Risk je zisk – Košiciam priniesol Alcinu

A to aj napriek boomu, ktorý opery či scénické verzie oratórií Georga Friedricha Händela vo svete v ostatných desaťročiach zažívajú.

Pravým dôvodom asi nebudú limity divadiel v možnosti angažovať súbory, hrajúce na replikách dobových nástrojov. Dramaturgickú zdržanlivosť pripisujem skôr menšej odvahe či ochote riskovať. Našťastie operný súbor Štátneho divadla v Košiciach nabral jedno i druhé. A vyplatilo sa. Pravda, pre Händelovu Alcinu bolo treba hľadať vhodného hudobného garanta, schopného zasvätiť celý súbor, zvyknutý na iný repertoár, do princípov daného štýlu. Našiel sa. Českému dirigentovi (ale v tejto inscenácii aj hráčovi na violončele a portugalskej barokovej gitare) Markovi Štrynclovi sa podarilo vštepiť, v rámci možného, do inštrumentalistov maximum slohového cítenia. Hrali s veľkou energiou, diferencovane v tempách a vo výraze, boli javisku viac než rovnocenným partnerom.

Režisérka a scénografka Linda Keprtová poňala Alcinu s nadhľadom a v nadčasovej perspektíve. Balans medzi rozprávkovou témou a jej ľudským posolstvom spracovala pohrávaním sa s parochňami a výstužami sukní. Nechýbali erotické momenty (symbolika ženských nôh, pančúch, topánok), miestami veľmi transparentné vyjasnenie vzťahov zamotaného deja sa však niekedy utápalo v presile živej zborovej „kulisy“. Väčšmi kreslila scénické obrazy, škoda len, že k čiernemu pozadiu chýbal farebný kontrast.

Mimoriadne ocenenie si zaslúži premiérové obsadenie. Michaela Várady poskytla Alcine noblesu frázy a zmysel pre štýl, Mariana Hochelová (Morgana) brilantnú koloratúru, Markéta Cukrová (Bradamante) lekciu barokovej ornamentiky, Anna Manske (Ruggiero) čistý lyrický timbre. Do košického repertoáru pribudla inscenácia, ktorú sa oplatí spoznať.