zoskupení UMK. S herečkou Zuzanou Norisovou a ročnou dcérou Júliou žije v Bratislave.
