Zuzana Kocúriková: Odvážim sa aj zariskovať

Herečka Zuzana Kocúriková prekvapí pri osobnom stretnutí bezprostrednosťou a veselosťou. V repertoári má práve dve nové postavy – sedliacku ženu v Neveste hôľ a prostitútku v Najstaršom remesle.

15.02.2015 09:00
Zuzana Kocurikova Foto:
Verím na osud a myslím si, že naše bytie niekto organizuje, vraví Zuzana Kocúriková.
debata

Kedysi hrala s vtedy najslávnejším hercom sveta Jeanom-Louisom Trintignantom. Je plná energie, vie nielen hrať, ale aj žiť, svojou vitalitou ľahko strhne ostatných. Dokázala „poblázniť“ mužov a získať tak napríklad výjazdnú doložku.

Zažili ste sladké šesťdesiate, poznáte súčasnosť a cez Švantnerovu Nevestu hôľ, ktorá mala nedávno premiéru v SND, sa zároveň prenášate do dávnejších čias. Ako sa menil vzťah muža a ženy v priebehu rokov?

Dnes je všetko iné ako pred tridsiatimi rokmi! Mám v živote medzník, podľa ktorého všetko meriam – je to narodenie mojej dcéry Katky, ktorá bude mať 36 rokov. Hodnotím svet podľa toho, ako to bolo, kým sa narodila, a kadiaľ sa svet uberal potom. A zisťujem, že za tých 35 rokov sa na svete všetko totálne zmenilo. Nezmenil sa len režim u nás – zmenil sa celý svet, všetko je inak!  

Vraj dnes majú ženy menej ctiteľov, ako ste mávali vy. Je to naozaj tak?

Dospievala som v šesťdesiatych rokoch a všeobecne sa hovorí, že to boli najkrajšie roky dvadsiateho storočia. Bolo dávno po vojne, prudko vytryskla radosť zo života, zrodilo sa hnutie hippies, hrali Beatles, svet sa opájal, ľudia si užívali, mali k sebe bližšie ako dnes. Mali sa radi a všetko bolo úžasné. Určite bolo vtedy viac ctiteľov okolo žien! Myslím, že to, čo bolo medzi mužmi a ženami, bolo tvorivé, intenzívne, vzrušujúce, mohutné. A bolo to všade! Teraz to už nie je také.

Prečo je to iné? Kde sa stratila hravosť?

Podľa mňa sa v konzumnej spoločnosti všetko točí okolo peňazí a na iné už nezostáva energia. Vidím to na priateľoch mojej dcéry. Mladý človek musí byť dnes materiálne zabezpečený, a to je náročné. Mladí ľudia sú šťastní úmerne tomu, ako sa vedia o seba postarať, či si dokážu založiť rodinu a starať sa o decko. Toto je dnes oveľa náročnejšie ako kedysi, treba na to veľa peňazí, námahy. Preto sa všetko zmenilo aj vo vzťahu muža a ženy. Dnešní muži majú stresujúcejší život, ženie ich rýchlejšie tempo, ničí ich hypotéka, ktorú splácajú až do šesťdesiatky! To si neviem vôbec predstaviť! A ten pocit, že nesmú ochorieť! Kto by myslel na hravú lásku!  

A aká je láska vo Švantnerovej Neveste hôľ?

To sa nedá vôbec porovnať. Iste, veľa ľudí tú prózu pozná, ja som presvedčená, že to je jeden z najúžasnejších autorov dvadsiateho storočia. Pamätám sa, že keď som Nevestu hôľ čítala po prvý raz, bola som úplne očarená, uhranutá, všeličo som si predstavovala. Náš riaditeľ Roman Polák napísal výbornú adaptácia tejto prózy, a keď som si čítala túto divadelnú podobu, takisto som nemohla ani dýchať. Nemohla som ju odložiť s tým, že ju zajtra dočítam. Príbeh je mysteriózny, odohráva sa v mikrosvete niekde v horách, je to niečo zvláštne, čo sa nedá porovnať so životom v meste.

