„Do posledných chvíľ svojho života bol výraznou oporou súboru, dokázal sa zhostiť postáv s osobitým nadhľadom, dôsledným ponorom a nuansami ich ozvláštnil a prehĺbil, hoci aj na malej ploche,“ píše sa na stránke Slovenského národného divadla, kde pôsobil Haverl od polovice šesťdesiatych rokov. Po prvýkrát sa tu predstavil v roku 1947 ako jedenásťročný v inscenácii Rok na dedine po boku Ivana Mistríka.
Leopold Haverl bol za svoju bohatú hereckú tvorbu odmenený Krištáľovým krídlom, v roku 2006 získal od prezidenta Slovenskej republiky Pribinov kríž I. triedy a za celoživotné dielo si zaslúžil aj Cenu Jozefa Kronera. Na doskách SND vystupoval prakticky do posledného dychu. V súčasnosti mal v repertoári šesť postáv a naposledy sa pred divákov SND postavil 23. januára v Stodolovej Bačovej žene.
Prvá ozajstná úloha bol Kubo
Haverl vyrastal v Karlovej Vsi, kde jeho strýko viedol ochotnícke divadlo. Synovca, ktorý už v detstve s obľubou vyhrával na mandolíne, doň prirodzene zapriahol. Keď neskôr kvôli lepšej pláci Haverlov otec odložil záhradnícke náradie a začal pracovať ako osvetľovač v Opere Národného divadla, Leopolda umelecké prostredie celkom opantalo. „Bol som odchovaný na opere a balete. Poznal som celú plejádu vtedajších hviezd,“ citoval herca literárny časopis Dotyky.
Na bratislavskom Štátnom konzervatóriu študoval herectvo spolu s Evou Krížikovou a Vladom Müllerom. „Prezývka Hafi vznikla, lebo som vedel dobre štekať. Prvý raz som to využil na konzervatóriu, kde sme robievali partizánske etudy a ja som v nich hral psa,“ odhalil herec pôvod svojej prezývky pre Dotyky.
Konzervatórium absolvoval úlohou Kuba z Hollého rovnomennej klasiky. Uznávaný divadelník Andrej Bagar odporučil v roku 1954 mladé ucho putovnému Dedinskému divadlu, ktoré malo Kuba v tom čase v repertoári. Haverl tak so súborom kočoval po rôznych kútoch Slovenska päť rokov. Cez trnavské Krajové divadlo a Divadlo poézie sa napokon v roku 1968 dostal na javisko Slovenského národného divadla.
Pravdivé herectvo
Korením jeho herectva bol trpký humor, soľou fatálna tragika. V divadelnej šatni sedával s generáciou hereckých realistov Ivanom Mistríkom, Ivanom Rajniakom, Vladom Müllerom, Vladimírom Durdíkom či Antonom Mrvečkom. Predstavil sa vo viac ako stovke hereckých rolí a odovzdane sa vlieval do charakterových hrdinov s komplikovanou prehistóriou. V roku 1970 mu skvele zapasovala úloha Raskoľnikova v Dostojevského Zločine a treste. Predviedol v nej schopnosť postihnúť vnútorný dramatizmus a dynamiku zložitého a rozporuplného človeka.
Leopold Haverl je jedným z posledných mohykánov tradičného realistického herectva. „Sústredená formulácia, jasnosť výpovede a spontánnosť sú hlavnými črtami Haverlovho hereckého prejavu,“ píše Encyklopédia dramatických umení Slovenska.
Okolo Haverla sa vznášalo fluidum, hlboký hlas, ktorý využil aj v dabingu, a výrazné črty ho predurčili stvárňovať predovšetkým postavy s komplikovaným zázemím. Nalomení hrdinovia v jeho prevedení neskôr nadobúdali nadhľad vďaka komike. Nezabudnuteľný je ako rozprávač v hudobnej inscenácii Na skle maľované.
V Tragédii života podľa diela Imre Madácha si vyskúšal biblickú rolu Adama a plasticitu života vďaka nemu nadobudli Andrej Bolkonskij v klasickej inscenácii Vojna a mier aj Mešťanosta v inscenácii Gogoľovej klasiky Revízor. Pri stvárnení milovníka Dona Juana spojil živelnú komediálnosť s reflexiou, čo bolo pre Haverlovo herectvo príznačné. Rozvinul to najmä pri filmových postavách. V Nočných jazdcoch (1981) Martina Hollého sa predstavil po boku Michala Dočolomanského či Ivana Palúcha. Hollý ho obsadil aj do filmu Súkromná vojna (1977).
Muzkál objavil „na staré kolená“
Divadelné pódium objímal ikonickým hlasom, mohol sa ozvať hoci aj z tmy, divákov okamžite zalialo charakteristicky hlboké teplo. „Môj hlas je dar, za ten nemôžem. Ale je pravda, že som doň veľa investoval – cigariet, borovičky a flámov. A tak, ako dobrý koňak či dobré víno potrebuje čas, aj môj hlas ako nástroj sa musel vypracovať,“ priznal herec pred desiatimi rokmi v rozhovore pre Pravdu.
Haverl sa ako dabingový herec skrýva za riaditeľom Rokfortu Albusom Dumbledoreom, no hlas požičal aj Gandalfovi z Pána Prsteňov či kráľovi v kultovom dobrodružstve o princeznej Fantaghiró.
„Hlas sa musí rozvíjať, treba na ňom pracovať. Reč má byť určitým druhom hudby. Je mi sympatické, keď ma ľudia podľa neho spoznávajú.“ Pred desiatimi rokmi ho Jozef Bednárik „riskantne“ obsadil do svojho muzikálu Hello, Dolly! Haverl tu ako Horace Vandergelder zažiaril, aj keď podľa jeho slov nikdy predtým nespieval. „Na skle maľované je skôr činoherná hra s pesničkami. Spievali sme všetci z playbacku,“ priznal Haverl a dodal, že Bednárikovi je vďačný za rozšírenie hereckého obzoru.
Na televíznych obrazovkách a filmovm plátne sa predstavil v desiatkach úloh. V Poéme o svedomí (1978) stvárnil Laca Novomestského, Rembrandta si zahral v Putování Jana Amose (1983).
Chýbať bude aj fanúšikom seriálu televízie JOJ Divoké kone. "Tvorcovia ma trochu oklamali, keď tvrdili, že Osvald Závodský je dobrý deduško, ktorý pozoruje dianie z kresla. V skutočnosti je to veľký intrigán. Vykľul sa z neho poriadny lump,“ priznal herec na margo svojej poslednej televíznej úlohy.
Leopold Haverl bol do posledných dní činný na doskách Slovenského národného divadla, chýbať tu bude až v šiestich aktuálnych inscenáciách. Okrem Nevesty hôľ, kde hral Baču, po ňom zostane prázdno aj v inscenácii Karpatský triller, kde tak trochu symbolicky stvárnil hrobára.
„Divadlo je pre mňa druhý domov. Dobre sa cítim vtedy, keď mám na javisku pocit, že som doma. Stolička je moja, stôl je môj, v zákulisí mám rodinu a divák, to je niečo navyše,“ vyznal sa Haverl, pre ktorého nebolo herectvo povolaním, ale nevyhnutným poslaním.
Televíznou inscenáciou Barón si môžete pripomenúť Leopolda Haverla v sobotu o 11.20 h na Jednotke, v piatok o 22.05 h uvedie Jednotka mimoriadne reláciu Takí sme boli: Leopold Haverl a Dvojka si ho v piatok o 20.10 h pripomenie reláciou Návraty k hereckým legendám.
