Daniel Majling: Mám rád nudu v divadle

V Nitre ste pôsobili desať rokov. Ako sa vám z nej odchádzalo?

Ponuka zo SND nebola prvá, no roky som si vravel, že z Nitry prestúpim jedine do Manchestru United. Prišlo to úplne prirodzene, pre Národné divadlo som už predtým pracoval asi na šiestich inscenáciách. Ľudsky to však bolo ťažšie. V Nitre som mal veľa známych a kamarátov, na ktorých som bol zvyknutý. Neprežíval som to až do chvíle, kým som nevypratal byt a nesadol som si do toho prázdneho priestoru. Uvedomil som si, že keď zamknem dvere bytu, už sa tam nikdy nevrátim. A vtedy to na mňa doľahlo.

Vybudovali ste si tu už zázemie?

Zázemie stačilo obnoviť, pretože v Bratislave som študoval. Väčšinu mojich známych tvoria divadelníci. Už to však nie sú študenti, ale otcovia a matky, ktorých životy sú niekde inde. Mám ale s kým ísť na pivo a pozerať futbal.

Kde sú korene vášho zvláštneho mena?

Na facebooku som našiel Daniela Majlinga, ktorý žije v Štokholme. Napísal som mu, či to vo švédčine niečo znamená. Odpísal, že „maj“ je vo švédčine máj a „ling“ je kvet, čiže majling by mal byť májový kvet. Tejto peknej verzie sa držím a nejdem ju overovať, aby sa mi to celé nerozsypalo.

Ako vnímajú ľudia prácu dramaturga? Vedia, čo robíte?

Väčšinou nie. Občas to využijem v spoločnosti, keď viazne debata. Stačí povedať, že som dramaturg a na chvíľu je o čom hovoriť. Keď však vysvetlím podrobnosti mojej práce, záujem rýchlo opadne. Najviac ma prekvapilo, že profesiu dramaturga poznali ľudia, od ktorých by som to vôbec neočakával.

Bača na salaši to asi nebol.

Takmer. Som futbalový fanúšik a raz som sa vybral s kolegom, hercom Milanom Ondríkom, na kvalifikačný zápas v Poľsku. Nanešťastie napadlo veľa snehu a my sme mali na aute letné pneumatiky. Uviazli sme v poslednej kysuckej dedine na hraniciach, kde sme museli aj prenocovať. Večer sme skončili v krčme v spoločnosti drevorubačov. Milana poznali z televíznych seriálov a ja som bol pripravený na to, že ak sa ma opýtajú, čo robím, budem im to musieť dve hodiny vysvetľovať. Jeden z nich, traktorista, však vedel presne, o čom táto profesia je. To bola však skôr výnimka.

Pravidlom skôr býva, že diváci, ktorí tlieskajú po predstavení, netušia, kto je jeho dramaturgom. Nechýba vám potlesk?

Ani nie. Skôr by mi prekážalo byť hercom, ktorý je každému na očiach, nemá súkromie a je vystavený záujmu a tlaku médií. Necítim sa dobre pred ľuďmi. Radšej prečítam päťsto strán, než odmoderujem dvadsaťminútovú diskusiu v divadle. Dramaturgia je v tomto ohľade veľmi príjemné povolanie. Herca poznajú všetci ľudia a dramaturga poznajú všetci herci.

Uznanie však potrebujete. Kedy ste pocítili najväčšie?

Ani nie uznanie, skôr pocit zmysluplnosti. Najviac ma potešili inscenácie, o ktorých som počas tvorby pochyboval, od ktorých som chcel niekedy aj odstúpiť, ale nakoniec sa divákov dotkli. Po prvej čítačke Láskavých bohýň som vôbec nespal. Mal som zlé sny, bol som presvedčený o tom, že to nebude fungovať. Pri sledovaní režiséra, ktorý celé hodiny skúšal s hercami nejaký detail, som však cítil zadosťučinenie, pretože ma to bavilo. Ak to vyvolalo emócie vo mne, hoci som text poznal naspamäť a bol som ním už unavený, bolo veľmi pravdepodobné, že rovnako zapôsobí aj na diváka.

Jedným z posledných predstavení, ktoré boduje u divákov, je Bál. Čím môže Timrava osloviť súčasníka?