Vo Švantnerovej próze ľudia nežijú všedným životom?

Ľudia majú síce v Neveste hôľ svoj život, ale žijú spojení s prírodou, s jej tajomstvom, a to veľmi tesne. Žijú oveľa živočíšnejšie, ako žijeme my. Je to také troška aj rozprávkové, aj trilerové – diváci nebudú ani dýchať!

A vás tá postava bavila? Prečo?

Strašne, ale viac nemôžem povedať, lebo by som veľa prezradila. Hrám s Božidarou Turzonovovou, som mladšia sestra, ona staršia sestra a moja postava nesie od začiatku tajomstvo, ktoré ku koncu prezradím. Je to krásna a významná postava.

V ktorej postave z tých, čo ste doteraz hrali, ste boli najviac vy? Alebo herca práve nebaví, keď má hrať seba?

To je otázka, na ktorú sa komplikovane odpovedá. Milujem svoje povolanie, a teda aj postavy, ktoré hrám. Mám 66 rokov a začala som točiť filmy v šestnástich. Venujem sa hraniu desaťročia a stále ďakujem osudu, že to môžem robiť. Špeciálne divadelné herectvo je niečo úžasné a tá postava, ktorú práve študujem alebo ktorá je mi nová, sa mi vždy páči najviac. Tou som naplnená, o nej stále rozmýšľam. Keď sa ráno zobudím, myslím na ňu, a keď večer zaspávam, zasa myslím na ňu. Túto sezónu som mala aj veľmi krásnu postavu na Novej scéne. V hre americkej spisovateľky Pauly Vogel Najstaršie remeslo hrám prostitútku. To je hra pre päť prostitútok, sú to nádherné roly a hra ma nekonečne baví.

Zasa iný druh lásky! Nebáli ste sa predstavenia, v ktorom účinkujú samé staršie ročníky a má šteklivý námet?

Odvážim sa aj zariskovať, idem aj do projektu, pri ktorom nemám istotu, ako dopadne.

V čom je riziko?

Viete, postaviť sa na javisko s ľuďmi, s ktorými som nikdy na javisku nestála, to je veľká neznáma. Vôbec som nevedela, či sa dokážeme naladiť na jedno vlnenie, či sa zladíme.  

V SND máte už svoj svet, poznáte sa. Je to väčšia istota?

Áno, s tými hercami desaťročia hrám, a tak presne viem, kto aký je, aký je spoluhráč a čo od koho očakávať. A na Novej scéne to bolo niečo celkom neznáme. Išla som do projektu s obavami, ale dobre to dopadlo. Ľudia to predstavenie chcú, hoci je to naozaj troška aj šteklivá téma. Tú rolu mám veľmi rada, lebo je ešte čerstvá. Len nedávno som ju pustila do života.

Ako to vyzerá, keď sa zbližuje nová herecká partia?

Ako keď idete sama na zájazd a máte zapadnúť medzi ľudí. Stretnete sa tam s ľuďmi, s ktorými ste sa nikdy v živote nevideli, možno aj hovoria iným jazykom, a teraz idete spolu na výlet, kde budete len vy a tá malá skupinka. Stále sa viac spoznávate, je z toho dobrodružstvo a napätie, môže sa to skončiť vynikajúco a môže sa to skončiť aj zle.

Odkiaľ ste vedeli zahrať prostitútku?

Mám dosť nažité, som vášnivá čitateľka, čítam veľa beletrie, rada pozerám filmy, po svete chodím s otvorenými očami, takže tých vnemov mám už veľa. Na základe nich som si vymyslela, ako to budem hrať.

Herec má v sebe všetko?

Mal by mať. Mal by všetko nasávať.

Vy ste však pôvodne chceli byť kostýmovou návrhárkou. Prečo ste to zmenili?

