Základný príbeh Kontrabasu však nie je až taký vážny a na hrane spoločenskej prípustnosti. Je tragikomickým príbehom o Kontrabasistovi – ako sám hovorí – v „treťom rade“, ktorý roky tajne miluje mezzosopranistku. A keďže je už mužom v zrelšom veku, situácia je pre neho o to ťažšia, pretože už nemá žiadny dôvod, aby bol sám. Iba svoj návyk na samotu s kontrabasom – čo je základom komického vyznievania jeho peripetií.
Dramaturgia Slovenského komorného divadla (v spolupráci s Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave) mala pre výber hry vzácny dôvod. Syn Františka Výrostka – František – je kontrabasista a ako potomok divadelníka má skúsenosti aj s herectvom. Oboje v inscenácii režisér Roman Polák naplno zúročil.
Výrostko mladší v postave jedného z Kontrabasistov nemoherne vytváral mladšie alter ego staršieho Kontrabasistu a súčasťou jeho postavy bola aj hra na skutočný hudobný nástroj. Tak ako syn virtuózne predvádzal najrozmanitejšie ukážky zo známych i menej známych skladieb (i vlastnú skladbu), tak otec rovnocenne s jeho výkonom vytváral silne realistický obraz osamelého muža. Navyše s veľkým zmyslom pre detail, karikatúrny nadhľad a pochopenie všetkých slabostí postavy. V ufúľanej odhlučnenej izbe – zapratanej chladničkou plnou pív, stojanom na noty, dlhým stolom, stoličkami, metronómom atď. – dokázal dojať, rozosmiať, prinútiť k zamysleniu i rozosmutniť. Ale hlavne – sprostredkoval nám pohľad do chlapskej duše, ktorá v mene lásky, sexu a zamilovanosti sníva až tak, že jej to škodí.
Kontrabasovo alter ego síce nebolo vytvorené ako činoherná postava, ale ako hudobno-symbolická, súhra medzi významom konania oboch Kontrabasistov bola plnoplastická. Vysvetľovanie odporu, nenávisti a utrpenia ku kontrabasu staršieho Kontrabasistu dopĺňal hudobne a nemoherne tak, že sa stal jeho protikladom – zosobnením Kontrabasistovej lásky k svojmu nástroju i hudbe. Niekde síce k tomu režisér použil ošúchanejšie prostriedky ako opakujúce sa poetické znehybnenie pri činoherných monológoch jeho „predlohy“ bez významového posunu či skrytie sa do obalu na kontrabas pri dokončení spomienok na nenávisť k matke a otcovi, ktorá bola dôvodom Kontrabasistovej voľby práve tohto nástroja. Vcelku však konanie Kontrabasistov vytváralo jednotu – uboleného mužského ega a jeho mladého hudobného ega – plného už dávno zabudnutých túžob.
Inscenácia otca a syna Františkov Výrostkovcov sa určite dlho udrží na repertoári. A určite tým jediným dôvodom nebude ich príbuzenský vzťah.
Hodnotenie Pravdy: 4/5
Paktrick Süskind: Kontrabas / réžia: Roman Polák / scéna a kostýmy: Jozef Ciller / hrajú: František Výrostko a František Výrostko ml. / premiéra: 17. októbra v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava Bratislava
