Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu

Eifman je naozaj magnetizujúca osobnosť, ako to o ňom pred časom napísal francúzsky denník Le Figaro. Aj on si zažil svoje up&down – za sovietskych čias bol akýmsi baletným disidentom, jeho moderné choreografie nezodpovedali sovietskej estetike. Obviňovali ho, že na západnú hudbu, napríklad Pink Floyd, vytvára pornografiu. Dnes má v Rusku až heroickú pozíciu a užíva si globálnu slávu. S baletmi na literárne námety ako Anna Karenina, Ja, Don Qujiote či Majster a Margaréta precestoval celý svet.

Vaše najnovšie predstavenie Up & Down je po baletných inscenáciách Rodin a Don Quijot ďalším, ktoré sa odohráva aj v blázinci. Možno z toho odvodiť obavu, že v súčasnom stresujúcom svete máme do blázinca nebezpečne blízko?

Ľudia, mienku ktorých si vážim, hovoria, že som v tomto balete vytvoril malý svet súčasnej spoločnosti. Ale ja som nemal v úmysle robiť asociácie baletu so spoločnosťou, prenášať idey na spoločnosť. Chcel som sústrediť pozornosť na mojich hlavných hrdinov a v tejto malej lokálnej histórii vyjadriť globálnu ideu. Tá spočíva v tom, že každý človek má dar. Ja sám som ten svoj pocítil v trinástich rokoch, celý život tento dar rozvíjam a napokon som dosiahol určité výsledky. Ale mnohí moji kolegovia to nedokázali.

Prečo?

Nevedeli odolať nástrahám života, jeho vábeniam, neprekonali ťažkosti, ktoré človeka sprevádzajú, keď sa snaží uplatniť svoje predpoklady. Jednoducho boli slabí. Stratili svoj dar. Ale túto stratu nesmierne ťažko prežívali, chápali, že stratili samých seba. To je najväčší hriech, keď zradíš samého seba. Mali z toho depresie, utápali svoj žiaľ v alkohole, trpeli mániami alebo končili svoj život samovraždou. V tomto balete je veľa rôznych myšlienok, ale hlavné je ukázať to strašné, priam diabolské pokušenie, ktoré sa dotýka každého človeka aj dnes, rovnako ako pred sto či tisíc rokmi. Pokušenie diabla, ktorý ničí dar daný človeku bohom. Balet Up & Down pripomína, že tento boj pokračuje a bude prebiehať, dokiaľ bude existovať svet. A každý človek sa musí sám rozhodnúť, po akej ceste má ísť. Balet dáva príležitosť porozmýšľať o sebe, o svojom dare a svojej ceste.

Nie je tam teda paralela so spoločnosťou?

Iste, v niektorých aspektoch pripomína dráma hlavných hrdinov osud spoločnosti. Hrdina trpí schizofréniou. Čo je schizofrénia? To je rozštiepenie vedomia. V človeku vzniká niekoľko obrazov, jeden alebo viacero dvojníkov a každý začína diktovať svoje podmienky. V dôsledku toho človek prestáva riadiť sám seba. Začína robiť veci preňho neprirodzené, lebo mu diktuje jeho dvojník. To je naozaj strašné. V tomto vzťahu naozaj možno povedať, že spoločnosť na celom svete trpí tak trochu schizofréniou. Lebo ľudia, a to aj veľmi vážení, hovoria veci nezodpovedajúce pravde. Veci, ktoré sú neprirodzené, z čoho vidno, že nehovoria oni, ale niekto ich riadi, či už dvojník, alebo niekto reálny. Nedaj bože, aby človeku, ktorý má moc, nejaký dvojník našepkal: stlač gombík. V tomto balete sú samozrejme veľmi ostré, aktuálne problémy, ktoré ho robia jedinečným.

V čom spočíva jedinečnosť Eifman Balletu?

Čím sme jedineční? Tým, že balet, krásne, výpravné, exteriérové umenie, ktorému vždy šlo o krásu, hovorí dnes o veciach veľmi aktuálnych, vážnych a bolestných pre spoločnosť, to znamená, že balet sa dostal na úplne inú úroveň. Balet už nie je len o osude jednotlivých hrdinov, ale o spoločnosti. Máte pravdu v tom, že hovoriac o jednom človekovi možno povedať veľa o spoločnosti. V tom je osobitosť nášho umenia. Netreba spomenúť všetkých, možno ukázať jeden tragický osud a každý v ňom môže uvidieť svoj život.