To ani nie ja – verím na osud a myslím si, že naše bytie niekto organizuje. Nech sa tomu už hovorí akokoľvek, či Boh, alebo niečo iné, je tu sila, ktorá nás životom vedie. Som presvedčená aj o tom, že máme svoju sviečku, ktorá horí a odmeriava nám dni. Jedného dňa zhasne…

Hádam tušíte aj to, čo bude potom?

Tak to neviem, ale poviem vám voľačo. Mala som zemiansku babičku, s ktorou som v Bratislave trávila veľa času. Ona ma ovplyvňovala, ja som ju zbožňovala, žila až do 87 rokov a ja som sa o ňu postarala. Vykladala karty a – neviem, ako by som to vyjadrila: bola spojená s hviezdami. Posledných 15 rokov sme stále o hovorili o tom, že keď zomrie, dá mi vedieť, aké to tam je. Sústavne sme sa o tom rozprávali, ale ako to už býva, v posledných rokoch sa jej kábliky v hlave trocha pomotali. Keď zomrela, nedala mi žiadnu správu a ja dodnes neviem, či naozaj nič neexistuje, alebo na to pre popletené kábliky zabudla. Ja verím, že sa jej tie kábliky pomotali! Keby to tak bolo, že sa ešte sa stretneme! Veľmi by som to chcela!

Zuzana Kocúriková v inscenácii Sluha dvoch pánov. Foto: Archív SND
Sluha dvoch panov-Z.Kocurikova Zuzana Kocúriková v inscenácii Sluha dvoch pánov.

Vráťme sa k návrhárstvu – v čase, keď ste chceli byť kostymérkou, vyučoval na VŠMU Ladislav Vychodil. Aj ste k nemu začali chodiť?

Pripravovala som sa. Vtedy sa kostýmové výtvarníctvo nedalo študovať od prvého ročníka na VŠMU, k profesorovi Vychodilovi sa dalo prestúpiť až z druhého ročníka architektúry na technike. Každý záujemca sa musel najprv dostať na architektúru, tam prejsť prvé dva ťažké ročníky, učiť sa deskriptívu a až potom ísť na kostýmové výtvarníctvo alebo na scénografiu. Ja som sa veľmi pripravovala, chodila som so študentmi architektúry na kreslenie aktov a drapérií, ale jedného dňa zasiahol Osud: Na Zlatých pieskoch ma oslovil fotograf z Koliby, odfotil ma a potom ma pozvali na kasting do môjho prvého slovenského filmu Zmluva s diablom. Mala som šestnásť rokov a ja som filmu podľahla. Očarilo ma prostredie. Koliba sa neskôr rozpadla, ale ešte som občas stretla toho fotografa a hovorila som mu: „Frici, ďakujem za tvoj fotoaparát a za tú snímku, ktorá zmenila môj život!“  

Mali ste v rodine herecký talent?

Talent možno, ale nikto sa tomu remeslu nevenoval. Mama prekladala, aj krstná, a slávna maliarka Vierka Žilinčanová bola moja teta – cez tú zemiansku rodinu. Aj ma maľovala.

Vy vraj nemáte rada modrú farbu…

Nie že nemám rada, ale nikdy som nič modré ani zelené nemala. Okrem džínsov. Najradšej mám čiernu, bielu a všetky teplé farby. Oranžovú, žltú, červenú, ružovú.

Keď ste chceli byť návrhárkou, ako prijímate kostýmy v divadle? Nehovoríte do toho výtvarníkom?

Máme väčšinou veľmi dobré vzťahy s kostýmovými výtvarníkmi a krajčírmi, oni nás poznajú. Ja zasa viem, čo mi pristane a ako v čom budem pôsobiť na ľudí. Vždy som sa vedela dohodnúť s kostýmovým výtvarníkom. Dôležité je, ako človek chodí, ako sa pohybuje po javisku.

Pekný kostým máte aj vo filme Muž, ktorý luže, kde ste hrali s francúzskym hercom Jeanom-Luisom Trintignantom. Stretli ste sa s ním ešte po natáčaní snímky?

