Odpoveď na otázku Načo umenie, ktorá bola tento rok mottom festivalu, prinášala každá z desiatich inscenácií divadelných súborov zo šiestich krajín. Aj každé z piatich predstavení sekcie Festival Plus a tiež viac ako päťdesiat podujatí v sprievodnom programe. Zaujali, oslovili a možno i vyprovokovali dohromady 8-tisíc návštevníkov.
Mrazivé, originálne, humorné
„Som taký istý ako vy!“ Slová, ktorými namieri do publika v závere tromi cenami DOSKY ocenených Láskavých bohýň Ľuboš Kostelný ako Maximilián Aue, až mrazia. Divák totiž už vie, aké príšerné zverstvá tento vzdelaný dôstojník SS popáchal. Tma, do ktorej sa ponorí javisko, naznačuje koniec. Znepokojujúce slová zasiahnu myseľ a ochromia dlane, ktoré nezačnú hneď tlieskať.
Ako ľahko uveríme bez najmenšej pochybnosti tomu, čo sa na nás valí z médií. Aké ľahké je zmanipulovať človeka. Ako ľahko sa možno stať vrahom bez pocitu viny a výčitiek svedomia. Aj to pripomína režisér Michal Vajdička v Majligovej dramatizácii Littellovho románu Láskavé bohyne, ktorú inscenoval v Činohre Slovenského národného divadla. Patrila k vrcholom Divadelnej Nitry. Manipulácia bola aj ústrednou líniou politickej frašky Cisárska TV, Uhorsko. Scenárista a režisér Béla Pintér si vzal na mušku manipuláciu s dejinami, ktoré si každá politická garnitúra prispôsobuje podľa svojich predstáv. Sám si zahral Sándora Petöfiho, ktorý sa po víťazstve revolúcie v roku 1848 stane šéfom televízie. Reálne aj fiktívne postavy mení na karikatúry, s chuťou paroduje svet televízie, priamy prenos bitky pri Schwechate pripomína futbalový zápas. Výdatne koreniac humorom s hravosťou kritizuje historickú zábudlivosť.
Originálny kus priviezla do Nitry berlínska Volksbühne. Predstavenie Bez názvu č. 1// Opera Herberta Fritscha. Autor a režisér ho začal odvíjať od myšlienky, že nesmie byť o niečom konkrétnom. „Najdôležitejšou postavou v divadle nie je intendant, dramatik či režisér, najdôležitejší sú herci. Spolu s nimi objavujem svet, ktorý sa diametrálne odlišuje od toho, v ktorom žijeme. Som ako tréner, učím hercov dávať góly. Situácia, ktorá ľudí rozosmeje, je gól,“ vysvetľoval kontroverzný divadelník Herbert Fritsch.
Napriek tomu, že odmieta akékoľvek väzby na realitu, divák mohol v jeho inscenácii objaviť nejeden odkaz a nejeden známy motív. Najvzrušujúcejšie bolo „sólo pre jazyk“. Nielen na nemeckú kritiku, aj na nitrianske publikum zapôsobil „uctievaním nezmyselnosti, ospevovaním nádhernej zbytočnosti umenia a tým zároveň aj najkrajším preukázaním jeho oprávnenej existencie“.
Tlieskali aj kritizovali
O zahltení informáciami a manipulácii rozprával belgický performer Pieter de Buysser v monodráme Pálenie kníh. Spojil v nej intímny príbeh otca a dcéry s prúdom najrozmanitejších údajov. Poézia výtvarného stvárnenia – tajomná truhlica, z ktorej postupne vyťahuje rôzne scény príbehu – sa prelína s monológom, ktorý však časom začne unavovať.
Podobne ako hlučná šou Lomnického a Čičvákovho Kapitálu v podaní bratislavského Divadla Aréna. Intímne monológy dvoch žien, ktoré „politickú didžinu“ rámcujú, povedia o súčasnom svete a človeku dneška oveľa viac ako plagátové heslá, ktoré vykrikujú „kritici kapitálu“. Hlasy proti aj za vyvolalo spracovanie predlohy Karola Horáka Svedectvo krvi, pod ktoré sa podpísala poľská režisérka Agnieszka Olsten.
Denníkom scenáristu a režiséra Pavla Juráčka dal divadelnú podobu režisér Jan Mikulášek. Inscenáciu Zlaté šesťdesiate alebo denníky Pavla J. vytvoril v pražskom Divadle Na zábradlí ako komentovaný životopis umelca, ktorým sa stávajú dve herečky a traja herci. Žiadna nostalgia ani sentiment, ale javisková správa o historickom období plnom paradoxov a vnútorných konfliktoch tvorivej osobnosti.
Divácky najatraktívnejšie bolo predstavenie Majster a Margaréta legendárneho Teatra Tatra zo sekcie Festival Plus. Divadelná adaptácia najslávnejšieho románu slávneho ruského spisovateľa Michaila Bulgakova tri razy spoľahlivo zaplnila šapito, rozložené vedľa Divadla Andreja Bagara. A komu sa nepodarilo dostať vstupenku, nazeral aspoň cez škáry.
„Kým sa nenájde kľúč, ako Bulgakovov mnohovrstevnatý príbeh preniesť do súčasnosti, nemá zmysel ho inscenovať. Použili sme najlacnejší divadelný trik – stroj času – aby sme mohli vedľa seba postaviť Stalina a Putina. Bulgakovov Diabol je totiž maličký oproti tomu, čo je v Rusku dnes,“ vysvetlil autor divadelnej adaptácie a režisér Ondrej Spišák.
„Divadelná Nitra 2014 nebola len prezentáciou umenia, ale aj jeho vášnivou obhajobou. Domnievam sa, že prostredníctvom umeleckého programu, diskusií a workshopov sme vyvolali záujem o tému významu a postavenia umenia,“ dodala riaditeľka medzinárodného festivalu Darina Kárová.
