Začína sa v nedeľu v historickej budove Slovenského národného divadla a potrvá do 24. októbra. „Po prvý raz vo svojej histórii privítame tanečnú skupiny z Číny,“ povedala Miroslava Kovářová, umelecká a výkonná riaditeľka festivalu.
Tao Dance Theater, ktorý festival otvorí, je „úlovok“ z vašej cesty po Číne?
Choreograf Tao Ye precestoval už štyridsať krajín a predstavil sa na päťdesiatke festivalov. Ja som ho však videla až v Číne, kam koncom minulého roka pozvali dvadsať hostí zo strednej a východnej Európy. Strávili sme tam tri týždne, každý deň sme videli niekoľko tanečných skupín, stretávali sme sa s tvorcami a získali tak komplexný obraz čínskej scény. Rozhodne sme videli to najlepšie zo súčasného tanca.
Nevládne tam skôr tradícia?
To, čo nazývajú súčasný čínsky tanec, pripomína ruské folklórne súbory. Veľké symfonické orchestre, veľké tanečné skupiny dvadsiatich rovnakých tanečníkov a dvadsiatich rovnakých tanečníc, ktoré väčšinou adaptujú príbehy z histórie svojej krajiny do kvázi súčasného tvaru. Tanečníkov majú naozaj veľmi dobrých a nesmierne veľa. Keby sa otvorili hranice, tvorili by polovicu európskych a svetových tanečných divadiel.
Čím vás oslovili práve choreografie Tao Dance Theater?
Sú minimalistické a neuveriteľne čisté. Tao Ye hovorí, že v ľudskom tele je ukrytá najväčšia múdrosť. A snaží sa k nej dospieť svojou tvorbou a využíva pri tom prepojenie ľudského tela a mysle. Je až neuveriteľné vidieť, ako sa navzájom vnímajú v priestore každým pórom svojho tela. Ich unisono vytvára obrovskú silu a diváka absolútne vtiahne. Tao Ye spolupracuje aj s módnym priemyslom. Niekoľkokrát sa Tao Dance Theater ocitli aj na titulke magazínu Vogue v Číne, pretože módny dizajn, ktorý prinášajú na javisko, je tiež veľmi špecifický.
Noa Shadur z Izraela hovorí v choreografii We Do Not Torture People o postavení človeka v časoch terorizmu.
Tému uchopila hravou formou. Traja tanečníci sú nevinnými deťmi, z ich hry sa však vyvinie niečo veľmi nebezpečné, takže sa zároveň stávajú militantmi. Je nesmierne aktuálna, vieme predsa, že teroristi deti odmalička vychovávajú a ovplyvňujú. Navzdory chaosu naznačujú minimalistické pohyby tanečníkov hlbokú túžbu po poriadku. Jej tanec je veľmi fyzický, ale zároveň aj estetický. Nejde o žiadne klišé súčasného izraelského tanca, Noa Shadur je veľmi originálna. Možno aj preto vyhrala v Nemecku súťaž No Ballet, lebo jej pohyb naozaj nemá s baletom nič spoločné.
Potešenie ľudstva z násilia a zabíjania je aj témou predstavenia Collective Loss of Memory, s ktorým príde česká DOT504 Dance Company.
Myslím si, že súčasné umenie by malo prinášať témy, ktoré oslovujú ľudí dnes. Choreografia tvorivého tandemu Jozef Fruček a Linda Kapetanea skúma tento fenomén z pohľadu každodennej skúsenosti. Jozef Fruček, ktorý dlhé roky pôsobil v belgickej skupine Ultima vez, pracuje so špecifickou bojovou metódou fighting monkeys. Blízky mu je preto bojový aspekt v človeku, ktorý odjakživa bojoval o prežitie. A veľmi blízka je mu aj téma násilia, ktorej sa dlhodobo venuje. Niekedy má človek pocit, že jeho predstavenia sú až agresívne, ale agresivita je práve tá črta človeka, ktorú vo svojej tvorbe neustále skúma.
Po prvý raz uvedie Bratislava v pohybe predstavenie pre deti. Snažíte sa vychovať si odmalička divákov súčasného tanca?
Pred pár rokmi som v Londýne videla verziu Jozefa pre dospelých. Každý október sa tam koná míting medzinárodnej siete Aerowaves, v ktorej zastupujem Slovensko. Len tento rok tam uviedli až 409 diel mladých choreografov z celej Európy. Keď som prejavila záujem o predstavenie Jozef talianskeho autora Alessandra Sciarroniho, ponúkli mi verziu pre deti. Zdalo sa mi, že je to vynikajúca príležitosť vychovať si diváka. Navyše jeho hlavnou zložkou je počítačová technika, ktorá je deťom blízka. Uvidia, že ju možno využiť aj kreatívne, a rodičia sa zas presvedčia, že hra s tabletom nemusí byť stratený čas.
Black Out skupiny Phillippa Saireho budú diváci sledovať zhora. Je to experiment?
Phillippe Saire je stálicou švajčiarskej choreografickej scény, na ktorej pôsobí vyše tridsať rokov. Aby sa posunul, stále hľadá nové možnosti, ako pracovať s ľudským telom a ako predstavenie uchopiť. Tentoraz vystavia bariéru, na ktorej stoja diváci a zvrchu sa pozerajú na tanec. Trojdimenzionálny pohyb tak zdanlivo prenesie do plochy. Vidíme pohyblivú vizuálnu kompozíciu, ale hýbe sa aj priestor – špeciálne granuly tanečníci modifikujú svojimi telami. Black Out je kombinácia tanca, grafiky a performancie, ktorá prináša temné obrazy dotýkajúce sa intímnej sféry i tienistej stránky každého z nás. Keď som videla predstavenie v januári v New Yorku, malo za sebou už dvetisíc repríz v roku 2014 a precestovalo naozaj kus sveta.
Festival tento rok ponúkne široké spektrum podôb súčasného tanca. Bol to zámer?
Minulý rok sme „zaostrili“ na tanečné divadlo, ale tentoraz sme sa znova vrátili k poslaniu Bratislavy v pohybe, ktorým je prezentovať široké spektrum súčasného tanca. Aby sa diváci dozvedeli, že súčasný tanec využíva technológie dneška, zaoberá sa súčasnými témami a špecifickým spôsobom pracuje s ľudským telom. Aj keď je tu už niekoľko festivalov, ktoré sa súčasnému tancu venujú, stále je ho na Slovensku a v Bratislave veľmi málo. Myslím, že je dobré znova predstaviť vzorku toho, čo je dnes v tejto oblasti vo svete aktuálne.
