Ferko Urbánek (1858 – 1934) sa narodil vo Vsetíne na Morave. Keď mal osem rokov, presťahovala sa jeho rodina na Slovensko a usadila sa v Púchovskej doline. Z Moravy si priniesol lásku k divadlu, na Považí sa zaľúbil do Slovenska. Kamkoľvek Ferko Urbánek prišiel, aktívne vstupoval do spoločenského a kultúrneho života, predovšetkým toho divadelného. Ako organizátor ochotníckeho divadla, aj ako autor.
Dôverná znalosť prostredia, jazyka, zvykov (i zlozvykov), presne odsledované typy a situácie, ktoré dokázal zachytiť s pre divadlo potrebnou hravosťou a dynamikou, z neho urobili vládcu ochotníckych javísk. Výrazné mravoučné a proslovenské posolstvo odlišovali jeho hry od nezáväznej ľahkonohej dobovej komediografie. To, čo Urbánkove hry priťahovalo na javiská ochotníkov, vzďalovalo ho od javísk profesionálov. Jeho potreba všetko zlé v živote uhládzať a naprávať, túžba po šťastných koncoch prekonávajúcich neprávosti a necnosti v duchu kresťanského idealizmu dala jeho hrám pečať rozprávkového príbehu.
Poézia starých čias
Na javisku Slovenského národného divadla sa Ferko Urbánek hral prvýkrát v roku 1925 (Rozmajrín v réžii Václava Jiřikovského). Do roku 1942 uviedlo SND desať jeho hier. Jednou z nich bol aj Kamenný chodníček v réžii Ferdinanda Hoffmanna v roku 1939. Režisér sa v bulletine vyznal nielen zo svojej úcty k autorovi, ale aj k jeho ľudovým hrám – „špecificky krásnym a typicky slovenským hodnotám dramatickým“.
Stotožnil sa s pohľadom Janka Borodáča, ktorý videl v Urbánkovi poetu ľudovej krásy, ale tiež vyslovil presvedčenie, že realistické prevedenie jeho hrám nesvedčí. Ďalší Kamenný chodníček vyšliapal Karol L. Zachar v Slovenskej televízii. Bolo to už v poradí jeho tretie televízne stretnutie s Urbánkom. Zdá sa, že Karol L. Zachar našiel v dramatikovi spriaznenú dušu. Porozumel jeho očareniu ľudovým prejavom i romantizujúcim postojom. Divákovi na sklonku dvadsiateho storočia priniesol nostalgický návrat ku koreňom ľudovej kultúry a slovenskej dramatiky z dedinského prostredia. Vyzdvihol citovú pravdivosť a typovú presvedčivosť Urbánkových hier a mravoučné posolstvá prekryl prirodzeným pátosom zašlých čias. Jeho obrázky starého sveta boli na jednej strane platonicky malebné, na druhej strane ľudsky apodiktické. Pridanou hodnotou boli vynikajúce herecké výkony.
Od ľahko skreslenej minulosti k pragmatickej súčasnosti
Do tretice po Kamennom chodníčku siahlo Divadlo Jána Palárika v Trnave. Premiéra predstavenia bola 18. októbra 2014. Režisér Emil Spišák sa v trnavskom Kamennom chodníčku k Urbánkovi i folklóru hlási. Ale v interpretačne novom odpoetizovanom kontexte. Žánrovo je jeho inscenácia návratom k modelu ľudovej komédie so spevmi a tancami vytónovaná prvkami ľahkej irónie. Tam, kde Urbánek spieva o láske, podsúva Spišák potreby tela. Tam, kde Urbánek narieka nad (mravnou) chudobou spôsobenou tvrdosťou srdca, Spišák manipuluje a spriada prospechárske intrigy. Pôvodne romantický rámec hry, príbeh mladých zaľúbencov, ktorým v naplnení lásky bránia staré spory rodičov, okorenil režisér sexuálnym harassmentom a túžby srdca v konaní postáv nahradil túžbami tela – erotickými i majetníckymi.
