Prekonať múr. Malosti či nadradenosti

Medzinárodný divadelný festival Eurokontext.sk, ktorého prvý ročník odznel minulý týždeň v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, si svoju tému – Múr -- vybral až priveľmi presne.

29.06.2015 16:00
TITULNA FOTO Blaznove zapisky Foto:
GigoĽove Bláznove zápisky, Činohra štátneho divadla Koteho Marjanishviliho v Tbilisi.
debata

Ešte počas jeho priebehu sa objavili informácie, že maďarská vláda plánuje na hranici so Srbskom vybudovať múr, ktorý zabráni vstupu utečencov. Tesne po poslednom festivalovom dni prešiel Bratislavou niekoľkotisícový ničiaci a vulgárny dav, ktorý si želal „pekné biele dni“ a tvrdil, že chce chrániť našu civilizáciu…

Po minuloročnom nultom ročníku, v ktorom sa na pôde SND predstavila opera, pohybové divadlo aj činohra, sa prvý ročník festivalu Eurokontext.sk sústredil výhradne na činoherné inscenácie. Dovedna mohli návštevníci festivalu vzhliadnuť trinásť predstavení z deviatich európskych krajín. Okrem Slovenska, ktoré malo na festivale zastúpenie výhradne prostredníctvom Činohry SND, sa predstavili aj súbory z Česka, Rakúska, Nemecka, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, Gruzínska a Luxemburska.

Zdá sa, že múry stoja všade. Väčšie či menšie, politické, psychologické či sociálne.

Celibát v podarí viedenského Burgtheatru. Foto: Georg Soulek
Celibat3 c Georg Soulek Celibát v podarí viedenského Burgtheatru.

Najsilnejšie momenty

Už zbežný pohľad na program napovedal, že divákov čakajú minimálne tri silné divadelné zážitky. Úvodné predstavenie Celibát viedenského Burgtheatra, záverečné predstavenie Rozdelené nebo Štátneho divadla v Drážďanoch a napokon aj Majdanské denníky v podaní Národného akademického divadla Ivana Franka v Kyjeve.

Tri formálne aj obsahovo odlišné inscenácie boli bezpochyby vrcholom festivalu.

Hoci je prestížny Burgtheater od bratislavského SND vzdialený necelých sedemdesiat kilometrov, jeho návšteva sa uskutočnila po dlhých 36 rokoch. S trochou zveličenia by sa však dalo povedať: Oplatilo sa počkať. Inscenácia Celibát (Die Unverheiratete) mladého režiséra Roberta Borgmanna je živým organizmom, cestou do hlbín podvedomia a zároveň ohurujúcou pastvou pre oči. Svetloplachí diváci mohli síce pri intenzívnych svetelných zmenách prežívať muky, v inscenácii však aj výrazné svietenie malo svoj význam.

Dej zasahuje do životov troch generácií žien jednej rodiny: Starej matky, dcéry a vnučky. Stará matka na sklonku vojny udala nemeckého dezertéra, za čo bola neskôr odsúdená a uväznená. Všetko sa začína rozpletať po tom, čo sa ocitne v nemocnici a starecká pamäť spolu s podrobným denníkom vyplavujú zamlčanú pravdu. Nevypovedaná rodinná trauma sa prenáša z pokolenia na pokolenie ako antická kliatba, ovplyvňuje už aj tak komplikované vzťahy matiek a dcér, žien a ich mužov.

Poetický a zároveň ostrý jazyk autora Ewalda Palmetshofera nepodáva dej lineárne. Jeho rozprávanie rodinného príbehu je ako pohyb po špirále. Súvislosti sa stretávajú, zostupujú nižšie a diváka tak čaká dobrodružné rozpletanie. Tri vynikajúce herečky, ktorým kraľuje takmer osemdesiatročná Elisabeth Orth, vstupujú do svojich postáv s absolútnou hodnovernosťou a bez potreby vystavovať na obdiv ženskú krásu či hereckú manieru. Ich protipólom sú štyri provokujúco štylizované postavy, ktoré sa počas deja menia na sestričky, vyšetrovateľky či bachárky.

Celibát je aj ohurujúcou pastvou pre oči. Dve opony sa pohybujú, akoby boli živé, hlina z úhľadne upravených hrobov sa postupne rozsype po celom javisku, svetlo je v inscenácii samostatnou umeleckou kategóriou.

