Potrestajte spravodlivých, aby sa nás viac báli

Ich pätnásťročná úspešná existencia tiež dokazuje, že aj ich diváci sa pridali k publiku, ktoré sa dobrovoľne zúčastňuje na už takmer štyristopäťde­siatročnom potvrdzovaní existencie etických princípov, o ktoré Shakespearove postavy zvádzajú svoje najtragickejšie či najkomickejšie boje. Je veľkou úľavou vedieť, že princípy, ako napríklad úcta k životu a jeho dôstojnosti, sú stále platné a zjednocujú nás. A nielen bojom divadelných postáv o ne…

Letné shakespearovské slávnosti sú taktiež sviatkom česko-slovenského divadelného, občianskeho a kultúrneho porozumenia a často aj veľkým sviatkom konkrétnych hereckých, scénografických, režijných a iných výkonov. Poslednou premiérou Othella v réžii Michala Vajdičku na nádvorí Bratislavského hradu, ktorou sa otvárali, viac ako symbolicky dokázali svoju životnosť.

Režisér Michal Vajdička sústredil pozornosť na osobnú rovinu hlavného milostného vzťahu – na otázku, ktorá je v našom kultúrnom, náboženskom a spoločenskom kontexte veľmi jasná a zrozumiteľná. Kam môže dohnať starnúceho muža žiarlivosť na mladú manželku? Jeho Othello totiž nie je černoch, ale postarší muž, ktorý pomerne ľahko naletí na zradné Jagove slová o nevere manželky.

Rasová i náboženská problematika síce zostala v inscenácii prítomná, ale iba v polohe dialógov. V asociatívne pôsobiacich prirovnaniach ako černoch/diabol/či­erna duša, ktoré slúžili iba ako podporný bod pre Jagove manipulácie. Významne však posilnil inú rovinu, ktorá je taktiež v našom kontexte známa a jasná. Jeho Jago je nielen našepkávačom zla, ale aj novodobým eštebákom, ktorý si všetko fotí na mobil, púšťa či nahráva si svoje skazonosné myšlienky a fotením dokonca zastavuje čas. Iba preto, aby mohol naplno spriadať svoje intrigy…

Scénografické riešenie je plne v súhre s režijnou koncepciou. Postavy hrajú svoj zmanipulovaný príbeh o skazonosnej žiarlivosti akoby v zmenšenine javiska – v železnom kvádri s otvorenými stenami po dĺžke, ktorým je priestor nádvoria a rovnako aj diváci rozdelení na dve časti. Nehrajúce postavy v ňom vždy nehybne sedia po jeho užších stranách a žiadnej z postáv nikdy nevidno nohy po členky. Prekrýva ich vyvýšený okraj železného kvádra. Je akoby ich zemou, do ktorej sú prirodzene zaborení.

Keď Jago fotením "zastaví“ čas, zväčšené portréty fotených – manipulovaných postáv – sa vždy objavia na oboch protiľahlých stenách nádvoria a sú tam dovtedy, kým si Jago neurobí novú snímku či nezatúži po rekapitulácii svojich "úspechov“. Keď sú všetci jeho nepriatelia mŕtvi – ostáva s ním na potemnenom "javisku“ sám.

Koncepciu inscenácie taktiež podporila scénická hudba – v úvode či závere navodzujúca romantizujúcu atmosféru a herecké výkony. Hlavne Veroniky Kubařovej, Jozefa Vajdu a Rebeky Polákovej v prvej časti či Daniela Fišera. U Daniela Žulčáka treba predovšetkým oceniť, že si napriek často trvajúcej nehybnosti vedel zachovať výraz svojej postavy, to sa však týka aj ostatných postáv. Na Ľubošovi Kostelnom bolo cítiť, že hľadanie "tváre“ negatívnych postáv je možno už u neho v hereckom limite…