„Spomínam si naňho ako na veľmi dobrého kamaráta a najvzdelanejšieho divadelníka, s ktorým som sa v živote stretol. O divadelných teoretikoch a vzdelancoch sa zvykne hovoriť, že píšu o tom, ako by to robili, keby to vedeli, ale Maroš Porubjak nielen písal, ale aj vedel. Mal za sebou niekoľko veľmi úspešných réžií, ale hlavne si ho pamätám ako azda najlepšieho dramaturga, s akým som spolupracoval,“ zaspomínal si pre Pravdu herec a režisér Martin Huba.
Huba roky exceloval v monodráme Patricka Süskinda Kontrabas, ktorú vytvorili spoločne s Porubjakom na doskách Štúdia L+S. „Nepoznal som a nestretol som v živote druhého takého dramaturga, kamaráta. Človek mal pri ňom pocit, že celé svoje vedomosti, celé svoje vzdelanie je schopný ponúknuť kamarátom nezištne, aby výsledok, o ktorý sa snažia, bol čo najlepší. Bude nám všetkým veľmi chýbať zdroj istoty, ktorý poskytoval.“
Lyžovačka s Tromi mušketiermi
Záľubu v literatúre, ktorá je pre prácu dramaturga kľúčová, našiel Porubjak už v detstve. „Bol som knihomoľ. Niektoré miesta si pamätám podľa toho, čo som tam čítal. Z pobytu na chate pod Chlebom si napríklad nespomínam na svah, hoci otec ma riadne preháňal a lyžovali sme každý deň. Hneď sa mi však vybaví, že som tam čítal Troch mušketierov. A keď som bol u starej mamy v Liptovskom Hrádku, utkveli mi v pamäti dni v podkroví: vonku prší a ja čítam Kožíkovu knihu o mímovi Debureauovi Největší z Pierotů,“ prezradil pred rokmi v rozhovore pre Pravdu.
Martin Porubjak študoval divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. Po štúdiu tu rok zostal pôsobiť ako asistent, v rokoch 1968 – 1971 bol dramaturgom Divadla na korze. Po normalizačnom prerušení jeho činnosti bol Porubjak štipendistom Umenovedného ústavu SAV až do roku 1975, keď sa zamestnal v Osvetovom ústave v Bratislave, kam ho priviedli aj politické postihy za jeho názory. Na divadelnom oddelení ústavu sa venoval malým javiskovým formám a zaslúžil sa o formovanie ochotníckeho divadla.
„Pomohla tomu aj jeho vynikajúca znalosť generačných pohybov v českom divadle, spojených práve s hnutím divadiel malých javiskových foriem,“ uvádza Divadelný ústav. V tomto období spolupracoval Porubjak aj s vtedajším Divadlom SNP v Martine, ktorého hry upravoval, a venoval sa tu aj dramaturgii. Interným dramaturgom divadla sa stal v roku 1983 a neskôr tu začal aj režírovať. „Aj zásluhou Martina Porubjaka sa súbor martinského divadla zaradil k najangažovanejším ohniskám slovenskej činohernej tvorby, ktoré významne prispievali k spoločenským pohybom,“ uvádza Divadelný ústav. Porubjak spolupracoval aj s viacerými ďalšími slovenskými scénami – v Bratislave to boli napríklad SND aj Nová scéna, dramaturgiu robil aj pre Divadlo pre deti a mládež v Trnave, košické Štátne divadlo a ďalšie.
Od konca 80. rokov režíroval viacero hier v dnešnom Štúdiu L+S, medzi nimi Mrožkových Emigrantov, Stalina v hlavnej úlohe s Júliusom Satinským, Kunderovho Jakuba a jeho pána, Kumšt Yasminy Rezy a ďalšie. Po Novembri 1989 prešiel do Činohry SND, kde pôsobil ako dramaturg až do roku 2010. Je spoluautorom kultovej inscenácie Tančiareň. Spolupracoval aj na inscenáciách divadla Astorka-Korzo '90. Porubjak je tiež spoluautorom scenárov k desiatkam televíznych inscenácií a filmových scenárov k snímkam Oči plné snehu (1984) či Mahuliena, zlatá panna (1987) a spolupracoval aj na Jakubiskovom filme Dovidenia v pekle, priatelia. Vyučoval na VŠMU, od roku 2005 bol profesorom.
