Desať rokov v živote festivalu nie je málo. Divadelný festival Dotyky a spojenia vznikol v roku 2005 a odvtedy vyrástol do podoby masívneho celotýždenného podujatia, ktoré je pre mnohých najzásadnejšie z celej sezóny. Navštíviť ho je nutnosťou pre všetkých, ktorí si v priebehu niekoľkých dní chcú vytvoriť celistvý obraz toho, čo za posledné obdobie na slovenskej scéne vzniklo.
Dobre nastavený koncept však nesmie stagnovať, preto 11. ročník predstavil novú vizuálnu identitu Dotykov a priniesol novinky napríklad v podobe streamu z diskusných platforiem s kritikmi. Festival tak ideovo nadväzuje na minulosť (napríklad na zaniknutú Májovú divadelnú Nitru, ktorú spočiatku hanblivo nahradil, či na kultovú inscenáciu Martinského divadla, po ktorej zdedil názov), zároveň sa však usiluje prispôsobiť súčasnosti a byť moderným. Rovnako ako inscenácie v jeho tohoročnom programe.
História, učiteľka života
Dramaturgia festivalu nemá ambíciu spájať v programe tituly podľa istého jednotiaceho kľúča, skôr sa pokúša dotknúť aktuálnej tvorby čo najširšieho spektra divadiel. Predsa len však v uplynulej sezóne isté témy rezonovali silnejšie, čo neúmyselne vytvorilo aj dramaturgickú líniu festivalu. Reflektovanie a prehodnocovanie histórie a jej míľnikov je jednou z úloh umenia, preto bol rok veľkých vojnových výročí prirodzeným impulzom, na ktorý zareagovala prevažná väčšina divadiel. Hoci sa inscenácie líšili použitými formálnymi prostriedkami, ich spoločným menovateľom bolo najmä prepojenie veľkých dejín s lokálnymi reáliami a osudmi jednotlivcov.
Foto: RENÉ MIKO
Prešovské Divadlo Jonáša Záborského napríklad siahlo po dramatizácii novely Obchod na korze, ktorej dej sa odohráva v neďalekom meste Sabinove. Obohatenie o dokumentárnu líniu dobových referencií z tlače, literatúry či hudby (kto si dnes spomenie na protižidovské piesne F. K. Veselého?) atakuje svedomie dnešného diváka, ktorý si navykol pozerať sa na kultové filmové spracovanie len ako na fiktívny príbeh zo zatuchnutých čias.
Dokumentárnu cestu zvolili aj tvorcovia banskobystrického Divadla na Rázcestí v „pred(náško)stavení Hviezdy sú tiché, ktoré prináša prostredníctvom denníkov štyroch mladých dievčat až intímny pohľad na to, čo pre človeka znamená vojna. Krehkosť výpovedí pritom ostro kontrastuje s autentickou prednáškou o období Slovenského štátu v podaní prednášajúcej z Múzea SNP, ktorá chvíľami prerušuje divadelný zážitok a pomyselne vracia diváka späť do školskej lavice.
Popri dvoch pomerne ťaživých inscenáciách sa Štátne divadlo Košice pokúsilo priniesť odľahčený, parodizujúci pohľad na druhú svetovú vojnu a holokaust. V inscenácii Doma u Hitlerovcov, ktorú autor Arnošt Goldflam na objednávku adaptoval na košický kontext, sa divák konfrontuje s komiksovo zosmiešnenými postavami Hitlera, jeho družky Evy, nacistických pohlavárov i slovenských politikov. Hoci zámer „montypythonovsky“ sa dejinám vysmiať nevyšiel a inscenácia z väčšej časti ostala najmä herecky v rovine naivnej insitnej estrády, úmysel využiť kabaretnú persifláž na reflexiu ťažkej témy je legitímny. Pietna spomienka totiž nie je jediný nástroj v úsilí vyvarovať sa ďalších vojnových hrôz.
Popri obzeraní sa za minulosťou nemožno ignorovať fakt, že relatívny mier v Európe je len veľmi krehkou ilúziou, pod závojom ktorej aj dnes ľudia bojujú a umierajú. V otázke upierania nárokov na etnickú, náboženskú či inú odlišnosť sa odrazu veľmi zreteľne prepojila divadelná fikcia s realitou. Zvlášť aktuálne znejú antisemitské citácie v prešovskej či vtipy o Židoch v košickej inscenácii v kontexte nedávneho bratislavského pochodu proti emigrantom.