Nie, ale natáčanie stálo to za to! Veľa som sa od neho naučila. Boli to práve tie fantastické šesťdesiate roky, keď sa robili veľkolepé koprodukcie. Toto bola francúzsko-slovenská.

Francúzsky film znamenal svetovú špičku a Trintignant bol hviezda prvej veľkosti. Ako sa k vám správal?

V tých rokoch bol naozaj európsky film, najmä taliansky a francúzsky, najlepší a americký film bol ďaleko za ním. Na čele rebríčka boli európski herci a Trintignant bol v tom čase vo svete číslo jeden! Mala som osemnásť a on mohol mať tridsať. Predstavte si, že sa s ním dostanete do filmu! To bolo závratné. Bol veľmi ľudský. Neviem, aké sú dnes takéto hviezdy, ale on bol neuveriteľný. Točili sme v renesančnom kaštieli v Kežmarku a bývali sme vo Vysokých Tatrách. On, bývalý automobilový pretekár, prišiel do Tatier z Paríža na úchvatnom pretekárskom aute. Mňa autá dodnes neberú, takže neviem, akej značky, ale bolo to nejaké úžasné auto a on nám ho pokojne požičiaval. Kameramani Igor Luther a Dodo Šimončič – vtedy začínajúci – na auto očarene pozerali s otvorenými ústami. On nám dal kľúče a my sme sa vozili zo Smokovca do Popradu – po tej dlhej rovnej ceste sme sa premávali 250-kou! A on išiel pokojne spať.

A pracovne? Mal iné spôsoby ako naši herci?

Každý deň bol tisícpercentne pripravený. My Slováci sme boli popri ňom trocha šlendriáni – však o nič nejde, však všetko pôjde, desať minút hore-dole, meškajú mi hodinky a podobné výhovorky. A tu som sa stretla s tým, že keď je nástup o siedmej ráno, tak je o siedmej. Producent Alfons klopkal na hodinky, keď sme minútu meškali, ale tento Trintignant, ten tam bol už o trištvrte na sedem. Bol precízny, dokonale pripravený. To som mala dobrú školu. O herectve som veľa vtedy nevedela, ale bola som prekvapená, že niekto môže byť taký iný, ako sme my, bol totálne pripravený!

Rozumeli ste tomu, o čom film Muž, ktorý luže, je?

Absolútne nie. To bola nová vlna vo filme, bolo to náročnejšie. Aj tento film je priveľmi zašifrovaný, ale je fascinujúci dodnes. Vnímala som najmä slobodu, ktorú mali v sebe jeho tvorcovia. A profesionalizmus. To bolo moje prvé otvorenie očí v tomto smere.

Neboli ste dovtedy uvoľnená?

No svojím spôsobom áno. Ja som bola vždy veľký bohém, ale preveľký! Veľký „divočák“!

Čo na to hovorila vaša mama?

Vzhľadom na to, že z maminej strany sme pochádzali z osvietenej zemianskej rodiny, kde sa ctila sloboda a individualizmus, mama nám nezakazovala nikdy nič. Boli sme so sestrou podobne staré, chodili sme na lyžovačky, na výlety.

Odkedy nosíte váš typický účes – dlhé vlasy?

Celý život, od malička. Nikdy som sa nestrihala, len raz mi mama účes skrátila. Nemali sme doma teplú vodu, ak sme sa chceli kúpať a umývať si vlasy, mama musela zakúriť do kúpeľňového kotla a potom mi zohriatou vodou zmývala vlasy. Mala som 13 rokov, šampón mi zašiel do očí, pišťala som, mama sa rozzúrila, vzala nožnice a vlasy mi ušmykla. Keď som si dávala fotku na prvý občiansky, mala som teda krátke vlasy. Iba raz.

Máte chutné meno Kocúriková – kde sa vzalo?

