Základ jeho inscenačnej koncepcie tvorilo barokové javisko s príznačne zdobeným portálom, oponou, maľovanými kulisami.
Režisér spolu so scénografom (Juraj Kuchárek) divadelne zarámovali upravený Rostandov príbeh. Cyranovi s jeho povestným dlhým nosom sa celý svet javil ako dejisko vášní, milostných vzplanutí, neopätovnej lásky, žiarlivosti, mušketierskych súbojov atď. Stal sa pomyselným hercom odovzdávajúcim repliky, listy, vyznania tajnou dohodou Kristiánovi de Neuvillette (Roman Poláčik) pre jeho milovanú Roxanu (Jana Kovalčíková).
Skrytá pravda za pompéznou nádherou
Barokový iluzívny princíp poslúžil tvorcom na vytváranie rôznych romantických zákutí. Scénograf očividne citoval na scéne repliku barokového divadla z prvého dejstva (divadelný priestor Burgundského hotela), ktorý zostal nemenný na scéne ako znak divadla i v širšom význame. Napríklad vysunutá časť lóže, zakomponovaná v rámci scény, sa zmenila na balkón, spod ktorého si zamilovaný Kristián hrkúta s mladou Roxanou.
Zároveň plochy iluzívneho javiska poslúžili inscenátorom neraz ako rozkladacia stavebnica s odkrytými javiskovými mechanizmami, rebríkom, plošinami, lešeniami atď. Brutovský sa pohrával s možnosťami jeho voľného rozmontovania, aby poodhalil skrytú pravdu za pompéznou nádherou. Celkovo možno povedať, že režisér rád vyzdvihoval kašírovanú stránku scénografie. Svojou falošnou iluzívnosťou tvorila pendant ku krehkosti prezentovaného citu Cyrana k sesternici Roxane. Chcel ísť v tomto prípade smerom k pútavej dekonštrukcii tohto perspektívneho, iluzívneho javiska. Rozloženie napríklad drevenej podlahy na súčasti trámov, otočnej kladky, dosiek jednak znemožňovalo ideálny pohyb hercom v celej druhej časti, no zároveň naznačovalo finálnu deštrukciu ilúzie.
Výrazne rafinovane sa v tomto zmysle narábalo s priznaným sviečkovým osvetlením navracajúc sa k istému dobovému anachronizmu. V najznámejšej balkónovej scéne, pri ktorej dochádza k zámene Kristiána Cyranom, sa subtílnosť svetelnej zložky prejavila v rozhodnej miere. Brutovský rovnako striedmo pracoval aj so scénickou hudbou. Zväčša sa objavila v reprodukovanej kulise, často rafinovane neočakávane, prípadne ako intermezzo k dejstvám či v rytmizujúcich pochodoch gaskonských kadetov.
Dievčensky rozmarná Roxana
Herci poväčšine z mladšej a strednej generácie súboru postihli celkovú tanečnosť barokových nuáns spolu s opulentnou kostýmovou zložkou, šermom viac vo vonkajšej kresbe charakterov a patričnej prehnanosti.
Cyrano v podaní Mariána Viskupa stvárnil plasticky, bez akýchsi manier citovú polaritu skľúčeného a frustrovaného človeka. Zameral sa práve na tento aspekt postavy Cyrana v ľudsky ozrejmenej, dávkovanej jemnosti i žiaľneho bôľu. Jana Kovalčíková ako Roxana zase zaujala väčšmi dievčenskou rozmarnosťou, rafinovanosťou preciózky. Vniesla jednostaj temperamentnú dynamiku v rámci svojej plochy výrazovosti. Kristián de Neuvillette Romana Poláčika zotrval stabilne v realistickej polohe hereckej kresby. Z ďalších postáv využili pátos pre komické zveličenie najmä Marcel Ochránek či Ján Greššo.
Tvorcovia inscenácie oživili divadlo historickej epochy, aby poukázali aj na jeho univerzálnejšiu metaforickú hodnotu. Jednoducho predstavili divadlo ako ilúziu s jeho pominuteľnou kašírovanosťou. Paradoxne sa inscenácia veršovanej komédie E. Rostanda stala divadelnejšou viac v umeleckej pravde vyznenia než v určitom pátose a zdobenej hýrivosti.
Hodnotenie Pravdy: 5/5
Edmond Rostand: Cyrano z Bergeracu / preklad: Ľubomír Feldek / dramaturgia: Svetozár Sprušanský / úprava a réžia: Lukáš Brutovský / scéna: Juraj Kuchárek / kostýmy: Martin Kotúček / výber hudby: Lukáš Brutovský / hrajú: Marián Viskup, Jana Kovalčíková, Roman Poláčik, Marcel Ochránek, Martin Šalacha, Juraj Ďuriš, Martin Nahálka, Juraj Hrčka, Peter Oszlík, Ján Greššo, Jakub Rybárik a ďalší / premiéra: Divadlo Andreja Bagara v Nitre 27. a 28. februára 2015
