Katarína Ivanková: S Fridou nás spája bojovnosť

Mexická maliarka Frida Kahlo najnovšie ožila v muzikáli Rudolfa Geriho a Daniela Heviera Frida – Maľovať a milovať. V Teatre Wüstenrot ju stvárňuje Katarína Ivanková, ktorá sa na Fridu aj podobá, ale najmä – má jej temperament. Nechýbajú ruže vo vlasoch a trocha divoký Fridin pôvab. Katka Ivanková sa teší, že Fridu bude hrať aj ako päťdesiatročná. Táto hra zrejme neomrzí ani hercov, ani divákov.

08.11.2015 09:03
Ivanková Foto:
Katarína Ivanková ako Frida.
debata (1)

Mali ste niektoré vlastnosti Fridy aj v skutočnosti alebo vás ovplyvnila dodatočne?

S Fridou som sa stretla najprv cez Salmu Hayekovú, ktorá ju hrala a bola aj producentkou filmu o tejto maliarke. Ešte počas štúdia na vysokej škole v Brne som si pod dojmom filmu preštudovala o tejto mexickej maliarke všetku dostupnú literatúru. V prečítanom som našla paralely s mojou povahou – bojovnosť a sila tej ženy mi boli blízke. Neprekonala som síce toľko bolesti ako ona, ale aj v mojom živote sa stali podobné veci, ako sa stali jej.

Ju zrazila električka a vás auto…

Áno, ale tyč mi neprešla panvou, ako sa to stalo jej, a nemám z toho celoživotnú bolesť. Keby však pri mojej nehode išiel vodič o desať kilometrov väčšou rýchlosťou, tak tu už nie som. Nešťastie, ktoré sa mi stalo pod Novým mostom v Bratislave, som vzala ako memento. Bola som na pozorovaní vo fakultnej nemocnici a prehodnotila som tam svoj život. Uvedomila som si, že sa musím viac sústrediť a upokojiť.

Aj ste sa v tom duchu naozaj zmenili?

Keď sa mi to stalo, nedávala som pozor, lebo som bola v ťažkom zamyslení. Keby som si viac všímala okolie, tak sa mi to nestane. Už sa snažím správať inak, som trocha rozvážnejšia a na cestách si dávam väčší pozor, ale temperament a bojovnosť mi zostali. To sa nedá skrotiť.

Čo vlastne znamená podľa vás bojovnosť? Nie je to aj nepríjemná vlastnosť?

Ale Frida nebola bojovníčka, ktorá ubližuje iným, a ani ja taká nie som. Tá bojovnosť znamená, že aj keď človek padne, vstane a ide ďalej. Nezatrpkne, prijme tú bolesť ako súčasť života. Zmieri sa s tým, že to je jeho príbeh. Snažím sa pozitívne spracovať každý bôľ a toto máme s Fridou spoločné. Frida mala „trable“ od detstva, celý život zakrývala svoju psychickú aj fyzickú bolesť. Neukazovala svoje problémy, a to doslova – aj keď krívala, pracovala s telom tak, že to často ani nebolo vidieť, nosila topánky, ktoré mali rozdielne podrážky, alebo maskovacie sukne. 

Boli vaši rodičia na premiére Fridy? Ako vás vnímajú v tejto dramatickej úlohe?

Moji rodičia sa tešia z premiéry, ale povedia: Kati, keď to predstavenie bude v Žiline, tak sa prídeme pozrieť. Oni už boli na rôznych mojich predstaveniach, ale predsa tých 250 kilometrov je pre nich veľa. Sú na dôchodku a ocko sa trocha bojí ísť do Bratislavy autom. Takže prídu sa pozrieť do Žiliny. Rodičia ma podporujú od detstva, vďaka nim som žila obklopená kultúrou. Do štrnástich rokov som vyrastala v Kysuckom Novom Meste a maminka mi dávala šiť šatôčky na rôzne vystúpenia, koncerty a recitačné súťaže

Vraciate sa domov aj teraz vystupovať?