Môže balet liečiť?

Kde nájdete takého psychiatra, ktorý by vyliečil svet? Nepoznám takého. Musel by to byť boh. On môže človeku vnuknúť myšlienku, že sa treba zastaviť, pozrieť sa a povedať, že možno nejdeme tým správnym smerom. To je dôležité, pretože človek je schopný premýšľať a dať nový zmysel svojmu životu. Viete, je veľmi ťažké ľuďom diktovať, každý by to mal pocítiť sám a keď sa tak stane, človek to zvládne. Lebo väčšina ľudí je silná, len musia pocítiť sami v sebe, že táto cesta nie je správna, je klamná, treba niečo zmeniť. Môj hrdina to nedokázal. Utrpel krach. Je to lekár, ktorý odchádza z kliniky, potom sa do nej síce vracia, ale už nie ako lekár, ale ako pacient. Človek musí mať možnosť zastaviť sa a vrátiť sa k samému sebe.

K hrdinom, ktorým venujete balet, vždy máte hlbší vzťah – k Čajkovskému, k Rodinovi. Čím vás zaujal sám Francis Scott Fitzgerald?

Bol to pozoruhodný človek, román Nežná je noc napísal o sebe samom. On sám zničil svoj život. Získal slávu, obrovské peniaze, popularitu a potom so svojou ženou Zeldou spaľovali svoj život. Ten šialený maratón džezu, do ktorého sa ponorili, bol časom úplného pustošenia, ničenia jeho talentu. Preto napísal aj esej Krach, tá bolo o ňom. Jeho žena Zelda ochorela na schizofréniu a zomrela v blázinci. Je to veľmi tragický príbeh. Fitzgerald písal o chorom čase po prvej svetovej vojne, o dvadsiatych rokoch, keď ľudia videli, ako vojna ničila masy ľudí. Bol to strašný zážitok a ľudia sa snažili zabudnúť na tu depresiu v džeze, v bláznivom karnevale života. Ale medzitým v tom karnevale života zomierali tisíce mladých ľudí, pretože chceli len karneval, ale ten mal tiež svoju odvrátenú stránku. Karneval odniesol tisícky mladých schopných ľudí, ktorí prepadli alkoholizmu, prázdnemu životu. Fitzgerald ma zaujal preto, lebo nastoľoval problém pokušenia bohatstvom. Aj vo Veľkom Gatsbym ide o pokušenie mocou, je to podobenstvo o ľuďoch, ktorí žili pred sto rokmi, ale ako by to bolo napísané o dnešných dňoch. V tomto zmysle je Fitzgerald človek, ktorý sa vracia do nášho života so svojimi myšlienkami a varovaniami. V jeho románoch jasne znie – popremýšľajte, ľudia, pozrite sa, ako som prežil a ako som zakončil svoj život, ako som zahubil sám seba.

Foto: Michael Khoury

Rodin, balet Z predstavenia Rodin.

Hoci za sovietskych čias ste sa považovali za baletného disidenta, nikdy ste neemigrovali. Hovoríte, že by ste nemohli tvoriť inde ako v Petrohrade. Pre­čo?

To je môj osobný postoj. Som človek vychovaný na ruskej kultúre, literatúre, na ruskej hudbe a ruskom balete. Cítim ruskú dušu a bolo by mi ťažko pracovať s inými umelcami, s inou mentalitou, s inými emóciami, inou kultúrou, skrátka existovať vo svete, ktorý by pre mňa nebol harmonický. Som veľmi rád, že žijem v Petrohrade, možno v inom ruskom meste by mi bolo takisto ťažko ako v New Yorku alebo niekde inde.

Čím je Petrohrad taký nenahraditeľný?