Drážďanské štátne divadlo prinieslo adaptáciu románu Christiny Wolfovej Rozdelené nebo (Der geteilte Himmel) v réžii Tilmanna Köhlera. Minimalistická inscenácia sa vlani stala jednou z divadelných udalostí sezóny a slovenskému divákovi mala čo povedať aj napriek tomu, že mladá generácia románovú predlohu východonemeckej autorky Christy Wolf z roku 1963 sotva pozná. Kým Burgtheater ohúril bohatou vizuálnosťou, drážďanská inscenácia akoby napĺňala úslovie, že menej je niekedy viac.

Prázdna biela scéna, len pár nevyhnutných predmetov, pastelové farby kostýmov a nafukovacie balóniky. Krehký vzťah mladých ľudí čoraz horšie zvláda politickú ťažobu systému, povinné brigády v továrni aj politické čistky. Do ich životov sa vkráda rozkol, farebné balóniky nahradia čierne, rovné javisko sa nakloní. Krehká Lea Ruckpaul, predstaviteľka Rity, sa len márne pokúša dostať sa po šikmine hore. Padá, kĺže sa spať dole a po chvíli je zrejmé, že sa už nič nedá robiť. Berlínsky múr stojí. Krajina, životy aj nebo sú rozdelené.

Za jedinú slabinu inscenácie možno označiť jej dĺžku. Krehký príbeh a minimalistický koncept len ťažko udržiavali divákovu pozornosť takmer dve a pol hodiny. Aj napriek tomu bola radosť sledovať inscenáciu, v ktorej boli jednoduchosť a zároveň divadelná hravosť na najvyššej úrovni.

V porovnaní s inscenáciou Majdanské denníky Národného akademického divadla Ivana Franka v Kyjeve v réžii Andriya Maya však bolo aj Rozdelené nebo spektakulárnou inscenáciou. Len dvanásť hercov a herečiek na pozadí zrkadla, v ktorom mohli diváci vidieť vlastný obraz. Žiadne kostýmy ani rekvizity narúšajúce autenticitu výpovede divadla verbatim (divadlo „doslova“, resp. doslovné použitie autentických výpovedí k danej téme – pozn. red.). Hoci monológom nechýbajú úsmevné momenty prameniace z bizarného chaosu v preplnených uliciach, stupňujúce sa napätie vrcholí v momente, keď s matkou prežívame smrť syna. Ľudská výpoveď tu stojí nad všetkými divadelnými prostriedkami.

Slovenská scéna a jej svetové presahy

Slovenské národné divadlo na festivale prezentovalo päť inscenácií. Polnočná omša, Mojmír II. alebo Súmrak ríše, Nevesta hôľ, Bačova žena a Prorok Štúr a jeho tiene. Nie je žiadnym prekvapením, že SND v ostatných sezónach prežíva umelecky významné obdobie, a preto mohlo zo svojho repertoáru vyberať naozaj veľkoryso. Kvalitatívne hodnoty jednotlivých inscenácií už môžu byť čitateľom známe, i tak sa pokúsim o sumár.

Polnočná omša mladého režiséra Lukáša Brutovského ponúka ostro vyhranený názor na kolaborantstvo a oportunizmus, ktorý sa naplno prejavoval počas druhej svetovej vojny, no cudzí nám zďaleka nie je ani dnes. Rodina, v ktorej pri jednom stole sedí gardista, arizátorka, demokrat, bigotná katolíčka aj nemecký dôstojník. Všetci si navzájom kryjú chrbát, rodina predsa musí držať pokope. Dokáže to však aj vtedy, keď treba jedného z nich obetovať? Brutovskému vyhovovala istá schematickosť textu Petra Karvaša a vedel z nej vytvoriť čistú inscenáciu s výbornými hereckými výkonmi a jasným morálnym posolstvom. Komplikovanejšiu divadelnú výpoveď priniesla inscenácia Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Hra Viliama Klimáčka sa odohráva v niekoľkých sekundách po Svätoplukovej smrti. Posmrtný moment je cesta do večnosti, v ktorej sa spája minulé i budúce, kresťanské i pohanské. Svätopluka sprevádza bohyňa Runa, mŕtvy Rastislav, ktorý bol Svätoplukov politický protiklad. Ich spor Východ verzus Západ je živý aj po smrti. Dopláca však naň najmä Svätoplukov dedič Mojmír II., ktorý nikam nepatrí a mocnú ríšu nedokáže udržať. Režisér Rastislav Ballek vytvoril inscenáciu, ktorá od diváka vyžaduje aktívny prístup aj schopnosť dekódovať navrstvené symboly.

Mladý Stalin. Teatr dramatyczny, Varšava. Foto: Kasia Chmura - Cegielkowska
TITULNA FOTO Mlady Stalin Mladý Stalin. Teatr dramatyczny, Varšava.