Chodievame tam s radošincami, často hráme v Čadci, moderovala som na rôznych miestach, napríklad v Čadci, v Turzovke a v Kysuckom Novom Meste som robila ples.

  Venovali ste sa viac recitácii alebo ste už od malička aj spievali?

Maminka ma prihlásila na základnú umeleckú školu, kde som zaspievala Červené jabĺčko a pani učiteľku Súľovskú som zaujala. Ona podchytila viac talentov, učila spevákov, ktorí sú dnes známi aj vo svete, napríklad Pavol Bršlík alebo Ingrid Gápová, ktorá je opernou speváčkou v Poľsku. Pani učiteľka mala výbornú techniku – cez predstavivosť. Učila ma pred zrkadlom. Ona sa nespoliehala na samotný hlas, ale na to, čo sa odohráva v mysli. Predstavte si to a to, hovorila nám a my sme ten hlások posúvali práve cez predstavivosť. Zapájala myseľ. A my sme s tým vedeli pracovať.

Viete už teda o speve všetko?

Najdôležitejší je základ, ale ja potrebujem školenie dodnes. Mala som vynikajúceho pedagóga aj v príprave na muzikál Frida. Lenka Paulíková mi hovorieva: "Predstav si, že hlások ide do diaľky, predstav si, že máš pred sebou takú nitôčku, ktorá ťa ťahá, po ktorej ideš.“ Takýto prístup mi vyhovuje, musím si fantáziou prebudiť predstavivosť. V matematike mi však žiadna fantázia nepomáha!

Aj tam treba fantáziu, ale inú…

Mama mi vždy hovorila: "Kati, matematika je logika!“ Dnes už viem, že na logiku som nikdy nenabrala odvahu. Asi som bola hyperaktívna na sústredenie, ktoré si vyžaduje. Na matematiku by som sa musela maximálne koncentrovať. A to sa v detstve nezlučovalo s mojou neposednou povahou a s prebytkom energie. Na matematiku som teda veľmi nebola. Zato som však reprezentovala školu v recitačných súťažiach. Pravidelne som bola na Hviezdoslavovom Kubíne. Rada som recitovala prózu – napríklad Zuzku Zgurišku, komediálne veci. Mám plno diplomov.

Vyzerá to, ako keby ste boli jedináčik, a to ešte rodičov s hereckým talentom. Chceli z vás herečku?

Mám o osemnásť rokov staršiu sestru a o pätnásť rokov staršieho brata. Ja som poškrabok, náhodné dieťa. Rodičia sú radi, že ma majú, ale neplánovali ma už. Ocko bol ochotník, ako mladý hral v divadielku vo svojom rodnom meste, ale maminka nie. No obaja si radi pospevujú, majú v sebe niečo, len sa tomu nevenovali. U nás v rodine sa vždy spievalo, na rodinných stretnutiach sa vytiahla harmonika, ale bolo to na amatérskej úrovni. Každý jeden z nás chytil tón, mal v sebe hlas, ale ja jediná som išla profesionálnou cestou. Už od detstva som k tomu inklinovala.

Máte dobré zázemie – pomáha vám aj dnes?

Moji rodičia mi dali veľa lásky. Sú spolu päťdesiat rokov, už sa aj na seba podobajú. Oni sú labute. Keď ide maminka ku mne do Bratislavy, ešte je vo vlaku a otec už volá, či Hanička došla v poriadku. To je aj pre mňa dar a čím som staršia, tým viac to oceňujem. Na Kysuciach som mala úžasné detstvo. To, že som bola lajdák a neučila som sa „matiku“, alebo že som si radšej púšťala pesničky a napodobňovala spevákov, to sa už zabudlo. Ja som napríklad veľmi rada čítala rozprávky Pavla Dobšinského. Ešte v siedmej triede som bola rozprávková, niektoré spolužiačky už pomaly chodili za chlapcami a ja ešte stále s Dobšinským a bábikami. Naháňala som sa v kukuričných poliach, stavali sme si tam domy. Vyrastala som so zvieratkami a s kamarátkami. Ja mám taký dobrý základ! To mnohé dnešné deti nepoznajú! Môžem z toho čerpať celý život.

