Na začiatku je ako špongia, potrebuje nasať veľa materiálu

Seriál Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazerá do zákulisia umenia a kultúry. V dnešnej časti si priblížime, ako vzniká sólové divadlo.

25.03.2015 09:00
Sláva Daubnerová Foto:
Performerka, autorka a režisérka Sláva Daubnerová vo svojom poslednom sóle Untitled.
debata

„Ceny beriem s pokorou i rezervou. Veľa pre mňa znamenajú, keďže som taký samorast,“ tvrdí Sláva Daubnerová. Performerka, autorka a režisérka, ktorá sa nebojí experimentovať, je na slovenskej divadelnej scéne ojedinelým zjavom. Zaujala už svojím prvým projektom Cely, za ktorý získala Zvláštnu cenu poroty za scénický koncept a réžiu na festivale Nová dráma/New drama v roku 2007.

Jej siedmu, zatiaľ poslednú sólovú performance Untitled vyhlásili pred dvoma rokmi za najlepšiu inscenáciu sezóny. A hoci na prestížne DOSKY nepremenila aj ďalšie nominácie v kategóriách najlepšia réžia a najlepší ženský herecký výkon, smutná nebola. „Veľmi som sa tešila najmä z nominácie za réžiu. Tým, že sa venujem multimediálnym predstaveniam, vždy som mala pocit, že réžia v nich nie je na prvý pohľad viditeľná. Teší ma, že sa začína obracať pozornosť aj na iné formy divadla, ktoré na prvý pohľad ako divadlo nevyzerajú,“ spomína tridsiatnička, ktorá vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Pozývajú ju na rôzne medzinárodné festivaly doma a najmä vo svete. Minulý rok jej tlieskali v New Yorku, hosťovala aj v Taliansku, Rusku, Budapešti či vo Viedni… Na Slovensku, paradoxne, rok nehrala vôbec. Zahraničné pozvania považuje za príležitosť overiť si, ako je zahraničné publikum schopné prijať jej sólové predstavenia.

Na začiatku bolo amatérske divadlo

Mala dvadsaťpäť rokov, keď sa rozhodla venovať sa výlučne divadlu. Sama na javisku stála už na základnej i strednej škole, venovala sa totiž umeleckému prednesu poézie. Divadlo robila amatérsky, prvú divadelnú hru napísala už ako osemnásťročná. S partiou kamarátov ju naštudovali a odpremiérovali v dedinskom „kulturáku“. Neskôr si založila neziskovú organizáciu, ktorá sa venovala organizovaniu rôznych kultúrnych podujatí a koncertov. Ani to, ani zamestnanie však nespĺňali jej predstavy o tom, čo by chcela v živote robiť.

Vybrala si divadlo. „Uvedomovala som si, že to možno nevyjde, ale minimálne sama pred sebou budem mať čistý štít, že som sa o to aspoň pokúsila,“ vysvetľuje. Sólová performance Cely bola zlomom v jej živote. Východiskom pre prvé autorské predstavenie Slávy Daubnerovej sa stali denníky francúzskej výtvarníčky Louise Bourgeois. „Čítala som jej zápisky, rozhovory a všetky informácie zo života umelkyne. Zamýšľala sa nad zmyslom tvorby, nad tým, kto má právo robiť umenie atď. a to mi pomáhalo. Cez ňu som totiž mohla reflektovať vlastné pocity o tom, čo chcem v živote robiť,“ hovorí.

Všetky sólové performance mali pre Slávu Daubnerovú aj veľmi osobný význam. „Každým predstavením som si v sebe niečo vyriešila alebo som sa na ich základe niekam posunula. Boli to vlastne formy uvažovania nad sebou, nad mojím miestom vo svete. Aj preto som väčšinou siahala po témach, ktoré reflektovali život iných umelkýň, lebo to bol spôsob, ako sa zamyslieť nad témou aj nad sebou,“ pokračuje v rozprávaní.

Svoje projekty produkuje pod značkou občianskeho združenia P.A.T. (Permanent Alternative Theatre), ktoré v roku 2006 založila ako profesionálnu nezávislú platformu pre súčasné divadlo, tanec a nové médiá. Veľmi rýchlo sa zmenila na značku najvyššej kvality.