To je ťažké povedať, v tom meste žili a tvorili veľkí ľudia, možno je to aura ich kreatívnej energie, ktorú cítim a ktorá ma živí. Považujem za akési privilégium, že žijem v Petrohrade. Je to zvláštne mesto, nepodobné na žiadne iné, s osobitnou kultúrou, architektúrou, históriou. Som rád, že tam mám svoje divadlo, že môžem vytvárať umenie v tomto meste a ukazovať ho celému svetu. Dnes mám ideálne podmienky na svoje umenie. Myslím, že moji kolegovia v iných krajinách také podmienky nemajú. Predtým, za socializmu som im závidel, myslel som si, ako je dobre v umelcom v Amerike, tam im platia kopu peňazí, tam je sloboda. Dnes myslím, že mnohí závidia mne, lebo mám úplnú umeleckú slobodu. Moja cenzúra, to je môj divák. Ak moji diváci prijímajú môj balet, moje divadlo existuje. Ak zajtra moji diváci prestanú kupovať lístky, divadlo budeme musieť zatvoriť. A štát, ktorý podporuje a financuje moje umenie a moju prácu, mi nijako nezasahuje a nediktuje, čo mám robiť. A tak je to posledných 20 rokov, nikto mi nič nediktuje.

Mnohé umelecké telesá vravia, že kvôli tomu, aby prežili a mali vysokú návštevnosť, musia robiť umelecké kompromisy, programy prijateľné pre masy divákov.

Viete, ja robím väčšinou tragédie a mám plné sály. Dnes je vážna otázka, ako odtrhnúť najmä mladých ľudí od počítačov, od internetu, elektronických médií, kde je toľko zaujímavých informácií, pokušení, nástrah, ako ich presvedčiť venovať čas a peniaze môjmu baletu. Aby sme ich priviedli do divadla, musíme im dať niečo také, čo im nedá ani internet, ani televízia.

Čo to je?

Ja si myslím, že je to živá emócia ľudského tela. Emócie, ktoré môže vyjadriť ľudské telo, nemôže nahradiť ani internet ani nič iné. A ľudia prichádzajú do nášho divadla preto, lebo vedia, že tu dostanú to, čo nikde inde nedostanú. Nedávam si cieľ zabávať ľudí, ale privádzať ich do silného emocionálneho, šokujúceho stavu a snažím sa docieliť katarziu, teda očistenie prostredníctvom tragédie.

Eifmanov balet je medzinárodné divadlo. Je medzi tanečníkmi rozpoznateľný rozdiel v temperamente alebo nejakej inej národnej črte?

V súbore máme Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, je tam Čech, ale v národnostiach rozdielu niet. Pre mňa je dôležitý človek, buď je môj, alebo nie je. Nezaujíma ma národnosť. Môže pochádzať z Petrohradu, ale nevyhovuje mi a iný trebárs z Číny môže byť ten pravý. Pretože mi rozumie. Delím ľudí nie podľa národností, ale podľa toho, či sú schopní spolucítiť, prežívať, tvoriť.

Hovoríte, že vo vašom súbore sú herci, nie tanečníci. Prečo?

Dnes existuje aj divadlo tanca. Robí také súčasné avantgardné veci, bez námetu, abstraktné. V mojich dielach je vždy príbeh, hrdinovia, ktorí žijú svoj život a emócie, ktoré prežívajú, musia odovzdať divákom. Schopnosť vyjadriť emóciu, námet, myšlienku prostredníctvom pohybu nie je daná každému tanečníkovi. Niekto môže mať perfektnú techniku, ale jazykom tela nie je schopný vyjadriť emóciu, má dokonalosť športovca, ale nie umelca. Tí, ktorí sú schopní vyjadriť emóciu prostredníctvom tela, to sú umelci. A takých ja hľadám a mám vo svojom súbore.

Kde ich hľadáte?

Všade, po celom svete. Moji asistenti sedia na internete a hľadajú po celom svete. Nie je to ľahké a nejde to rýchlo. Na začiatku nachádzame telo. Naši umelci sú všetci vysokí, štíhli, krásni. Až potom hľadáme dušu. A keď nájdeme telo a dušu, keď prichádza táto harmónia, vtedy je to náš človek.

Povedali ste, že Briti a Američania najskôr myslia a potom tancujú. Rusi naopak – najskôr tancujú a potom myslia. Sú Rusi od prírody lepší tanečníci, majú tento dar od boha?

