„Objavili ma už pred siedmimi rokmi,“ skonštatoval v septembri Daniel Majling, keď si koncom septembra prevzal DOSKY v kategórii Objav roka. Divadelní kritici ocenili dramaturgiu netradičnej inscenácie Desatoro Slovenského národného divadla, pod ktorú sa podpísal s kolegyňou Miriam Kičiňovou. Pred siedmimi rokmi ho zas divadelným ocenením sezóny vyznamenali za dramaturgiu cyklu Rodinné striebro, ktorý robil v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.
Hoci nápad zdramatizovať vynikajúci román Jonathana Littella Láskavé bohyne a preniesť ho na javisko Činohry SND sa zrodil práve v jeho hlave, na autora dramatizácie sa akosi pozabudlo. Aj keď temná freska o vzdelanom esesákovi, ktorý sa drobnými kompromismi s vlastným svedomím stane prevodovým kolieskom v súkolesí masového zabíjania, vyniesla inscenácii až tri DOSKY – za najlepšiu inscenáciu, za najlepšiu réžiu hosťujúcemu Michalovi Vajdičkovi a za najlepší mužský herecký výkon Ľubošovi Kostelnému.
„Keď som dočítal Láskavé bohyne, vedel som, že ich chcem zdramatizovať. Je v nich množstvo tém, nahryznutých z veľmi zvláštneho uhla pohľadu. Nie vyslovene dramatické situácie – ide o epický román, v ktorom hrdina dvadsať strán len cestuje letnou ukrajinskou krajinou a opisuje, čo vidí. Na tejto dramatizácii bolo ťažké, že v knihe boli len fragmenty a beztvaré nitky, ktoré som si vypisoval a z ktorých som pomaly vytváral jednotlivé situácie,“ vysvetlil Daniel Majling.
Na začiatku bola náhoda
Nikdy vraj nemal ambíciu robiť divadelné dramatizácie literárnych predlôh. Zlom nastal vo chvíli, keď v nitrianskom Divadle Andreja Bagara dramaturgoval inscenáciu Piargy v rámci cyklu Rodinné striebro. „Bola to vtedy nešťastná a s odstupom času si myslím šťastná zhoda okolností,“ skonštatoval Daniel Majling. Text už bol takmer hotový, chýbali tri či štyri posledné obrazy. Hosťujúci režisér a autor dramatizácie Roman Polák musel odcestovať do zahraničia, ale začiatok skúšobného obdobia sa odložiť nedal.
„Na Piargoch som robil ako dramaturg, spolu s režisérom sme čítali poviedky lyrizovanej prózy, spolu sme ich vyberali, spolu sme zostavovali námet, ale samotné scény písal on. Keďže nám tieklo do topánok, dohodli sme sa, že kým bude v zahraničí, skúsim dopísať koniec. Keď bude dobrý, použijeme ho, keď nie, necháme to tak,“ spomína po rokoch. S Piargami to vyšlo. Keď neskôr Roman Polák robil v SND Annu Kareninovú, prizval k tvorbe Daniela Majlinga už ako spoludramatizátora. Spolu dali divadelnú podobu aj Mitanovmu Koncu hry, Kafkovmu Zámku a Dostojevského Bratom Karamazovovcom.
„Roman Polák je skôr intuitívnejší, živelnejší. Ja potrebujem mať prácu na dramatizácii literárnej predlohy trochu rozplánovanú. Najskôr si znášam materiál, ktorý sa mi zdá zaujímavý: snažím sa ho rozmiestniť tak, aby som vedel, či do prvého, alebo druhého obrazu treba zasiať to, čo vyklíči v piatom obraze,“ vysvetlil oceňovaný dramaturg, ktorého dramatizáciám tlieskajú aj v Prahe. Vstupenky na Welshov Ucpanej systém, ktorý v Dejvickom divadle režíroval Michal Vajdička, sú na čiernom trhu drahým artiklom.