V Kysuckom Novom Meste je veľmi stará lipa – aj tam ste sa hrávali?

Tá lipa má tuším tristo rokov a je to jeden z najkrajších stromov na Slovensku vôbec. Tam som chodila na prechádzky, ale moje teritórium bolo predmestie a polia.

Aj vy by ste raz chceli dom a rodinu podľa vzoru rodičov?

Mám už byt, ale chcela by som raz dom, no – dom v Bratislave, to nie je najlacnejšia záležitosť. Snívam však o tom a chcela by som, aby moje deti mali také možnosti kontaktu s prírodou, ako som mala ja. V deväťdesiatych rokoch mala aj moja mama gazdovstvo – sliepky, morky, ale prestalo to byť moderné. Dnes sa hospodárenie vracia. Nehovorím, že aj ja budem raz hospodáriť, ale je mi to sympatické a podporujem našich farmárov – kupujem si ich výrobky. Ak raz budem mať domček, s dvoma, tromi sliepočkami budem šťastná.

Muž môže byť ako Diego Rivera, veľký umelec, partner Fridy?

Tak takého by som práve nechcela! Nehovorím, že nedokážem odpustiť neveru, lebo život nie je čierno-biely, ale Diega v živote si neprosím. Stačí mi ten divadelný. Nevera však z niečoho vzniká, a to je na dlhú debatu. Keby sme sa mali rozprávať o nevere, tak by sme tomu museli venovať špeciálny rozhovor.

Prečo sa Fride tak páčil? Ako to cítite v tej postave? Prečo mu odpúšťala?

Milovanie a nenávisť majú k sebe veľmi blízko. Ona ho veľmi milovala, a keď žena veľmi miluje, odpúšťa. Prežila som to, odpustila som, lebo som veľmi milovala, ale dnes – ako Katka – viem, že láska nemá robiť človeka nešťastným, ale šťastným! Frida však mala v sebe niečo ničivé, sebadeštruktívne, hovela si v utrpení, vyhľadávala utrpenie. Na jednej strane bola nešťastná, hádala sa s Diegom, ale zároveň na ňom lipla. Tak je to vo všetkých filmoch a knihách o ich vzťahu. Nežila som vtedy, nebola som jej kamarátka, ale z toho, čo som si o nej preštudovala, viem, že mala obrovské srdce, veľmi ho milovala a vedela, že on ju tiež miloval, lenže – on sexuálny život oddeľoval od lásky. Bral ako samozrejmosť, že s modelkami spal. Jemu sa počas maľovania naakumulovala sexuálna energia, dal ju preč a bolo. Fridu však miloval.

Ako ste herecky budovali Fridinu intimitu? Na čo ste sa sústredili?

Frida najprv neverami  trpela, ale potom jej to bolo tiež  jedno. Správala sa lesbicky či bisexuálne. Bol to práve výsledok života s Diegom. Vyhľadávala nežnejšiu energiu, lebo chlap ako taký jej liezol na nervy a chlapská energia ju zraňovala. Chcela jemnejšie vzťahy, no ona sama sa stávala tvrdšou. Jemnosť videla v inej žene, kompenzovala si tak bolesť. Je to úžasný námet!

  A aj z vizuálnej stránky plný podnetov. Keď ste študovali tú postavu, zistili ste viac aj o jej umení?

