Možno by ste si mysleli, že tanečník sa stáva choreografom, keď už nechce „skákať, ako iný píska“. Niekedy ho však na túto dráhu, naopak, navedie sebakritika. „Chcela som byť špičkovou tanečnicou, na to som však nemala dispozície. Preorientovala som sa teda na niečo, v čom by som mohla byť naozaj dobrá,“ vraví Šárka Ondrišová. Inštinkt ju nesklamal – vypracovala sa na uznávanú choreografku, spolupracuje s najzvučnejšími menami a inštitúciami. Pred siedmimi rokmi si dokonca v Bratislave pod názvom elledanse založila vlastné tanečné divadlo a školu.
Rozprávanie o svojej práci začína povzdychom. „Choreografia sa dnes už posunula celkom inam, ako si možno ľudia predstavujú.“ Model autority, ktorá príde pred tanečníkov s krokmi pripravenými do poslednej napnutej špičky, ustupuje novým trendom. Súvisia s rozvojom záznamových technológií aj s ľudským faktorom.
„Tanečníci sú často silné individuality s vyhranenými názormi, ktoré prenášajú aj do svojich tanečných výpovedí,“ vraví Ondrišová. Choreograf teda neraz „len“ prináša tému, ktorú napĺňajú svojou improvizáciou. Tá sa zachytáva na video a choreografovou prácou je vybrať najlepšie kúsky. „Kúzlo nechceného prináša nápady, na ktoré by cielene človek neprišiel,“ myslí si choreografka. Najlepšie diela – napríklad aj slávne Čajkovského balety, vraj vznikajú vďaka úzkej spolupráci s autorom hudby. Sama si to vyskúšala so skladateľom Petrom Grollom v choreografii 4 Men pre SND či v predstavení Voda na vode. „Cvičili sme v úplnom tichu a keď sme mali prvých tridsať minút, dostal videonahrávku skladateľ a zložil na mieru hudbu.“
Postaviť do pozoru stočlenný zbor
Čo sa stane, keď interpretovi prerastie sebarealizácia cez hlavu? „Niekedy musíte prejaviť autoritu,“ vraví Ondrišová. Sama sa to učila od tých najlepších – napríklad od Jozefa Bednárika, s ktorým sa stretla hneď po škole, a bola napríklad aj svedkom toho, ako prinútil bezmála stočlenný zbor cvičiť počas spevu taj-či. „S Béďom sa mi spočiatku robilo veľmi ťažko. Presne vedel, čo chce a odo mňa sa očakávalo plnenie jeho prianí, nie kreativita. To ma veľmi hnevalo, asi som mala veľké ego. A pritom som sa mala najmä učiť. Takú skúsenosť by som však odporučila každému. Prax aj mňa naučila občas nepustiť druhého k slovu.“
Proces kreovania je napokon podľa Šárky Ondrišovej na jej práci najzaujímavejší. Prináša zážitky, ktorým by laik nie vždy rozumel. „Ľudia sú často prekvapení, že tanečníci sú veľmi fyzickí – vybozkávajú sa, sedia si na kolenách, až sa človek pýta: sú to frajeri? No je to len o tom, že spolu zdieľajú dotyky a fyzickú energiu. To ich zbližuje, ale netreba za tým hľadať viac.“
Téma Ondrišovú privádza aj k aktuálnemu projektu divadla elledanse. „Naším hosťom je v týchto dňoch izraelský choreograf a režisér Rotem Taschah. Počas troch týždňov adaptuje na náš súbor svoje predstavenie Vydláždený život. Tanečníci v ňom vyrozprávajú vlastné príbehy na témy, o ktorých všetci rozmýšľajú, ale málokto o nich hovorí. Napríklad, či tanečník nie je vzrušený, keď zdvíha partnerku, alebo či tanečnice využívajú ohybnosť aj v intímnom živote.“ Intenzívna práca vyvrcholí 7. a 8. septembra premiérou a Ondrišová dodáva, že aj toto je jeden z inovatívnych prístupov k tvorbe.
