Recenzia: Nebrať klasiku pietne sa vypláca

Sú takí smutní, až sú smiešni. Alebo naopak? Ani po sto rokoch nestrácajú Čechovove postavy aktuálny rozmer. Divadlo Astorka Korzo '90 to dokazuje vo svojej najnovšej inscenácii Višňový sad.

Višňový sad nebude

V úprave režiséra Mariána Amslera sa panstvo stáva divadlom, ktoré nevyhnutne potrebuje rekonštrukciu, no mesto na ňu nemá peniaze a snaží sa ho zbaviť. Súbor si myslí, že naskúšaním Čechovovej hry obnoví zašlú slávu. Z Paríža preto pozýva svoju niekdajšiu hviezdu Ľubu, aby ako hosť naštudovala postavu Ranevskej. Tá prichádza nielen kvôli emocionálnej väzbe, ale najmä preto, že je na dne.

Začínajú sa teda skúšky. Päť minút sa skúša, dvadsať fajčí, šepkárka viac varí kávu, ako napovedá text, dramaturgička stráca nervy, reflektory padajú. Vznikajú umelecké konfrontácie aj ľúbostné romániky. Nikto navyše nevie, či sa divadlo premiéry „dožije“.

Zmena času a miesta funguje výborne. Čechovov text nebolo treba prevracať na hlavu, stačilo len statkárske reálie zmeniť za divadelné, vlaky nahradiť lietadlami a urobiť drobné úpravy textu. Necítiť žiaden naftalín, naopak, všetky postavy inscenácie pôsobia, ako by boli vystrihnuté zo života. A pravdepodobne aj boli.

Tvorcom patrí veľké plus za schopnosť uťahovať si zo seba samých. Vďaka nenásilnej aktualizácii, vtipnej konkrétnosti a najmä princípu divadla v divadle inscenácia príjemne plynie, nenudí, hoci si zachováva typickú čechovovskú rozvláčnosť. Ak bolo v inscenácii čosi navyše, potom iste šansónové vstupy Šarloty, ktoré neužitočne vnášali do inscenácie lyrickú atmosféru.

Herecké štúdie babrákov

Je to iste škoda, pretože Szidi Tobias – predstaviteľka speváčky Šarloty, bola výborným príkladom toho, ako môže herečka prirodzene prechádzať niekoľkými vrstvami. Úskalím situácie, keď herci hrajú hercov, často býva šablónovitosť v jednej z rovín textu. Vo Višňovom sade sa to nedeje.

Aj Marta Sládečková ako egocentrická Ľuba prepája dve postavy ľahko a elegantne. Neprehliadnuteľné sú výkony Rebeky Polákovej ako večne zachmúrenej a prepracovanej dramaturgičky Barbary a Róberta Jakaba ako darmožráča a lámača sŕdc Šaňa. Súboru sa však celkovo podarilo zaplniť javisko štúdiami nešťastníkov a životných babrákov bez toho, aby divák ktorúkoľvek postavu súdil. O scénu a kostýmy, v ktorých pochopiteľne dominuje divadelné prostredie, sa postarala Marija Havran.

Režisér Marián Amsler už niekoľkokrát dokázal, že jeho odvaha nebrať klasiku pietne sa vypláca. V Astorke na divákov čaká Čechov, ktorého príbehy žijeme aj v roku 2015.