Vo Fridiných obrazoch je odraz jej života. Je tam skutočná pravda, ale každý si ju prečíta inak. Cez obrazy sa čistila. Ja, hoci nemaľujem, ako keby som sa na chvíľu cez jej autoportréty stávala ňou, cez obrazy som sa veľmi priblížila k Fride a cez tú bolesť, čo som v nich cítila, chopila som sa tej postavy. Je tam toľko emócií, ktoré sa dajú krásne na javisku vyjadriť, že človek si ani nevie vybrať, čo by malo prevažovať.

Ktorú pasáž máte najradšej?

Ako Frida najprv žiarlila a potom sa stávala chlapskou. Najbližšia mi bola jej žoviálnosť, zapálenosť. Oni boli s Diegom komunisti, mali rovnaký politický názor, podporovali sa v ňom, chodili demonštrovať. V danej situácii to bolo pokrokové, rebelantské. Ona bola aj v tomto možno chlapskejšia než iní, ozaj taký rebel. Jej otec túžil mať syna, Frida od detstva nosila nohavice, a to sa mi veľmi dobre hralo, taká tá poloha do chlapca, do muža, ale so silou a nehou ženy. To je krásna kombinácia. Keď si ju človek nájde, dobre sa to hrá.   Čo ste si mysleli o jej ľavičiarskej orientácii?

V muzikáli to máme len okrajovo. Videla som predstavenie v Prahe a v Brne a tam sa vôbec nedotýkajú politiky. Priznám sa, podrobnosti o jej pohnútkach k politickej orientácii nepoznám, ale tuším, že to bolo zo vzdoru. Ja som sa sústreďovala na jej súkromie, ale – bola komunistka, zostala ňou, a teda aj ja som v predstavení komunistka.

Bolo by zbabelé a malicherné "vylepšovať“ jej životopis. Nenapadlo však aj vám korigovať históriu?

Áno, je to zbabelé, preto to nevynechávame. S ňou to ľavičiarstvo išlo, ale púšťať sa do podrobností by som si netrúfala. Dnes sa to hodnotí inak. Dnes máme demokraciu, a práve preto vidíme, že nič nie je stopercentne ideálne. Vždy je dôležité, aký je človek, nie jeho svetonázor.

Aké máte ohlasy na Fridu? Vraj dúfate, že ju budete hrať aj v päťdesiatke.

Ohlasy sú pozitívne, ale – ešte na nej budeme pracovať. Režisér mi povedal – už si Frida, teraz to len šperkuj. Po predstavení mi povie: "Tu uber, tu to tak neprežívaj, tam zasa pridaj…“ Túto postavu môžem dotvárať aj dvadsať rokov. Ako budem ja rásť a prežívať život, tak ním môžem ovplyvňovať a napájať postavu.

Na scéne je osem ľudí, ale zdá sa, ako keby hral veľký súbor. Ako ste sa zohrávali?

Každý z nás pochádza akoby z iného prostredia, či už Tomáš Palonder, alebo Natália Puklušová, takže – museli sme sa stať kompatibilnými, dostať sa do jedného štýlu. Režisér Karol Vosátko pracuje s jednoduchosťou. Je tam napríklad scéna vytvorená iba zmenou svetla – tma, výkrik a ja potratím. Ten výkrik má päť sekúnd. Za ten čas musím prežiť celý potrat a ešte musím odovzdať ten výkrik divákovi, aby pocítil, že Frida potratila, a k tomu ešte obyčajná informácia, ktorá sa musí preniesť: prečo som potratila, za akých okolností. Čiže tam sa pracuje týmto spôsobom, nie chronologicky. Sú to obrazy najvyhrotenejších situácií v živote Fridy. Vyžadovalo si to veľký cit.

Frida je taká populárna postava, že udáva aj módu. Máte doma v šatníku niečo v jej štýle?

