Recenzia: Bolesť odchádzania

Dramaturgovi Danielovi Majlingovi väčšmi konvenoval prepis tejto románovej predlohy na javisko, ktorej ponechal zjavnú surovosť, priam až zverskosť v naturálnej otvorenosti. Inscenácia ponúkla pohľad na vojnu detskými očami. Matka (Alena Pajtinková) priviedla svoje osemročné dvojčatá k svojráznej starej mame (prezývanej bosorka) v snahe uchrániť ich pred hrôzami vojnového vyčíňania. Obe deti si v novom prostredí vyprofilovali svoj systém obrany proti bolesti s vlastnými morálnymi zásadami. Dvojčatá (Martin Šalacha a Marián Viskup) postupne zachytávali jednotlivými denníkovými zápiskami do veľkého zošita rôznorodé odtiene života a smrti.

Leitmotív smrti, resp. zomierania sa stal pre inscenátorov kľúčový. Rovnako aj tabuizovaná erotika, ktorá predstavovala jednu z ďalších podôb ľudskej pudovosti rozbujnenej vojnovým živlom. Režisér väčšinou tematizoval permanentné prechody postáv zo sveta pozemského do záhrobia.

Neutrálna scéna Michala Lošonského predstavovala ideálny rajón detských skrýš, dokonca i s tajnými erotickými dobrodružstvami. Jednoduchá drevená podlaha s otvárajúcimi sa poklopmi do pivnice spolu so železnou konštrukciou preliezačky korešpondovala s bosorkiným labyrintom dedinského domu.

Martin Šalacha a Marián Viskup ako dvojčatá zotrvali vo viac-menej dištancujúcom komentovaní drsnej okolitej reality. Podobne aj Martin Nahálka a Juraj Ďuriš značne tlmili herecké výrazové prostriedky vo svojich viacerých úlohách smerom k istej redukcii. Alena Pajtinková, naopak, prezentovala biologicky exponovanú podobu ľudskej emocionality v postave Zajačieho pysku.

Je evidentné, že najvďačnejší priestor získala Žofia Martišová v úlohe starej mamy. Vyjavila plnokrvný portrét dedinskej ženy poznačenej lopotou a dennodennou drinou. Zbytočne v nej nezdôrazňovala jednostrannú vulgárnosť. Paradoxne pod maskou zatrpknutej zrobenej ženy dokázala byť i nežne láskyplná. Predovšetkým expresívne sýtené prejavy skrytej bolesti stelesnila s majstrovskou pozoruhodnosťou. Už vizuálne zaimponovala vďaka dôkladne zvládnutej realistickej kostýmovej zložke (Eva Kleinová).

Autor hudby Daniel Fischer prostredníctvom techniky "loopovania“ zachytával autentické vzdychy, kriky, stony, hlasy hercov do následných zvukových slučiek. Rituálne evokovali ozveny ľudských bolestí spájajúcich pozemský svet so záhrobím. Potemnene ladená inscenácia Jána Luterána s rafinovaným svetelným dizajnom sprítomnila konštantné, univerzálne témy života a smrti vo vojnovom svete. Jadrnú úsečnosť predlohy Agoty Kristof vecne i naturálne hrubo pretlmočil do podoby obradovej lyriky. Mladému režisérovi sa doslova odkryla možnosť uchopiť román v jeho lakonickosti. Divadelná skratka v tomto zmysle fungovala v prospech vyznenia celkovej krutosti vojny, ktorá rezonovala vo viacnásobných tónoch bolesti.