Rusi na začiatku cítia a potom tancujú a západní umelci najprv tancujú a až potom cítia. Puškin písal „dušou podnietený/in­špirovaný let“ – teda duša provokuje let. Nie je to tak, že letíš a potom premýšľaš, emócia, impulz provokuje pohyb. Prečo sa dieťa hýbe už v útrobách matky? No má nejaké pocity, emócie, teda emócie hýbu človekom, sú impulzom k životu. Keď nie sú emócie, človek zomiera.

Hovorili ste, že na svete niet takého súboru, ako je váš, ani v Amerike, ani nikde inde na svete?

Nehovorím, že sme najlepší, sme iní. Po páde železnej opony sa všetci vrhli na západné umenie a kopírovali ho. Tým stratili svoju identitu. Hlavná osobitosť nášho divadla spočíva v tom, že my sme zachovali tradíciu a ducha ruského baletu a súčasne sme vytvorili úplne nové divadlo, v ktorom je tradícia geneticky zakódovaná. Sme zviazaní s tradíciou, nekopírujeme západný balet. Náš balet hneď rozpoznáte, po prvých piatich minútach poviete, áno, toto je ruský balet. Snažili sme sa nebyť podobní nikomu inému, byť jedinečnými, uchovávať tradície a súčasne vytvárať niečo nové, rozvíjať nové možnosti baletu a vytvárajúc nový repertoár súčasného Ruska. Bolo by čudné, keby sme my Rusi s našou veľkou baletnou tradíciou začali kopírovať západné umenie, napríklad americký balet, ktorý vznikol až v 30. rokoch 20. storočia. Bolo by smiešne, keby sme kopírovali niečo, čo sa rodilo pod naším vplyvom. Musíme rozvíjať to, čo v sebe máme. V tom je naša hodnota.

Prečo je na svete málo originálnych choreografov?

Neviem, môže byť mnoho príčin. Čas je taký, nie príliš kreatívny, je málo výnimočných spisovateľov, režisérov, umelcov. Prečo je málo originálnych choreografov, na to mám svoj názor. Balet v polovici 20. storočia išiel nesprávnou cestou. Tanečné divadlo vytvárajúce avantgardné inscenácie odviedlo tanec z divadla a vnútri operného divadla vznikol autonómny smer narušujúci tradície divadla. Predstavte si operu alebo drámu bez príbehu. Aj v najavantgar­dnejšej dráme je námet, je tam hrdina, to isté v opere. Ak je v balete námet, považuje sa za staromódny. To je nesprávne. Dlhé roky šli baletní majstri po ceste čistého formalizmu a teraz, keď ich život núti vrátiť sa k divadelným tradíciám, inscenovať veľké predstavenia, lebo divadlo musí žiť veľkými predstaveniami, oni už to nevedia, stratili profesiu, návyky, nechápu, ako myslieť prostredníctvom pohybov. Preto robia veci napomínajúce sovietsky dramatický balet. Dostavila sa kríza, lebo sa prehodnotili hodnoty. Stala sa chyba. Dnes už to ľudia chápu a začínajú sa vracať k tomu, že divadlo má byť divadlom. Nech je tu popri divadle aj alternatívna forma, nechcem nikoho diskriminovať, ale musí to ísť paralelne.

Foto: Hana Kudryashova

Anna Karenina, predstavenie balet Z predstavenia Anna Karenina.

Aké je súčasné publikum? Vnímajú diváci v rôznych krajinách balet odlišne?

Rozdiel prakticky necítim. Ani v krajinách, kde začali iba nedávno poznávať baletné umenie. V čom je sila baletu? V tom, že na nejakej intuitívnej úrovni ľudia cítia, či ich to, čo sa odohráva na scéne, zaujíma, znepokojuje, vzrušuje alebo nie. Aj keď trebárs nečítali Fitzgeralda. Ak ich balet zasiahne, budú tlieskať, ak nie, nebudú reagovať. Samozrejme príprava má svoj význam, ale nie principiálny. Lebo v balete sú veci platné pre všetkých ľudí, znaky, gestá sa vypracovali v priebehu miliónov rokov. Na bolesť reagujem tak, na radosť inak, na strach tiež odlišne, ale všade je to rovnaké. Ázijci či Afričania reagujú na strach rovnako, to sú znaky, ktoré robia balet univerzálnym umením.