Mám kvetinkové veci, ale nemám také suknice, ako nosila. Moje kamarátky ich však majú. Fridy ako módnej ikony je plný internet, sú obchody v jej štýle, aj módne prehliadky. Nosia sa kvety vo vlasoch. Frida veľmi milovala Mexiko a jeho folklór. To ako keby som si teraz ja dala na seba nohavice, ktoré by mali na bokoch kysucký ornament. Ja som na folklóre vyrastala a je mi jasné, že nad ním treba bdieť. Ako mala Frida rada mexický folklór, tak ja milujem náš slovenský folklór. Aj v tom mi je blízka. Frida bola svojská, nadčasová. Mala veľmi pestrý život, lákavejší ako jej obrazy.   A to zrastené obočie? Vraj ste z neho až škúlili.

Bez obočia by to nebola ona. Nalepujú mi trsy chĺpkov, lebo aj tým bola osobitá. Keď zvraštím čelo, vidím si ho, ale neškúlim.

Muzikál vytvoril Rudolf Geri a Daniel Hevier. Ako by ste ich charakterizovali?

S Danielom Hevierom sme boli na dvoch kávičkách, prekvapilo ma, aký je tento talentovaný človek pokorný a skromný. Neskutočná ľudská bytosť. Rudo Geri to isté. Zložil úžasnú hudbu. Už sa teším na CD! Celú Európu dal do jednej hudby. Aj súčasnosť, ako keby tam dal celý svoj život. Muzikál venoval pamiatke otca.

Ľudia vás poznajú z relácie Dievča za milión. Bolo ťažké zbaviť sa tejto nálepky?

Študovala som na Akadémii umení v Banskej Bystrici u Jozefa Adamoviča a Božidary Turzonovovej. Chcela som však aj spievať a tancovať, tak som sa prihlásila na Janáčkovu akadémiu v Brne. Po roku štúdia, cez prázdniny, som si vypočula výzvu do projektu Dievča za milión – a čo by si slečna Ivanková nevyskúšala? Prečo nie aj tento level? Išla som do Dievčaťa za milión, čo ma stálo dva roky, lebo na JAMU v roku po súťaži neotvárali ročník. Išla som teda späť na Akadémiu umení, bakalára som už mala, dokončím si aj magisterské štúdium… Zažila som tam aj prvú veľkú lásku, už by som sa na JAMU možno ani nevrátila, ale veľká láska ma nechala a ja som nechala prvú veľkú lásku a potrebovala som túto veľkú bolesť vyčistiť. A ako inak než štúdiom na JAMU?

Obe školy som skončila, mala som 26 rokov, ale aj tak sa mi ťažko dostávalo zo škatuľky Dievčaťa za milión. Odmakala som si to, nedvíhala som telefóny s povrchnými ponukami, trvalo to tri roky. Teraz pôsobím na Novej scéne, v Radošinskom naivnom divadle a v divadle Teatro Wüstenrot, kde hráme Fridu. Mám aj vlastné kabaretné muzikálové zoskupenie Sens, s ktorým robíme vystúpenia po Slovensku. Som šťastná, lebo sa plne venujem svojej profesii.

Katarína Ivanková

Muzikálová herečka sa narodila 26. júla 1982 v Čadci, vyrastala v Kysuckom Novom Meste. Už ako žiačka sa zúčastňovala na recitačných súťažiach a chodila do ľudovej školy umenia na spev. Vyštudovala Strednú pedagogickú a sociálnu akadémiu v Turčianskych Tepliciach, potom herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici (2006) a Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne (2009). V roku 2004 súťažila v televíznom projekte Dievča za milión. Účinkovala v divadlách v Brne, v Žiline, vo Zvolene, hrá v Radošinskom naivnom divadle, na Novej scéne a v Teatre Wüstenrot, má vlastné hudobné zoskupenie Sens. Najnovšie stvárnila maliarku Fridu Kahlo v rovnomennom muzikáli.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #muzikál #Daniel Hevier #Frida Kahlo #Teatro Wüstenrot #Frida - Maľovať a milovať #Katarána Ivanková #Rudolf Gery