Foto: René Miko, archív Divadla Jána Palárika
Ironický podtext inscenácie čiastočne podporuje aj inštrumentálna zložka scénickej hudby zbavená folklórnej autenticity a synteticky zjednodušená na základný motív prefiltrovanej odrhovačky. V použitej podobe hneď v úvode upozorňuje divákov, aby nečakali žiadnu bukolickú selanku. Svojou podstatou má však bližšie ku groteske než k režisérom uprednostnenej ľahkej ľudovej komédii. Inštrumentálne predely udávajú tempo a dynamizujú predstavenie, ale svojim charakterom sú v protiklade so speváckym prejavom postaveným práve na autenticite, ktorá dáva predstaveniu skôr poetický rozmer. Do rovnakého rozporu sa dostáva hudba aj s choreografiou vychádzajúcou z štandardných folklórnych tancov bez náznakov významovej interpretácie a štylizácie, či už ironickej alebo grotesknej.
S podobným kľúčom prispôsobenej a ľahko skreslenej minulosti pracuje aj kostýmová výprava. V základe sa opiera o trnavský kroj, ale zjednodušením jeho línií a výberom materiálov ho približuje súčasnosti s jej záľubou v okázalosti a povrchnom lesku, s čím korešponduje aj výrazne súčasné líčenie. Podobné odkazy nachádzame aj v scénickom riešení, ktoré je kombináciou dobových (skriňa, žmýkačka, bicykel, kinematograf, gramofón) a súčasných prvkov (trávnik, kovovou sieťkou podopretý kamenný plot, polohovateľné ležadlo na kolieskach). V princípe by historizujúce rekvizity pokojne mohli dotvárať hladinu komfortu akéhokoľvek súčasníka. Ak si výtvarník s režisérom porozumel v téme, už menej si porozumel s jeho režijnou koncepciou a priestorom trnavského javiska. Napriek výtvarnej náznakovosti a čistote scény, je na javisku všetkého akosi priveľa – trávniku i kamenného plotu, čo v konečnom dôsledku neumožňuje dostatočne rozvinúť skupinové mizanscény, obmedzuje choreografiu tanečných vstupov i samotných tanečníkov a hercov. Na druhej strane umožňuje vtipne premeniť skriňu na rám premietacieho plátna alebo vďaka mierne zvýšenej časti zadného horizontu nástup hercov tak, aby mohli nepozorovane vstúpiť priamo do stredu diania.
Zrelé, šarmantné i hravé herecké výkony
Hlavnú postavu bohatého sedliaka zveril režisér Jozefovi Bujdákovi, ktorý sa touto postavou zaradil medzi hercov stvárňujúcich vekovo výrazne odlišné postavy. Obom slúži ku cti, že sa dokázali vyhnúť akejkoľvek popisnosti. V ich interpretácii je to muž v najlepších rokoch, vedomý si svojej sily a autority, muž prísnych zásad považujúci za svoju morálnu povinnosť podeliť sa o ne s ostatnými, ale aj milujúci otec úprimne sa tešiaci z návratu syna, či muž oceňujúci krásu a prítulnosť mladosti.
Jozef Bujdák dokázal uhrať zrelý vek Pavla Brezovského viac na úrovni mentálnej než fyzickej a s vonkajšímí charakterizačnými prostriedkami pracoval striedmo ale s citom pre dynamiku situácií. Suverénne sa preplietal pavučinami Urbánkovho textu a režijných požiadaviek na ľahkú komediálnosť, vrátane situačnej a nestratil ironický nadhľad nad postavou. Ostrejšími a komediálne výraznejšie štylizovanými znakmi kreslil postavu Adama, Brezovského syna, Miroslav Beňuš. Predovšetkým jeho „kohútie“ furiantstvo a chlapáctvo si vydobýja zaslúžený smiech publika. Napriek tomu jeho Adam nestráca nič z mužnej sily prameniacej v sebavedomí mladosti a rodinnom zázemí.