Súčasné texty sú na úrovni plagátu
„Už môžem prezradiť, že keď som robil dramatizáciu Timraviných próz Bál, chcel som to v lete asi trikrát skrečovať. Písal som režisérovi Michalovi Vajdičkovi: Už neviem, čo je dobré a čo zlé, zober si niekoho iného, aby text dorobil,“ zveril sa s vlastnými pochybnosťami Daniel Majling. Jeho Bál, ktorý uviedla začiatkom novembra Činohra SND, zožal potlesk odborníkov i laikov.
Netají, že k Timrave má blízko aj konfesionálne, aj krajovo. Aj keď spočiatku jej texty bral ako ženskú literatúru. Dostal sa k nej cez román Selmy Lagerlöfovej Löwensköldov prsteň. Netají, že prvých dvesto strán ho nudilo, ale po ďalšej stovke ho kniha chytila. „Nemám rád ubolené reči, že ten a ten slovenský autor by mohol byť európsky, keby… Timrava naozaj mohla byť európska, svetová, keby sme ju my viac čítali. Svet je v tom aj trochu nevinne. Keď budeme brať vážne svojich spisovateľov a svoju kultúru, možno ju časom tak budú brať aj tí druhí,“ zdôraznil.
Na začiatku každej divadelnej dramatizácie musí byť podľa Daniela Majlinga vzrušenie z literatúry. Z literatúry, ktorá prečnieva, ktorá prináša zaujímavé, vnútorne štruktúrované a nevypočítateľné postavy a niekoľko poschodí tém. „Robiť takú dramatizáciu je radosť a viem si ju aj obhájiť.“ Vždy totiž musí zdôvodniť, prečo siaha po literatúre, keď existuje toľko napísaných hier.
„Teraz hľadám pre Michala Vajdička súčasnú svetovú hru, denne prečítam dve až tri. Bohužiaľ, sú na úrovni fejtónu, ploché, bez zaujímavých postáv, agitky, vopred vypočítateľné plagáry, kde vás nič neprekvapí,“ zhrnul svoje hľadanie. Aj preto je podľa neho aj divácky atraktívnejšie preniesť na javisko kvalitnú literárnu predlohu. Ako pripomína, v nemeckých divadlách to robia bežne.
Ako nastoliť poriadok v rozhádanej Európe
„Dosť dlho ma musel Ondrej Spišák lámať,“ pripustil Daniel Majling. Momentálne dokončuje pre tohto režiséra text Labyrinty a ráje Jána Ámose, avizovaný ako moderné mirákulum o Komenského vzletoch a pádoch. Premiéra v Činohre SND, v ktorej Majling pôsobí ako dramaturg prvú sezónu (po desiatich v DAB Nitra), je naplánovaná na jún.
„Komenského osud bol dramatický. Ako mladý musel emigrovať, žena a dvaja synovia mu zomreli na mor, potom mu zomrela aj druhá žena, pri požiari Lešna zhorelo skoro celé dielo, znovu sa musel zozbierať,“ zhrnul osudy učiteľa národov. „Jeho hlavným cieľom bolo vytvoriť politicko-duchovno-vzdelávací systém, ktorý by vtedy rozhádanú a vo vojne sa zmietajúcu Európu dal dokopy a vytvoril v nej nejaký poriadok,“ pokračoval. V Komenskom objavil aj veľkú tému zodpovednosti intelektuála za to, čo píše. „Uvidíme, či sa nám podarí urobiť inscenáciu tak aktuálne, aby v ozvene udalostí 17. storočia pocítili ľudia aj niečo z toho, v čom žijú dnes,“ dodal Daniel Majling.
„Zrodil sa nový dramatický autor,“ povedal po premiére Timravinho – a Majlingovho – Bálu riaditeľ Činohry SND Roman Polák. Desať kvalitných a úspešných dramatizácií literárnych predlôh aj pripravovaný Labyrint potvrdzujú pravdivosť jeho slov.