Tým, že je to výborná literatúra. Timrava vedela písať a bola veľmi autentická. Spisovateľ je podľa mňa dobrý vtedy, keď sa vo svojom diele pohybuje na hranici sebaškandalizácie. Tak ako Rudo Sloboda. To, čo písal, nepoznal z literatúry, ale mal to prežité a odhaľoval svoje najvnútornejšie ja. Timrava takisto, veď s tým mala aj problémy. Chceli ju zbiť, vytĺcť jej okná…

Na webovej stránke SND sa pri predstavení Bál odporúča divákom s dýchacími problémami alebo hypersenzitívnym divákom, ktorí by mohli mať zdravotné ťažkosti, zvoliť sedenie vo vyšších radoch. Robíte nebezpečné divadlo?

Určite nie. Je to len opatrenie kvôli fajčeniu na scéne, aby dym neobťažoval divákov.

Bolo ťažké pri tomto predstavení prehovárať hercov, aby ubrali zo svojej inteligencie?

Nie. Skúšky boli veľmi príjemné, čoho som sa trochu bál. Výsledkom príjemných skúšok totiž býva väčšinou divadelná nuda. Predstavenie býva zaujímavejšie vtedy, keď sa k nemu dohádame. Ja s režisérom a režisér s hercami. Pri Timrave to však bolo veľmi pokojné, v prajnej atmosfére a bez akýchkoľvek manierov hercov.

Čo platí na hercov? Cukor a bič alebo máte iné know-how?

Ja ho nemám, know-how musí mať režisér. Snažím sa s hercami komunikovať čo najmenej, svoje pripomienky hovorím režisérovi. Viem teda skôr to, čo platí na režiséra. Základom je odprezentovať pripomienku tak, aby mal pocit, že to je jeho nápad.

Réžia má veľmi blízko k dramaturgii. Prečo ste si vybrali tú druhú možnosť?

Nikdy som nechcel byť režisérom, nemám na to nadanie, povahu a nebavilo by ma to. Oveľa viac ma baví písať a čítať, teda práca dramaturga. Tieto dve povolania majú k sebe síce blízko, ale vyžadujú si úplne odlišné vlohy.

Mal niekto vo vašej rodine blízko k divadlu?

Otec bol ochotnícky komediálny herec. Vraj bol veľmi dobrý, ale keď sa oženil, bolo po zábave. Z toho obdobia ostali len fotky, na ktorých vyzeral skutočne veľmi vtipne. Ja som mal od profesionálneho divadla veľmi ďaleko. Doslovne. Jedno bolo až sto kilometrov od nás v Košiciach a druhé vo Zvolene. Do šestnástich som poznal len ochotnícke divadlo. Chcel som byť spisovateľom alebo literárnym kritikom, čo je však veľmi introvertné povolanie a až taký uzavretý som nebol. Na strednej škole, pri tvorbe divadelných predstavení, som okúsil kolektívnu tvorbu. Tak mi učarovala, že v knižnici v Tisovci som počas pol roka prečítal všetko, čo sa týkalo divadla – časopisy, Čechovove hry, dokonca hry socialistického realizmu. Do zásuvky som si písal divadelné hry a chcel som študovať scenáristiku. Keďže sa však neotvárala, voľba padla na dramaturgiu. A počas prvého ročníka som zistil, že som si zvolil veľmi dobre. Možno lepšie, než som dúfal.

Ako vyberáte titul? Idete aj do riskantných, ktoré nemajú zaručený úspech?

Vždy sa hľadá hra s predpokladom úspechu. Samozrejme, nemyslí sa tým úspech komerčný. Teda aspoň nie vždy. Ide skôr o to, trafiť titulom do doby, do regiónu, do divadelného priestoru. Niektoré témy sa hodia do malých štúdií, iné sú vhodné pre veľké sály.

Pri ktorej hre ste išli do najväčšieho rizika?

Paradoxne, moje najväčšie neúspechy a dramaturgické zlyhania prišli vtedy, keď som si myslel, že ideme na istotu a bude to fungovať. A naopak. Do veľkého rizika sme išli v prípade hry Ucpaný systém v Dejvickom divadle. Bol október, do konca roka sme museli odpremiérovať hru, aby divadlo splnilo podmienky, ktoré má v štatúte – uviesť dve premiéry ročne. Šesť týždňov pred premiérou som začal s masívnou podporou súboru písať pôvodný text a netušil som, čo z toho vzíde. Objektívne to bolo obrovské riziko, do ktorého išiel aj režisér Michal Vajdička. Nikto netušil, ako to vypáli. Paradoxne, bol to jeden z našich najväčších úspechov.

