Skoro dva metre vysoká, takmer päť a pol metra dlhá a tri metre hlboká je pohovka z inscenácie Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha. Nie sú problémy s prepravou?
Je to otázka technickej vybavenosti. Na jeden z prvých ročníkov Divadelnej Nitry sme viezli dva vagóny zo Slovinska, na jednom bola raketa, na druhom sa hralo. Vtedy ešte prechádzali hranice a na všetkých sa preclievalo. Keďže tentoraz ide o nemecký súbor Volksbühne am Rosa-Luxemburg Platz a nemecké dopravné spoločnosti, myslím, že to zvládnu.
Autor a režisér Herbert Fritsch je známy ako enfant terrible nemeckého divadla. Provokuje aj predstavením, ktoré večer Divadelnú NItru slávnostne otvára?
Jeho inscenácia sľubuje neuveriteľný vizuálny zážitok: dokonalé svietenie, krásne kostýmy, pohovka, po ktorej lozia mnohí ľudia ako mravčeky. Veľmi groteskný pohyb hercov zodpovedá zosmiešňovaniu banalít v živote. Úžasný zážitok sľubuje živá hudba rôznych nástrojov od klasických bicích cez hracie automaty a skrinky až po detské hračky a orchester. Režisér je veľký provokatér, takže aj jeho predstavenie je provokatívne, ale aj veľmi smiešne. Kritiky sa o ňom vyjadrili ako o nádhernej zbytočnosti umenia, ale zároveň najlepšom dôkaze jeho oprávnenej existencie.
Obrovskej pohovke konkuruje 250 kg vážiaca tajomná truhlica. Akú úlohu zohráva v oceňovanom belgickom predstavení Pálenie kníh?
Má mnohé šuplíky, z ktorých sa vynárajú rôzne veci, čím vzniká magická atmosféra. Performer Pieter De Buysser a hudobník Hans Op de Beeck vytvorili úvahu o nezamestnanosti, osude mladých, ktorí odvrhujú civilizáciu a utiekajú sa do vlastných komunít a prírody, o rôznych aférach ako wikiLeaks. Rozprávačom príbehu otca a dcéry je mačka, ktorá sa citlivo a empaticky vyjadruje k rôznym aktuálnym problémom. Nie je to nič poučujúce alebo plagátové, ale intímna, poetická aj humorná úvaha o súčasnom svete.
Provokatívny a originálny je maďarský režisér Béla Pintér. Provokuje aj jeho politická fraška Cisárska TV, Uhorsko?
Mladá žena má zdediť majetok, nepozná však heslo k účtu. Ide za hypnotizérom, ten ju však vrhne do 19. storočia, kde sa stane svedkom protihabsburského povstania Maďarov v roku 1848. Lenže v tom čase už existuje televízia, ktorá všetky udalosti komentuje. Inscenácia je paródiou na predstavy súčasného maďarského prostredia aj politických reprezentácií o národných dejinách, na nacionalizmus a nastavuje krivé zrkadlo minulosti. Je veľmi humorná a zároveň veľmi provokatívna a odvážna. Hrať ju v slovenskom prostredí bude veľmi zaujímavým testom, pretože je to aj naša minulosť.
Do minulosti, aj keď nie až takej vzdialenej sa vracia aj inscenácia Zlaté šesťdesiate alebo Denník Pavla J., ktorú privezie pražské Divadlo Na zábradlí.
Názov je parodický, z inscenácie šesťdesiate roky vôbec nevyznievajú ako zlaté. V ich druhej polovici išlo u nás o uvoľnenie, ale Pavel Juráček sa s veľkou skepsou pozeral aj na politické deje v Československu tých čias. Patril k nezávislým tvorcom československej novej filmovej vlny a predstavenie je dramatizáciou jeho denníkových zápiskov. Inak vo všetkých inscenáciách sa odráža festivalové motto – Načo umenie? Bol to aj zámer.
Namiesto minuloročných trinástich tentoraz len desať inscenácií, z toho polovica slovenských tvorcov. Znova má festival finančné suchoty?
Predchádzajúce tri ročníky sme mali grant z Európskej únie vďaka projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Získali sme ho ako jeden z osemnástich festivalov, ktoré vybrali z takmer 700 žiadateľov. Tento program sa, žiaľ, už neobnovuje. Mám pocit, ako keby sa na Slovensku úspešné projekty neodmeňovali, ale, naopak, trestali. Tohto roku nás ministerstvo kultúry poctilo o 24 percent nižšou dotáciou ako po minulé roky. Aj preto sme museli znížiť počet inscenácií, lebo dobré zahraničné sú drahšie. A hlavne sme skrátili aj počet festivalových dní.
Preto Divadelná Nitra trvá do 1. októbra, hoci jej program sa končí v noci 30. septembra?
Áno, 1. október bude festivalový Deň bez umenia. Chceme upozorniť, že aj také podujatia ako Divadelná Nitra sú vlastne ohrozené. Nejde o to, aby sme lamentovali nad nedostatkom peňazí, alebo sa sťažovali. Iniciatíva Deň bez umenia a nad ňou ako strecha, ktorá sa klenie nad festivalom Načo umenie? má upozorniť na to, že podmienky pre existenciu umenia na Slovensku sa zhoršujú. Navyše, podľa štatistík sa znižuje aj záujem o umenie.
Čo si od diskusií a hľadania argumentov sľubujete?
Iniciatíva Deň bez umenia, do ktorej sa zapojilo skoro 40 inštitúcií, vznikla v súvislosti s návrhom štátneho rozpočtu na zníženie financií pre rezort kultúry v roku 2015. Na jar tohto roka vláda schválila stratégiu rozvoja kultúry na roky 2014 až 2020, pritom hneď pár mesiacov po tom skrátila financie na kultúru. Totálne protirečenie je hneď na pôde najvyššieho orgánu exekutívy na Slovensku. Vyzvali sme ministra a dali mu návrhy, aby vznikla platforma na komunikáciu o týchto témach. Ministerstvo kultúry by malo vytvoriť podmienky, pretože všade v rozvinutých krajinách sú granty pre kultúrnu politiku súčasťou štandardnej výbavy podpory z verejných zdrojov.
Čo je väčším problémom, chýbajúce financie alebo nezáujem potenciálnych divákov, poslucháčov, návštevníkov?
Má to spoločného menovateľa. Nemáme dostatočný vzťah ku kultúre, nemáme dostatočné vzdelávanie k umeniu. Ak nie je záujem učiť ľudí vzťah k umeniu a ku kultúre, odráža sa to vo všetkom. Na nedostatku legislatívnych podmienok, povedzme sponzorského zákona. Na nedostatočnom vzťahu reprezentácií v regiónoch aj na najvyšších miestach ku kultúre. A teda aj na návšteve kultúrnych podujatí.