Jednou z príčin neznášanlivosti je aj škodlivá falošná národná hrdosť. Už inscenácia študentov VŠMU Všetko za národ (alebo Apple pie) v juniorskej sekcii programu práve s dôrazom na národovecké apely vzdelankyne Čepčinskej poukázala na to, ako sa v našej spoločnosti opakujú vzorce nenávistného správania. Preto je hrozba vypuknutia 1. svetovej vojny, ktorá v inscenácii stále visí vo vzduchu (pripomína ju zvuk lietadla), mementom pred možným vývojom spoločensko-politickej situácie (nielen) v Európe.
Témy národnej identity a slovenského sebavedomia v kontexte odvekého západo-východného pnutia priniesla aj inscenácia Slovenského národného divadla v réžii Rastislava Balleka Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Inscenácia patrila k vrcholom festivalu nielen vďaka pôsobivej výtvarnosti a hudobnosti a tiež pozoruhodným hereckým výkonom. Otázkami „na telo“ – čo zostalo zo slávy Veľkomoravskej ríše, čoho symbolom je jediná socha Svätopluka, ktorú máme, prečo dnes mladí ľudia utekajú do zahraničia a poľahky tam zabúdajú na svoje korene a jazyk – spochybnili tvorcovia národné mýty a prepojili ich so súčasnosťou.
Ako bolo včera, (nech) je i teraz
Popri inscenáciách, ktoré priamo odkazovali na kľúčové dejinné momenty, v programe dominovali inscenácie, ktoré hľadali všeobecnejšie paralely medzi človekom minulosti a dneška. Vdýchnuť nového ducha klasickej predlohe sa podarilo inscenáciám dvoch českých realistických drám, Gazdinej robe nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a Maryši brnianskeho HaDivadla, ktoré sa na festivale zúčastnilo ako zahraničný hosť. Paradoxne, kým v Nitre inscenáciu naštudoval režisér z Brna, v Brne sa pokúsil obohatiť inscenačnú tradíciu najväčšej českej klasiky mladý slovenský dramaturgicko-režijný tím. Obe inscenácie pôsobia ako dokonalý protiklad.
Foto: Ctibor Bachratý
V Gazdinej robe javisko plní množstvo stolov, fungujúcich ako univerzálna rekvizita, a postavy v krásnych štylizovaných krojoch, ktoré ale v protiklade k tomu rozprávajú súčasným jazykom. Maryša sa, naopak, hrá v súčasných odevoch a v takmer prázdnom, ošumelo a asketicky pôsobiacom priestore, tvorcovia však nechávajú vyznieť jazyk hry v pôvodnej podobe a v nárečí. Obom sa však najmä vďaka hereckej štylizácii podarilo odhaliť výsostne modernú psychologickú drámu tak Evinu, ako Maryšinu a analyzovať ľudské neduhy, ktoré nijako nevymizli s dobou.
Podobné paralely, nie však na úrovni indivídua a komunity, ale na úrovni celospoločenskej a politickej, hľadala aj inscenácia Aj múdry schybí. Režisérka Valeria Schulzová správne vystopovala v Ostrovského hre z druhej polovice 19. storočia veľmi aktuálne ostne kritiky, ktorá by sa dala namieriť proti dnešným politickým elitám. Silným akcentom na erotiku, ktorá sa stala kúpnopredajným prostriedkom získavania pozícií, a zároveň monotónnosťou hereckého výrazu sa však z Ostrovského satiry stala skôr nudná fraška. Napriek tomu však možno konštatovať zvláštnu skutočnosť, že inscenácie klasických textov dokážu niekedy priniesť plastickejší obraz o súčasnosti než inscenácie výsostne súčasných hier, ktoré boli tiež súčasťou programu festivalu.