Foto: Collavino

Ferdo Mravec v DAB Nitra. Ferdo Mravec v DAB Nitra.

Podobne ako Timravin Bál aj táto inscenácia obsahuje expresívne výrazy. Predstavenie sa dokonca neodporúča pre divákov mladších ako pätnásť rokov a tých, čo sú citliví na tento spôsob vyjadrovania. Kde sú hranice použitia „vulgarity“ v predstavení, aby nebola samoúčelná?

Treba rozlišovať medzi vulgárnym a amorálnym. Slovo vulgárne znamená „spoločné“, „ľudové“, nie „amorálne“. Mnohé biblické príbehy sú vulgárne, ale to neznamená, že sú amorálne. Mieša sa v nich vznešené s nízkym. Napríklad v príbehu o Noachovi, o Lótovi, o kráľovi Saulovi… Vo všetkých je veľa brutality, živočíšnosti, telesných potrieb a niekedy až šokujúcich obscénností. Na starého Gréka, ktorý prísne delil žánre na vysoké a nízke, to muselo pôsobiť škandalózne. Rovnako aj na dnešných sekulárnych malomeštiakov. Práve pre túto nevyžehlenenosť je však Biblia taká silná kniha. Erich Auerbach to označil ako kreaturalizmus – zobrazenie človeka vo všetkej jeho biede, nejednoznačnosti a rozporuplnosti, omyloch a brutalite.

Netúžite robiť svet krajším?

Túžim. Ale nemyslím si, že sa to dá urobiť mlčaním o temne a škaredosti. Je to skôr naopak – treba sa pozrieť do histórie, kto všetko sa snažil vymazať „degenerované“ umenie zo sveta. Nemyslím si, že svet, ktorý takto vytvorili, bol lepší alebo krajší.

Zaujímajú vás reakcie divákov? Pýtate sa ich, čo sa im páči a čo nie? Idete s nimi do konfrontácie?

Nechcem, aby to vyznelo arogantne, ale málokedy. Negatívne reakcie vo mne vyvolávajú veľkú chuť hádať sa a na druhej strane sa cítim trápne, keď ma niekto začne chváliť. Neviem, ako mám na chválu reagovať, aby to nevyznelo ako falošná skromnosť. Nikdy nesedím v hľadisku s divákmi. Aj preto, že mám toľko pochybností… Snažím sa od reakcií – je jedno, či sú pozitívne alebo negatívne – oslobodiť, aby som mal čistú hlavu na ďalšiu prácu. Nehovorím, že kritiky v novinách ma vyslovene nezaujímajú alebo že nemajú zmysel. Na druhej strane, viete si predstaviť, že by nejaký divadelník tvoril na základe kritík v novinách? To by bol jeho koniec. Stal by sa rukojemníkom úspechu.

Bratia Karamazovovci je dlhé prestavenie, ktoré trvá až štyri a pol hodiny. Nie je to pre udržanie diváckej pozornosti priveľa?

Aj ja som mal ako študent problémy s dlhými predstaveniami. Postupne som si zvykol a dnes sa v divadle niekedy aj rád nudím. Problém je skôr v tom, že keď robíme štyriapolhodinové predstavenie, skúšobný proces je rovnako dlhý – osem až deväť týždňov, ako keď robíme predstavenie trvajúce hodinu a pol. Žiadalo by sa skúšať štrnásť týždňov, aby to bol výsledok taký, že divák ani nemá ani pomyslenie na to, aby sledoval čas.

A ako je to s tou vašou nudou v divadle?

Je paradoxné, že kým som svojim najväčším literárnym objavom prišiel na chuť, dvesto strán som sa nudil. Nemalo to spád ani rytmus, boli tam myšlienky, na ktoré som nebol zvyknutý. No keď som zrazu prenikol do toho úplne odlišného sveta, bol som nadšený. Rovnako je to aj v kine či v divadle. Nie vždy, ale veľakrát je nuda na začiatku indikátorom takej inakosti, že predstavenie musím dopozerať do konca. S vysokou pravdepodobnosťou to bude niečo podstatné, s čím som sa ešte nestretol.

