V inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše, ktorá má v Štúdiu 24. a 25. januára premiéru. Pre Činohru Slovenského národného divadla hru napísal Viliam Klimáček, režijne ju naštudoval Rastislav Ballek.
Už pred premiérou sa šíria chýry, že ide o najpolemickejšiu inscenáciu slovenskej sezóny v SND.
Ešte je priskoro, sezóna je len v polovici. My sme však chceli byť polemickí, takže ak sa nám to podarí, môže to byť pravda.
Z akého dôvodu ste sa rozhodli pre polemický tón?
Sme na pôde divadla a divadlo je morálny ústav. To je schillerovská téza, na ktorú sa často zabúda. Mne pripadá veľmi zábavné, veľmi spektakulárne, veľmi osviežujúce a očisťujúce pozerať sa na kontroverzné, nepríjemné, hrozné, nevkusné, drsné výjavy na javisku. Aj to je dôvod, prečo sme zvolili cestu polemiky.
Čo vás viedlo k rozhodnutiu osloviť práve Viliama Klimáčka, aby hru napísal?
Vlastne som len nadviazal z môjho hľadiska na úspešnú spoluprácu s Klimáčkom ako autorom, s ktorým sa mi veľmi príjemne robí. Sám je prakticky divadelník, uvedomujúci si všetky „zapeklitosti“ aj autorskej, aj režijnej, aj hereckej zložky v tejto inštitúcii.
Do akej miery ste svojimi pripomienkami zasahovali autorovi do písania textu?
Ak dovolíte, rozsah pripomienok, spoločných rozhovorov, verzií a opráv ponechám medzi nami, autorom a režisérom. Ale nazvime tvorivý proces plodnou spoluprácou.
Foto: Milo Fabian
Čím vás vyprovokovala časovo veľmi vzdialená téma obdobia „založenia ríše“?
Je provokatívna, pretože hovorí o úsvite našich dejín a zároveň o ich súmraku v jednom momente. Nazdávam sa, že sme na javisku zhrnuli všetky odkazy, ktoré sú v nejakej forme dostupné. Možno pre niekoho nezrozumiteľné, ale ukázali sme zrod a zánik veľkých dejín. To je zaujímavá dramatická látka.
„Namýšľame si, že sme mostom medzi dvoma kultúrami, no prvá armáda, ktorá po tom moste prejde, jedno, či východná, alebo západná, ho okamžite spáli,“ hovorí Mojmír II. Celý čas „len“ putuje po javisku, aby sa v závere dočkal svojich pätnástich minút „slávy“. Prečo sa práve meno posledného vládcu Veľkej Moravy ocitlo v názve hry, v ktorej hlavné party patria Sventopulkovi a Rasticovi?
V jednej z kníh o našom Slovenskom národnom divadle som našiel vetu herca Gustáva Valacha, ktorý kdesi povedal, že v našich dejinách sa opakujú Svätoplukovia a Rastislavovia Veľmi ma to zaujalo, lebo ide o veľmi divadelný pohľad na históriu a ten sme chceli dodržať. Len sme k nemu pripojili otázku, čo Mojmírovia II. v našej histórii? To znamená, čo deti, vnuci a tí, čo vlastne toto dedičstvo Rastislavov a Svätoplukov musia niesť ďalej? Je to aj pokus o pomenovanie Mojmíra II. a vôbec Mojmírov II. v našich dejinách alebo v súčasnosti ako istého archetypu.
Ako teda niesť dejiny ďalej?
Divadlo ako morálny ústav je čistá radosť z katastrofy. To nie je škodoradosť! My ako Slováci, samozrejme, by sme v poslednej chvíli radi zvrátili históriu 9. a 10. storočia tak, aby existovali nielen Mojmír II., ale aj III., IV,. XVI. a Svätopluk XII., to však, prirodzene, nie je možné. Neostáva nám teda nič iné, len sa tak trocha sadomasochisticky tešiť z tej strašidelnej katastrofy a z toho obrovského pádu niečoho, čo možno mohlo byť veľké, ale nebolo. A zostalo z toho iba to malé.
Prečo vyznieva inscenácia tak aktuálne? Nebude to asi len preto, že predlohu napísal súčasný autor a vyrozprávali ste ju súčasným divadelným jazykom.
Mám pocit, že v každom z nás – aj v autorovi, aj v režisérovi, aj v hercoch, aj v autorovi hudby či scény – je táto téma zakódovaná, pretože to je naša téma. Keď sa nás niekto v zahraničí opýta, odkiaľ sme, tak keby sme mohli odpovedať rozvitou vetou, povieme, že sme z krajiny, ktorá v 10. storočí mohla…, ale sa jej to nepodarilo. A potom nasledovali dlhé a dlhé stáročia mlčania, kedy k tomu nemáme čo povedať. Takže to je tá katastrofa. Podľa mňa ten súmrak a úsvit v jednom okamihu je príznačný pre nás a pre naše historické vedomie, a tým aj pre našu súčasnosť. Všednosť aj každodenné banality sú týmto historickým faktom ovplyvnené.
