Omša za obete kolektivizácie

Jednoduchí gazdovia mali len svoju zem, ktorá ich živila, a vieru. Začiatok päťdesiatych rokov, v ktorých sa príbeh hry Boží vták odohráva, však ich životné osudy rozvrátil.

03.03.2015 09:00
Boží vták, Vladimír Jedľovský Foto:
Vladimír Jedľovský (Fľaškár) ako človek všetkých režimov a vierovyznaní v inscenácii Kováčikovej hry Boží vták.
debata (1)

Násilná kolektivizácia ich pripravila o všetok majetok, zmysel života a prinajmenšom aj o vieru v spravodlivosť. Inscenáciu, vychádzajúcu z rovnomennej hry Petra Kováčika, uvádza trnavské Divadlo Jána Palárika.

Prináša neradostnú správu o stave sveta na začiatku druhej polovice 20. storočia v našich zemepisných šírkach. Hlavnou témou je odhaľovanie skrivodlivosti našej nedávnej minulosti. Alfou a omegou príbehu sa stala reflexia osudov vidieckej spoločnosti. Fľaškár je prototypom človeka, ktorý sa nestratí v žiadnom režime. Vždy a všetko dokáže využiť vo vlastný prospech. Že vám jeho postava pripomína nejedného „šikovného“ súčasníka? Poukázať na paralely s dneškom sa nesnažil len dramatik. „Predstavenie nie je len historickým svedectvom, snažili sme sa, aby malo presahy aj do súčasnosti,“ vysvetlil režisér Viktor Kollár.

Zdôraznil, že pri koncipovaní inscenácie úzko spolupracovali s Ústavom pamäti národa. „Sprístupnili nám množstvo materiálov s výpoveďami reálnych ľudí, ktorých osudy sú takmer identické s osudmi hrdinov Kováčikovej hry. Akoby ani nepísal drámu, ale opísal sám život v období kolektivizácie. Aj to, ako fatálne sa dejinné udalosti, na ktoré sme úspešne zabudli, dotýkali subjektívnych osudov jednoduchých ľudí,“ pripomenul režisér. Výpovede ľudí, ktorí neraz aj krvavé drámy kolektivizácie zažili na vlastnej koži, využil aj vo videu, ktoré je dôležitou súčasťou inscenácie. „Keby som mal urobiť rýchlu metaforu, povedal by som, že predstavenie je omšou slúženou za nich,“ pokračoval Viktor Kollár.

Kováčikovu dramatickú formu, pulzujúcu brisknými dialógmi a detailne komponovanými charaktermi, výrazne upravil. „Nejde o druh klasickej drámy, ale o montáž veľmi krátkych strihových scénok. Kabaret, o ktorom sme pôvodne uvažovali, vyznieval stále strašidelnejšie a pravda sa drala navrch. Na jednej strane sa predstavenie snaží byť poetické, lyrické až krutolyrické, na druhej strane má ambíciu byť svedectvom, dokumentom. V našej interpretácii je to kabaret veľmi krutý,“ spomenul režisér.

Aj preto zvolil typ herectva, ktoré protagonistov zbavilo bariér psychologického realizmu. Minimalistickú scénu navrhol Ján Zavarský, jednoduché kostýmy dvojica Jaroslav a Miroslav Daubravovci. Aj hudobná zložka inscenácie sa vymyká z tradície klasického žánru drámy. Jej značnú časť tvoria vlastnými hlasmi herci v „spolupráci“ s netradične ozvučenou scénou s poukrývanými mikrofónmi. Samotná hudba Vladislava Šarišského vyvoláva predstavu kresťanského mystéria.

Čím ešte chce inscenácia Boží vták osloviť súčasníka? „Myšlienka, že akákoľvek demagógia, ktorou sa môže veľký hlupák dostať k moci a na základe ideí aj zištných záujmov ublížiť iným, je bohužiaľ stále aktuálna,“ dodal Viktor Kollár.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #inscenacia #Boží vták #kolektivizácia #50. roky 20. storočia