Najsilnejším zážitkom bola v tejto kategórii určite inscenácia Spiatočka národnostného košického divadla Thália Színház. V nej možno až nadbytočne pôsobilo úsilie lokálne (Košice) a časovo ukotviť príbeh bezdomovca Vidru. Intermediálne citácie, fungujúce ako referenčné body reverzne sa odohrávajúceho deja, sa s Vidrovým komplikovane obyčajným osudom človeka, ktorý v živote skrátka nemal šťastie, organicky neprepojili. Pôsobili len ako formálny prvok, hoci sme mohli na ich pozadí chápať vplyv doby na jednotlivca. Viac než to však ohromili herecké výkony slovensko-maďarských hercov a v druhej časti aj temperament spočiatku rozvláčnej a pomalej inscenácie.
Inscenácie súčasnej svetovej drámy zastupovali na Dotykoch a spojeniach tri tituly: Ravenhillov Bazén v juniorskej sekcii, Vyrypajevovi Opití Mestského divadla Žilina a Blackbird Davida Harrowera v inscenácii domáceho Slovenského komorného divadla Martin. Práve martinská inscenácia vyvolala najväčší ohlas svojou provokatívnou témou pedofílie a zneužívania mladistvých, ale aj ambivalentným pohľadom na to, kto je za čo zodpovedný (páchateľ, obeť, rodina či spoločnosť?) a posúvaním hraníc medzi zločinom a bláznivým prejavom lásky.
Tak v inscenáciách svetových, ako aj slovenských súčasných textov bolo cítiť istú tematickú oklieštenosť a zároveň obmedzenosť interpretácie príliš úzko profilovaných charakterov. Veľké drámy, ktoré by obraz človeka a spoločnosť ukázali v komplexnejšom, vrstevnatejšom náhľade, sú dnes zriedkavosťou, a preto sa pozornosť inscenátorov sústreďuje skôr na formálne pokusy a hľadanie špecifickej formy. To bol prípad detektívne zauzlenej inscenácie o stalkingu Môj lov(e) Divadla SkRAT, ktoré okrem zložitej vnútornej štruktúry ponúka aj intertextové intelektuálne dobrodružstvo, ale aj inscenácie Kindervajco Prešovského národného divadla.
Kindervajco, ktoré možno čítať ako viacnásobnú metaforu falošnej prosperity či nesplnených očakávaní, ale aj ako priamy odkaz na developerské zlyhania miestnych politikov, cez situačnú banalitu a hyperbolizáciu každodennosti zobrazuje vzťahové a medziľudské peripetie nielen Prešovčanov, hoci práve do Prešova je veľmi cielene zasadené.
Lokálne reálie do javiskovej podoby pretavuje aj Trnavská skupina alebo Viseli sme za nohu z kolotoča. Trnavská inscenácia tvorivého tandemu Miro Dacho – Lukáš Brutovský (autorov aj spomínanej Maryše) vychádza z osudov štyroch básnikov známych ako Trnavská skupina (Ján Ondruš, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek) a ich osobné i spoločné príbehy rozvíja na pozadí skutočného koncertu ich zhudobnených básní. Práve hudobná časť, ktorá živo a súčasne tlmočí poéziu zvláštnej štvorice aj tým, ktorí poéziu nečítajú, patrí k najsilnejším stránkam inscenácie. Podobne ako v prípade inscenácie Hájnikovej ženy Spišského divadla je dominantným prvkom krása hviezdoslavovského verša, ktorá vynikne na pozadí vizuálne čistej a poetickej inscenácie Kamila Žišku silnejšie než dramatický nerv čajkovsko-villániovského konfliktu.
Hlavne nech to vydrží
Súčasťou 11. ročníka Dotykov a spojení bolo aj množstvo ďalšieho programu – offprogramové inscenácie, inscenácie pre deti, kritické diskusie či koncerty na námestí. Zároveň bol hlavný program tento rok kvalitatívne nezvyčajne vyvážený. Len pár inscenácií sklamalo, len pár sa ocitlo na výslní úspechu u divákov aj kritiky, väčšina príjemne dotvorila mozaiku solídnej a rozmanitej sezóny.
Festival sa nenápadne prehupol do svojej druhej desaťročnice ako dobre zorganizovaný, koncepčne premyslený a obsahovo podnetný. Nechajme ale bokom, čo bolo včera, pretože ďalší ročník je už nadohľad. A aby nedošlo k stagnácii, zajtra bude potrebné latku nielen udržať, ale opäť zvýšiť.