Najdlhšia je príprava

V kategórii Objav roka získala DOSKY v roku 2010 za dokumentárnu monodrámu M.H.L., inšpirovanú tvorbou a životom režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej. Aj nomináciu v kategórii najlepšia inscenácia sezóny. „Bola divadelníčkou dušou. Fakt, že bola manželkou Gustáva Husáka – to boli len vonkajšie spoločenské okolnosti, ktoré som nemohla obísť. Išlo mi však o intímnu výpoveď o výnimočnej žene a predovšetkým režisérke,“ spomína. V jej príbehu našla opäť paralely s vlastným životom. „Cesta Magdy Husákovej-Lokvencovej k divadlu bola nesmierne kľukatá, takže s tým som sa asi najviac stotožnila. Lebo ani moja cesta k divadlu nebola priamočiara,“ vysvetľuje.

K vytvoreniu zatiaľ poslednej sólovej performance Untitled ju inšpirovali tvorba a životný príbeh americkej fotografky Francescy Woodmann. Po prvý raz na jej fotografie narazila pri tvorbe predstavenia Polylogue. Druhýkrát sa inšpirácia čiernobielymi snímkami objavila v predstavení Narušenie vnútorných geometrií.

Keďže sa zaoberala nápadom urobiť predstavenie o fenoméne fotografie a myšlienkou, ako preniesť toto médium do divadla z 2D verzie do 3D verzie, prečítala si veľa štúdií a esejí o fotografii z historického aj filozofického hľadiska. Aj knihy o jej živote a tvorbe. „Na začiatku som ako špongia, potrebujem nasať nesmierne veľa materiálu,“ hovorí. Zozbierala tiež množstvo fotografií – autoportrétov, a začala vytvárať príbehovú mapu. Prípravu považuje za najnáročnejšiu časť procesu svojej tvorby.

„S choreografkou Stanislavou Vlčekovou, ktorú som oslovila na pohybovú spoluprácu, sme sa snažili vychádzať z fotografií. Woodmann bola väčšinou zachytená v pohybe, jej pózy často evokovali veľkú dynamiku. Do predstavenia som sa snažila vkomponovať aj predmety z jej fotografií, ktorých však nie je veľa. Napríklad zavesený obraz či vypchatú líšku. A cez diaprojektor premietam úryvky z jej denníkov, rôzne tvary, s ktorými vo videoprojekcii hrám alebo citáty z jej tvorby. Performance som sa snažila posunúť k téme smrti a fotografie, umelca a smrti, pretože Woodman ako dvadsaťdvaročná spáchala samovraždu,“ opisuje Daubnerová tvorivý proces, v ktorom hrá dôležitú úlohu aj výtvarná zložka inscenácie.

Nerada prešľapuje na mieste

Možno zo sólových projektov vyžiť? „Človek nemá istotu mesačného príjmu, len nepravidelný prísun prostriedkov. Ale snažím sa kombinovať nezávislé divadlo s réžiou v iných divadlách a možno aj komerčnejšími aktivitami,“ priznáva.

V bratislavskom Divadle Aréna režírovala predstavenie Povstanie, ktoré malo premiéru koncom augusta. V polovici decembra premiérovala Opera Národného divadla Praha jej režijné naštudovanie Šostakovičových novoobjavených diel Orango&Antifor­malistický jarmok.

„Neustále potrebujem objavovať nové veci a skúšať všetko možné. Nerada stojím na mieste. Keby som robila iba nezávislé divadlo a tvorila iba svoje monodrámy, dostala by som sa asi do slepej uličky. Aby som nezostala s klapkami na očiach v jednej komunite ľudí, čo by mohlo byť po čase obmedzujúce, rada prijímam ponuky režírovať v kamenných divadlách, kde mám zatiaľ šťastie na dramaturgicky zaujímavé tituly. A možnosť spolupracovať s väčším množstvom ľudí a vyskúšať si niečo úplne iné,“ dodáva Sláva Daubnerová.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Sláva Daubnerová #sólové divadlo #seriál Ako sa robí... #Unititled