„Gorkij je pre mňa výnimočný dramatik, a nebyť jeho nevysvetliteľného obratu v 30. rokoch, keď ako ,otec socialistického realizmu' nadobudol od Stalina všetky predstaviteľné benefity, bol by určite významným spôsobom pohýbal štruktúrou modernej drámy,“ uviedol hosťujúci režisér Ľubomír Vajdička. Oprášil a nanovo preložil takmer zabudnutú hru, pretože podľa neho má v sebe zvláštne tajomstvo.
Falošnú mincu napísal Gorkij v roku 1913, o trinásť rokov sa k nej vrátil. Režisér obe verzie nanovo preložil, podľa neho je totiž preklad najlepšou formou štúdia a analýzy textu. Keďže mu bolo ľúto niektorých replík, situácií a postáv, obe verzie prepojil v jeden celok.
V komornej inscenácii sa stretáva chamtivosť, egoizmus a „handlovanie“ s citmi s túžbou po vášni, radosti zo života. Alebo aspoň po pokojnom živote. Inscenátori nastoľujú otázky ako napríklad – čo je ozajstné a čo falošné, čo nám o živote nahovárajú a čo si nahovárame sami. A tiež ako rozoznať pravé city od falošných, keď tie „hrané“ – rovnako ako falošné mince – človeka ľahko popletú. Napokon, aj vzťah muža a ženy má svoj rub a líce, podobne ako minca.
Na scéne Jozefa Cillera a v kostýmoch Marije Havran sa v postave tajomného cudzinca Stogova predstaví Ján Dobrík, zaľúbenú Polinu hrá Ivana Kubáčková. Režisér Ľubomír Vajdička vybudoval inscenáciu Falošná minca na psychologickej drobnokresbe postáv a „napumpoval“ ju takmer hitchcockovskou atmosférou skrytého napätia a tajomnosti.