Slovenskú časť festivalu Eurokontext.sk doplnili až tri inscenácie režiséra Romana Poláka. Nový pohľad na slovenskú klasiku prináša jeho inscenácia Bačovej ženy Ivana Stodolu. Príbeh Evy, ktorá si musí voliť medzi dvoma mužmi a deťmi, je vyzlečený z krojov, zbavený folklóru a povýšený na úroveň antickej tragédie. Protikladom je jeho najnovšia adaptácia Švantnerovho románu Nevesta hôľ, v ktorej, naopak, necháva vyznieť všetko pudové, divoké a živočíšne, čo sa v ľuďoch môže skrývať. Kým Bačova žena sa odohráva v nekonkrétnom čiernom priestore bez náznaku prírody, v Neveste hôľ pôsobia na diváka prírodné aj ľudské živly. Voda a oheň, nahota a krv. Trojlístok Polákových réžií doplnila jedna z posledných inscenácií tejto sezóny Prorok Štúr a jeho tiene. Moderný pohľad na slovenských dejateľov ako na ľudí s vlastnými súbojmi a osobnými limitmi. V inscenácii vidíme dnešnou optikou nevyjasnené vzťahy k Rusku aj k Maďarsku a je zrejmé, že režisér cez ne tlmočil rázny pohľad na zbytočnú nenávisť aj obdiv k moci.

V súvislosti so slovenskou časťou programu sa nedá nevyjadriť aj k sympatickej snahe SND v zbavovaní sa komplexov vlastnej malosti či, naopak, nadradenosti. Nebudem asi ďaleko od pravdy, ak poviem, že ako národ máme problémy s oboma protipólmi. Cesta von však nespočíva v siláckych rečiach „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ a v nenávistných protestoch proti ľudom v núdzi. Cesta spočíva v zdravom a kritickom poznaní histórie a širších súvislostí, ktoré utvárajú naše miesto v kultúrnom kontexte Európy. Aj v tomto smere mohla byť nápomocná slovenská sezóna.

Jediná „oddychovka“

Jazyková a kultúrna bezbariérovosť bola pravdepodobne najväčším lákadlom pre divákov, ktorí na festivale navštívili predstavenia z pražského Národního divadla Kameň a varšavského Teatru dramatyczneho Mladý Stalin. Silne aktuálna téma mohla rezonovať v prípade maďarskej inscenácie Cigáni z budapeštianskeho Divadla Józsefa Katonu a chuť spoznať v našom kontexte neznáme gruzínske divadlo Činohry štátneho divadla Koteho Marjanishviliho v Tbilisi, ktoré sa na festivale predstavilo s adaptáciou Gogoľových Bláznových zápiskov.

Hoci vo všetkých prípadoch išlo o silné témy a zaujímavú vizuálnu stránku, nešlo o najsilnejšie divadelné zážitky. Z festivalového programu tak z viacerých pohľadov vynikala ešte inscenácia Prečo Eva? belgického súboru Théâtre de Liège, ktorý na tému festivalu – múr – priniesol najuvoľnenejší pohľad. Samozrejme, ak dobrovoľnú izoláciu a skrývanie sa vo vlastnom svete vnímate ako zábavu. Kolektív tvorcov pre to spravil všetko, čo sa dalo. Zo všetkých strán uzavretá dielnička je moderným rajom Adama, ktorého túžbou je spoznať a zdokumentovať všetko na svete. Problém je v tom, že väčšina vonkajšieho sveta sa odohráva len v jeho predstavách, rovnako aj stretnutie s Evou. Je jeho osudová Eva skutočná, alebo vymyslená? Vždy, keď sa zdá, že sme si odpoveďou istí, inscenácia nám spraví škrt cez rozpočet. Hyperrealistická scéna stavia medzi javisko a hľadisko sklenenú stenu, cez ktorú doliehajú len reprodukované zvuky. Divák je ohurovaný stovkami drobných detailov, predmetov, filmových citácií a jemného, nezriedka absurdného humoru. Prečo Eva? sa v podstate stala jedinou inscenáciou festivalu, ktorú by sme mohli označiť ako oddychovú. Našťastie, oddychovať v divadle v tomto prípade neznamenalo rezignovať na dôvtip.

Činoherný Eurokontext.sk na budúci rok vystrieda pohybové divadlo a opera, v tohtoročnej podobe sa festival zopakuje až v roku 2017. Popri Divadelnej Nitre tak na pôde SND môže vzniknúť ďalšia dôležitá divadelná udalosť, ktorá navyše bude mať k dispozícii materiál z dvoch sezón. Verme, že najbližší činoherný ročník si bude môcť zvoliť optimistickej­šiu tému.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovenské národné divadlo #Eurokontext.sk