Režijná koncepcia z poľského Gdanska prevzatej inscenácie, podpísanej Marekom Weissom, držala pokope len zásluhou kvalitnej zostavy sólistov na prvej premiére. Tá sa o deň neskôr zmenila a všetko snaženie sa zosypalo. Do polovice 20. storočia prenesený dej sa odvíja na komornej scéne alebo pred oponou. Temné farby predznamenávajú, že inscenátori nevnímajú Così fan tutte ako bezstarostnú komédiu, ale trpko bôľnu príučku o rizikách hazardovania vo vzťahoch. Kulisy v tomto tvare nehrajú žiadnu rolu, všetko stojí na profiloch postáv a na ich vzájomnej synergii.
A samozrejme na hudobnom pretlmočení partitúry. Friedrich Haider, čerstvo rezignujúca vedúca osobnosť súboru, dosiahol na prvej premiére vernosť v štýle, čistotu v súhre a diferencovanosť v tempách. Žiaľ, druhý večer sklamal aj hudobne. Dvakrát sa tok nečakane zastavil, ansámble boli len zriedka čisté.
V úlohe Fiordiligi sa zaskvela Jana Šrejma Kačírková, farebný, dramatický a zároveň pohyblivý soprán, presne vnímajúci štýl. Monika Fabianová (Dorabella) upútala sýto sfarbeným mezzosopránom, Juraj Hollý (Ferrando) po oba večery sviežim tenorom. Skvelý bol Daniel Čapkovič (Guglielmo) a po každej stránke dominantný Peter Mikuláš ako Don Alfonso. Na druhej premiére podali solídne výkony Eva Hornyáková (Fiordiligi) a Aleš Jenis (Guglielmo), no čo predviedli František Ďuriač, Denisa Hamarová a Mária Rychlová, by na vedúcej scéne nemalo mať miesto.
Zaznamenali sme dve úplne odlišné tváre jednej opery. Così fan tutte celkom neplatilo. V Bratislave „to" nerobili všetky (všetci) tak isto.
Hodnotenie Pravdy
2,5 hviezdičky z 5
Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte / dirigent: Friedrich Haider / réžia: Marek Weiss / scéna a kostýmy: Hanna Szymczak / premiéry v Opere SND 22. a 23. 1. 2016