Symbol generácie
„Maroša som poznal desaťročia. Je pre mňa symbolom generácie, ktorá na konci 60. rokov zakladala slávne Divadlo na korze, potom som sa s ním stretol v divadle v Martine, kde sme spolupracovali, a posledné roky sme sa stretávali na VŠMU, kde Maroš učil. Bol to vynikajúci priateľ a naozaj výborný divadelník, ktorý dokázal svoje skúsenosti odovzdať mladšej generácii, preto ho mali radi,“ spomína scenárista a dramatik Ondrej Šulaj.
„Potreboval veľký priestor, nielen Bratislavu, slovenské divadlá, ale on svojím spôsobom obsiahol aj český priestor a bol mostom medzi českým a slovenským divadlom. Spomínam si naňho aj v súvislosti s mojím textom O psíčkovi a mačičke, ktorý režíroval v pražskom Národnom divadle. Bola to inscenácia, ktorá tam vydržala štyri roky, a Maroš mal veľkú zásluhu na tom, že som sa dostal aj ja do českého divadelného priestoru. Odišiel, ale zostáva kdesi blízko mňa a zanechal veľmi výraznú stopu.“
Vďaka nežnej revolúcii sa Porubjak nakrátko angažoval aj v politike. „Bola náhoda, že som bol práve doma, keď mi – po pražskom 17. novembri – zatelefonoval Milan Kňažko, aby som za nimi hneď prišiel. Povedal som, že práve varím obed pre celú rodinu, že môžem prísť až o dve hodiny. On však nástojil, že to je súrne – onedlho bude totiž volať Agneša Kalinová zo Slobodnej Európy a bude jej treba nadiktovať vyhlásenie. Keby som bol odcestovaný či chorý, tak pri tom nie som…“ spomínal v Pravde. Vyhlásenie tvorili viacerí a Porubjak ho písal na klavíri u Hubovcov. „Kňažko potom odtelefonoval text do Slobodnej Európy. V ten večer sme sa stretli v Umeleckej besede pri Starom moste v Bratislave, kde vznikla Verejnosť proti násiliu a ja som sa stal jedným z hovorcov koordinačného výboru. Moje postoje boli rovnaké predtým aj potom – nevidím v tom teda veľkú historickú zásluhu. Nechcem to zhadzovať, ale ani heroizovať,“ spomínal Porubjak.
Zostal žiť v dobrej viere
V rokoch 1991 a 1992 bol prvým podpredsedom slovenskej vlády. „Keď bol vymenovaný ako podpredseda vlády, tak vtedy tuším László Nagy povedal: ,Slovensko má svojho Havla, len ešte o tom nevie.' Istým spôsobom, teraz, keď odišiel, môžeme uvažovať, že Slovensko malo svojho Havla – v rámci divadla a noblesného postoja k svetu – ale nestihlo to zistiť,“ povedal pre Pravdu vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko.
„Martin Porubjak má dve základné podoby. Jednou je človek, ktorý držal svetonázor – homo politicus, ktorý aj v minulom režime, ale aj v tom súčasnom mal jasné pohľady na svet, jasné postoje a jeho charakter bol určený európskou tradíciou, kultúrou a civilizáciou. Ako človek patrí k duchovne najnoblesnejším ľuďom, akých som poznal. Je mi za ním veľmi ľúto. Porubjakov nie je veľa na Slovensku. Vlastne len jeden a tým, že odišiel, zostalo po ňom strašne prázdne a smutné miesto,“ pokračuje Snopko. „Druhou podobou je politický rozmer. Bol podpredsedom vlády, v ktorej som bol ministrom kultúry. Vtedy ľudia chodili do politiky v dobrej viere meniť veci k dobrému. Martin Porubjak v tej dobrej viere zostal žiť. Ako divadelník patril k najdôležitejším zjavom slovenskej divadelnej kultúry a priam česko-slovenskej.“
Pietna spomienka na Martina Porubjaka bude v Slovenskom národnom divadle v Bratislave v priebehu budúceho týždňa. Termín divadlo spresní v pondelok. Posledná rozlúčka s Martinom Porubjakom sa uskutoční v sobotu 4. apríla v Brne.