Foto: René Miko, archív Divadla Jána Palárika
Evuša Silvie Holečkovej je na prvý pohľad ďalšou z plejády lyricky štebotavých dievčenských postáv a tieto polohy herečka zvláda s prirodzeným šarmom. V koncepcii režiséra E. Spišáka sa však za jej bezprostrednosťou a hravosťou skrýva racionálne pripravený plán. Zaujala aj vyváženým a dramaticky odtieneným speváckym prejavom. Cielená manipulácia sa však do jej interpretácie dostáva viac na úrovni vonkajších situácií ako na vnútornom vystavaní postavy a vzťahov. To isté platí aj pre obe predstaviteľky mlynárky Verony. Štrukturovanejší koncept by všetkým trom herečkám poskytol variabilnejšie interpretačné možnosti a otvoril cestu k precíznejšej vypointovanosti konania. Mlynárka je hlavou i srdcom celej (ľúbostnej?) intrigy. Kým Verona Niny Kočanovej viac vsádza na typické ženské zbrane – bezbrannosť a ľútostivosť, Verona hosťujúcej Daniely Švolíkovej je sebavedomá a cieľavedomá, občas až tvrdá žena, ktorá používa viac racionálne argumenty a k zraniteľnosti sa utieka len v krajnom prípade.
Urbánek z romantickej košele vyzlečený ostal napoly nahý
Aká teda je inscenácia Kamenného chodníčku v Trnave? Neuráža ani nekazí divácky vkus. Je remeselne zručne postavená, so zmyslom pre situačnú i slovnú komiku a účinne integrované folklórne časti divadelnej hry. K jej kladom patrí žánrová čistota. Režisérovi sa podarilo udržať v intenciách ľahkej ľudovej komédie bez nadužívania folklórnych vstupov, komickosti situácií a typov, bez podbiehania divákom.
Foto: René Miko, archív Divadla Jána Palárika
Ďalším kladom sú herecké a spevácke výkony účinkujúcich. Nesporným prínosom je aj odromantizovanie predlohy. Režijno-dramaturgická koncepcia je postavená na téme ženskej manipulácie s mužmi a mužskej arogancii, ktorá túto manipuláciu umožňuje. Kým sexus ženskej manipulácie je skôr vypočítaný (i vypočítavý), sexus mužskej ješitnosti je až živočíšne primárny (a priamočiary). Aj trnavská inscenácia ukazuje, že dramatika Ferka Urbánka unesie viac ako iba romanticko-platonické a folklórno-poetické interpretácie a je možné pozrieť sa na jeho hry bez nánosu ochotnícko-rozprávkového dedičstva.
To, čím režisér Emil Spišák najviac zaujal, mu súčasne podtína nohy. Ostal totiž vo výklade a v dôvere v autora na polceste. Téma je zreteľne čitateľná, ale motívy ostávajú nejasné – konajú mlynárka a jej pastorkyňa len z čisto zištných pohnútok, alebo je za tým aj trochu citu? Hrajú cielene na dve strany (buď otec alebo syn) alebo je to len pridaná hodnota ich snaženia postaveného na flirtovaní a zvádzaní? Ostrejšie a priamočiarejšie vedené ťahy, precíznejšie rozvrstvenie motívov, dôslednejšia súhra všetkých javiskový zložiek od hudby cez choreografiu až po scénografiu a hereckú interpretáciu by koncepčnejšie pripravili pôdu pre záverečnú scénu dvojitej svadby, a pomohli preklenúť aj niektoré didaktívnejšie pasáže (ktoré režisér inak vtipne podfarbuje kontrapunktným konaním vedľajších postáv) a dali vyniknúť tematickej bodke v závere – svadobnej fotografii ironizujúcej rodinné šťastie a pohodu.
A trnavské divadlo by mohlo ponúknuť okrem slušnej ľudovej komédie so spevmi a tancami aj kritický a inovatívny pohľad na dramatiku Ferka Urbánka.
(Recenzia je krátená. Plné znenie si môžete prečítať v Monitoringu divadiel Slovenského centra AICT na stránke Divadelného ústavu www.theatre.sk)