Je ťažké rozhodovať o tom, ktorá postava nakoniec v predstavení bude a s ktorou sa rozlúčite?

Jeden divák ma kritizoval za to, že z Karamazovovcov som vyhodil Veľkého Inkvizítora. Nebolo to pre nás ľahké, ale táto postava je až v druhej polovici knihy a v jej epizóde sa navodzuje úplne nové prostredie a iný typ rozprávania. Báli sme sa, že na divácku vnímavosť to už bude priveľa. Ten divák mal však úplnú pravdu, keď mu v predstavení chýbal, na to som mohol len prikývnuť. Z hrubých románov sa dá urobiť aj desať rôznych dramatizácii. Podľa toho, aké vedľajšie postavy vyberiem, ovplyvním celkovú interpretáciu.

Ktorá postava zasiahla vaše najvnútornejšie ja?

Nemám žiadnu postavu, s ktorou by som sa mohol stotožniť. Možno ak by som robil hru o Charlesovi Bukowskom a o písaní. Samozrejme, ja som taká jeho konzervatívna, malomeštiacka verzia. Aj postave farára Milana Adamčíka, ktorú teraz v Bále hrá Alexander Bárta, do značnej miery rozumiem, hovorí mi z duše, ale nemôžem povedať, že vyjadruje môj osobný postoj.

Pomáhajú vám naštudované charaktery postáv lepšie sa vyznať v ľuďoch?

Neviem. Voči tomu som skeptický. Skôr režisérom. Michal Vajdička napríklad často, keď sedíme v bare, analyzuje ľudí a situácie. Sleduje nejakého muža so ženou a fabuluje, v akej fáze vzťahu sú. Knihy však nie sú „návody na ľudí“, skôr naopak – množstvo prečítaných príbehov ma skôr brzdí v tom, aby som ľudí odhadoval po prvých dvoch vetách. Myslím si, že množstvo prečítaných kníh vás nenaučí vyznať sa v ľuďoch, mať ich zaradených do kategórií. Skôr vás pripraví očakávať neočakávané.

Dostojevského psychopatické osobnosti na vás nepôsobia negatívne?

Nedávno mi kolegyňa, s ktorou pracujem na jednom projekte, povedala, že mám rád tie čierne, desivé veci. Asi má pravdu, ale nie som cynik, ktorý sa v nich rád bahní. Skôr hľadám odvahu sa pozrieť až na dno tých temných studní, ktorými sme obklopení.

Nedávno vás bolo často vídať aj na skúškach Nevesty hôľ. Viete sa s režisérom aj pohádať?

Nie, to nemusím. Môžem dať pripomienku, návrh a on ich môže prijať alebo nie. Sledovať hercov a režiséra pri práci mi pomáha pri ďalších dramatizáciách.

Kde ste počas premiéry?

V zákulisí, chodím hore-dole. V Národnom divadle je skúšobňa, ktorá sa volá Višňový sad. Počas premiér Anny Kareninovej alebo Bratov Karamazovovcov, ktoré boli veľmi dlhé, som tam nachodil aj dvadsať kilometrov. Prídem sa vždy na koniec ukloniť, ale vôbec neviem, ako to dopadlo. Predstavenie si väčšinou idem pozrieť až pri derniére.

Kedy má podľa vás divadlo význam?

Filmy, knihy aj divadlo majú význam vtedy, ak vďaka nim začnete vnímať svet inak. Po niektorých prednáškach na vysokej škole som okamžite utekal do knižnice a požičal som si všetky knihy, o ktorých profesori hovorili, pretože som o všetkých tých nových veciach chcel vedieť čo najviac. To boli pre mňa najkrajšie chvíle. Podobne, keď som si po zhliadnutí filmu alebo divadelného predstavenia túžil prečítať si literárnu predlohu, prečítať si niečo o téme, rozmýšľať a písať o tom. Divadlo má význam vtedy, keď otvorí nejaké nové dvere, keď pomôže prekročiť zabehnuté hranice myslenia.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Daniel Majling Negatívne reakcie vo mne vyvolávajú veľkú chuť hádať sa a na druhej strane sa cítim trápne, keď ma niekto začne chváliť," vraví Daniel Majling.