Recenzia: Výstižná správa o jednej generácii

Čerstvá absolventka Vysokej školy múzických umení Silvia Vollmannová už počas štúdia zaujala autorskými projektmi, kde s príznačným nadhľadom hovorila o problémoch svojej generácie. Ani jej žilinská inscenácia nevybočuje z tohto rámca.

Vulgárny, ale výstižný

Vollmannovej text je vcelku jednoduchý, tvoria ho krátke (humorom až sitcomové) výstupy, kde príbeh nemá primárnu funkciu. Privádza nás na jeden žilinský privát so štvoricou podnájomníkov – rodičovskými peniazmi podporovanou, no duchovne prázdnou Erikou; nihilistom s peknou tvárou aj silným egom Matúšom, sebastredným exhibicionistom Mišom a cieľavedomou, no po neprestajných katastrofách na pracovných pohovoroch už deprimovanou spisovateľkou­ Mišou.

Ako autorka i režisérka nám Vollmannová cez krátke, až skečové, situácie ukazuje duševnú krízu ľudí v medziobdobí po skončení vysokej školy a pred dosiahnutím tridsiatky. Každá scéna je textovo aj režijne vystihnutá vecne, bez zbytočného moralizovania a korunovaná výstižnou pointou. Inscenácii je prioritný nadhľad, no príde aj na vážnejšie tóny.

Tvorcovia sa súčasne nevyhýbajú tomu, čo prirodzene tvorí život ich rovesníkov – vulgarite, obsesii a otvorenému pomenúvaniu konkrétnych aj imaginárnych javov vlastným slovníkom a intelektuálnym rozsahom. Všetko však zapadá do mozaiky generačnej optiky. Je len škoda, že nad textom často prevládne jeho komediálna rovina a nedopovedané ostávajú niektoré naznačené linky. O informácie, či je Erika skutočne tehotná, alebo o akej schôdzi dostali SMS, ostávame ochudobnení. Pre režisérku sa stal ťažiskový skôr žánrový obraz vytrhnutý z reality (i keď značne hyperbolizovaný), než doladenie podobných detailov.

Herci aj o svojich problémoch

Režisérke k ucelenému inscenačnému tvaru dopomáhajú najmä výkony kvarteta mladých hercov Michaely Halcinovej, Eriky Havasi, Matúša Kvietika a Michala Tomasyho (totožné mená hercov a postáv jasne naznačujú, že sa pozeráme aj na problémy ich vrstovníkov). Tí držia svoje prostriedky v medziach úmernosti, civilnej vecnosti a bezprostrednej autentickosti. Nestvárňujú však charaktery s analytickým ponorom do vnútra postáv, to od nich text ani režisérka nevyžadujú. Sú to skôr typy, cez ktoré presne definujú vzťah k spoločnosti. To sa im darí v každom ohľade, len škoda, že v rýchlom tempe reči často nevyznie pointa.

Najnovšia inscenácia žilinského divadla je určená najmä pre rovesníkov tvorcov. Starší diváci sa budú možno čudovať, čo všetko prežíva mladá generácia. A možno aj nad tým, ako to dokáže pobaviť, i keď v hĺbke sa skrýva trpkosť nad cyklom, z ktorého nie a nie vybočiť.