Chutné, nie? No predstavte si, keď ja odídem z tohto sveta, na Slovensku už meno Kocúrik nebude! Môj tatuško mal síce štyroch súrodencov, ale oni boli veľmi málo plodný rod, jeden brat mal syna, ktorý už tiež zomrel, ani jedna zo sestier nemala deti a jeden brat sa niekde vo svete stratil… Ja mám dcéru, takže so mnou to meno odíde, ale je chutné, však? A poviem vám, že keď som bola malá, ale aj potom, možno až do tridsiatky, vždy sa za mnou ozývalo: Mňau, mňau! Ale už dávno na mňa nikto nezamňaukal!

Mňau! Ale vážne: kde sa podel výtvarný talent? Pestujete ho? Maľujete napríklad krajinky?

Nie, to som celkom opustila. Tvorím v záhrade. Máme ozdobnú 38-árovú záhradu. Je velikánska. Postupne som ju zveľaďovala a teraz je pekná. Začala som ju zakladať, keď som mala 24 rokov, bola som veľmi mladá.

Zuzana Kocúriková má v súčasnosti úlohu aj v... Foto: Martin Geišberg
Zuzana Kocurikova Nešvesta hôľ Zuzana Kocúriková má v súčasnosti úlohu aj v predstavení Nevesta hôľ.

Kto vám radil?

Celý život som dôležité veci robila tak, ako mi napovedala moja intuícia. Aj túto záhradu som tak budovala. Podľa intuície. Dnes je to už štyridsaťročný park. Keď teraz napadol sneh, ukázalo sa, ako dobre je založená: ihličnany vždy ukážu, aj keď nič nekvitne. Keď som si potom kúpila knihy o feng šuej, uvidela som, že som postupovala spontánne presne tak.

Na Záhorí ste preto, lebo je to blízko, alebo sa vám tam páčilo?

Je to pre mňa nádherné miesto. Kus sveta. Keby mi to raz niekto chcel zobrať, rovno si dám mašľu a zavesím sa. Fakt, lebo ja som sa do Záhoria zamilovala ako 22-ročná. Točili sme tam dva slovenské filmy, boli tam ešte pieskové duny. Záhorie bol pre Bratislavčanov neznámy kraj. Poznali sme Harmóniu, Senec, Dunaj, ale tam sa akosi nechodilo. Veľmi som si zamilovala kombinované lesy – borovice a agáty. Neskutočne voňajú. Piesok zasa pripomína púšť. Cez deň je tam o šesť stupňov teplejšie ako v Bratislave a večer zasa chladnejšie, lebo piesok sa vyhreje a potom vychladne… Lesy nesú chlad. K srdcu sú mi blízki aj Záhoráci, sú šťavnatí a zaujímaví.

Viete po záhorácky?

To nie. Skúšala som to, ale zle. To je ťažká reč.

Váš manžel režisér Peter Mikulík pôsobí vážne a vy veselo – ako sa vám spolu žije? Nechcel vás zmeniť?

Protiklady sa priťahujú. Ja som Strelec, ohnivé znamenie, on Blíženec. To sú protikladné znamenia. Zo začiatku to bol veľmi divoký vzťah, chvíľu trvalo, kým sme zladili svoje povahy. Až sa to bojím teraz povedať, aby som skutočnosť nezakríkla, ale spolužitie sa nám veľmi vydarilo.

Dcéra je po kom z vás? Myslím, že aj hrala.

Hrala v GuNaGu, ale len istý čas. Hrala aj na flaute, mala kapelku, vyštudovala však dramaturgiu a tomu sa aj venuje. Robí zaujímavé projekty. Je mojou veľkou kritičkou, niekedy až prehnane veľkou kritičkou. Naozaj, niekedy až preháňa, ale ja si vždy zahryznem do jazyka a vždy sa zamyslím nad tým, čo hovorí. Vždy je lepšie mať doma kritikov, ako keby ma len obdivovali a ponechali ma, aby som uletela niekde úplne mimo.

Máte v divadle priateľov?