Plagiát zamrzí, ale originál neprekoná
Hoci je v tanečnom svete mnoho originality, ani tu nechýba plagiátorstvo. „Všetko tu asi už raz bolo a nový je len váš pohľad. Youtube dnes umožňuje nazrieť do každého divadla, vidieť mnohé predstavenia. Potom možno podvedome použijete aj vec, ktorú ste videli inde. Niektorí však strávia vedomým recyklovaním cudzích nápadov celý život. Plagiátor však originál len málokedy prekoná,“ myslí si.
Najväčším nepriateľom choreografa je neraz čas. Najlepšie svetové súbory robia na jedinom predstavení až rok, Ondrišová by uvítala aspoň tri mesiace. „V divadlách je pevne nastavené šesť- až osemtýždňové skúšobné obdobie. Mali by ste teda prísť dobre prichystaný a na kreatívne hľadanie už čas nezostáva.“ Vo vlastnom divadle má väčšiu slobodu, ale aj starosti. „Musíte to nielen vymyslieť a nacvičiť, ale aj zmanažovať a zohnať peniaze. A to je len začiatok, skutočný boj nastáva až po premiére – dosiahnuť, aby sa predstavenie aj reprízovalo, je veľmi ťažké,“ priznáva.
Tanec je stále skôr okrajovým žánrom. Inscenácie majú životnosť jednu či dve sezóny, uvádzajú sa len zo dvakrát mesačne. Trh je malý aj diváci podliehajú ilúzii, že umenie by malo byť zadarmo. Financovanie tak závisí od grantov, aj o tie sa bojuje s neistým výsledkom. Za obeť nedostatku peňazí takmer padla aj výnimočná príležitosť reprezentovať slovenský tanec na jednom z vrcholových podujatí. „V Düsseldorfe sa koná najväčší európsky tanečný veľtrh a festival Tanczmesse. Po prvýkrát sme sa tento rok uchádzali o účasť v jeho hlavnom programe a ako zázrakom z vyše tritisíc predstavení z celého sveta vybrali aj našu Fugu,“ avizuje Ondrišová. Festival však hosťujúce súbory dotuje len symbolicky a grantovú podporu sa podarilo napokon získať až na druhý pokus.
Primalý trh na rivalitu
Slovenskí tanečníci doma nemajú veľký kredit, vo svetovej konkurencii však patria k špičke. Choreograf na Slovensku sa, naopak, s rivalitou veľmi nestretáva. „Nie je to zdravé, no v umeleckom tanci toho vzniká tak málo, že tu ani nemôže existovať veľa choreografov. A tak sa skôr podporujeme, než by sme súťažili. Tlaky sú skôr v hip-hope či showdance, ktoré majú lepšie komerčné uplatnenie,“ myslí si Ondrišová, ktorej doménou je pohybové divadlo a súčasný tanec a učí aj muzikálový tanec, džez či klasiku. V minulosti sa podieľala aj na komerčných projektoch – napríklad šou Elán je Elán či odovzdávaní cien OTO. „Televízna práca je veľmi zaujímavá, ale aj ťažká. Keď bolo potrebné týždenne nacvičiť štyri nové choreografie, to už bolo na hrane.“
Bohaté skúsenosti má aj s detskými projektmi, s najmladšou generáciou prichádza do styku aj vo svojej škole. „Virtuálna doba deti poznačuje. Často sa nevedia sústrediť, majú zlé pohybové návyky. Mnohé tiež od lektora čakajú, že ich bude len zabávať. No ak natrafíte na výnimky, je to neuveriteľne čistá energia a silný zážitok.“
Aj Šárka Ondrišová napokon začínala už ako dieťa. „Prvú choreografiu som urobila v prvej triede na základnej škole. Bolo to ešte za socíku a my sme si nahrali z rakúskeho rádia skupinu ABBA. Svoj tanec sme s veľkým úspechom predviedli na oslave Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, boli sme však napomenuté, aby sme sa nabudúce vyvarovali anglických textov.“