Určite nemám žiadneho nepriateľa. Neviem si predstaviť,  že by som s niekým skúšala alebo hrala a mala s ním zlé vzťahy. Ja zo srdca neznášam nepokoj v duši, nechcem mať s niekým niečo nevyriešené. Nedokázala by som to, konfliktom sa vyhýbam a konfliktnú povahu, chvalabohu, nemám.

Mali ste nejaký herecký vzor? Vy ste boli na čele skupinky, ktorá išla po okupácii do Viedne po Ladislava  Chudíka, ktorý tam emigroval. Vraj pri akcii pomohol aj váš pôvab?

Potrebovali sme výjazdnú doložku, aby sme sa mohli dostať do Viedne. Mala som v sebe naozaj niečo, čím som vedela opantať chlapov, išla som teda "na februárku“ a tam som vybavila pre všetkých potrebné dokumenty – pre Jarku Koleničovú, Ďura Kukuru, Andyho Hryca a pre mňa. Stopom sme sa dostali do Viedne, nechcem sa chváliť, ale – to som tiež ja stopovala. Išli sme rovno do Burgtheatru, kde pán Chudík dostal angažmán. Tak pekne sa k nemu rakúsky štát zachoval! V divadlách majú všetci vrátnici zakázané dávať kontakty na hercov, ale ja som tamojšieho vrátnika tak pobláznila, že nám nakreslil aj plánik, kde pán Chudík býva. Pána Chudíka sme našli doma, tri hodiny sme uňho posedeli a prosili sme ho, nech príde, nech sa vráti, že nemôžeme bez neho študovať. Bolo to veľmi dojemné aj pre nás, aj preňho, však ani preňho nebola emigrácia ľahká. Býval na ulici, kde sa dostavovali domy a pred tými domami boli kade s vápnom. Vzali sme papeky a ulicu sme popísali tým vápnom: Vráťte sa, čakáme vás, potrebujeme vás. Máme vás veľmi radi. A on sa vrátil.

Čím bol nenahraditeľný, prečo ste ho tak chceli?

Všetko sme si na ňom vážili, bol veľká autorita, ale zároveň nám dával slobodu. Necítili sme sa upätí jeho autoritou alebo ponižovaní. Ale aj jeho sme vedeli veľmi dobre oblázniť. Cez týždeň sme si mali vždy niečo pripraviť, nejaký dialóg. V piatok o druhej prišiel k nám do školy na Baštovú, aby si to pozrel. Raz sme skúšali Čapkovu hru Zo života hmyzu, boli sme oblečení do čiernych trikotov, aby videl naše postavy. O pol druhej v ten piatok sme všetci ešte skočili do Kotvy, to bola neďaleká krčma piatej cenovej skupiny, a tam sme si dali každý tri rumy. Vlado Durdík dával pozor, či už ide. Keď ho uvidel, bežali sme do školy. Mali sme špičku, predviedli sme sa a pán Chudík nás chválil: "No študenti, toto bolo niečo úžasné!“ On si myslel, že to sú skutočné vášne, a to boli tri rumy s kofolou!  

Zuzana Kocúriková

Narodila sa 19. decembra 1948 v Bratislave. V detstve sa venovala maľovaniu. Chcela sa stať kostýmovou návrhárkou, vďaka ponuke z Koliby sa však rozhodla pre herectvo. Roku 1971 absolvovala štúdium na VŠMU, odvtedy je členkou súboru Činohry SND. Na filmovom plátne sa Zuzana Kocúriková objavila ešte ako študentka vo filme Jozefa Zachara Zmluva s diablom a roku 1968 hrala vo filme Muž, ktorý luže s francúzskym hercom Jeanom-Louisom Trintignantom. Je manželkou režiséra Petra Mikulíka a má dcéru Katarínu. Hrá v novom predstavení Činohry SND Nevesta hôľ a na Novej scéne hosťuje v hre Najstaršie remeslo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #herečka #Zuzana Kocúriková