Vy strach nemáte?
Víťazí nado mnou veľmi často. Keďže je to však emocionálna záležitosť, snažím sa ho reflektovať, popísať a analyzovať. Aj keď je to veľmi ťažký proces a nie vždy sa podarí. Pri osobných strachoch aspoň tušíme ich korene, pri spoločenských často nie a podliehame im. Keď sa človek zobudí a okolo neho je temnota, začne sa skutočne obávať, či svet, ktorý má rád a je okolo neho, naozaj existuje.
Spôsob, akým inscenujete začiatok predstavenia v tme, napovedá, že máte rád tajomstvo.
Mojou silnou stránkou je atmosféra. Snažím sa divákov postupne vťahovať do situácií, napínať ich. Tajomstvo zaujíma človeka od úsvitu dejín. Núti ho zaujímať sa o to, čo sa odohráva okolo nás a čakať, čo sa stane. V mojej divadelnej aj filmovej tvorbe zohráva tajomstvo nesmierne dôležitú úlohu.
Inscenujete hlavne vlastné texty alebo adaptácie. Prečo ste tentoraz siahli po pôvodnej predlohe Petra Lomnického?
Nie som typ režiséra, ktorý prijme akúkoľvek hru. Živo si spomínam na to, ako mi ponúkali rôzne texty v čase, keď som potreboval niečo robiť, ale nevedel som, čo s nimi. Ak totiž nemám k textu osobný vzťah, jednoducho ho nerežírujem. V prípade inscenácie Strach som mal luxus a obrovskú výhodu, že SND mi umožnilo vybrať si slovenského dramatika. S Petrom Lomnickým sme spolupracovali už na predlohe Elfriede Jelinek Rechnitz – Anjel skazy, ktorú preložil, videl som aj jeho Kapitál v Divadle Aréna a chcel som s ním spolupracovať.
Spolupráca s autorom, ku ktorému vás viaže aj osobný vzťah, je jednoduchšia?
Občas, naopak, zložitejšia. Ťažké je povedať priateľovi, že kus textu musí preč a podobne. Takmer štyridsať percent textu vypadlo, aby nezaťažovalo štruktúru tém hry. On však nie je márnomyseľný.. Lomnický vytvoril viac-menej scénický básnický text, v ktorom sa nevrstvia situácie. Pri škrtaní som preto musel dávať pozor, aby nevypadli myšlienky a úvahy, bez ktorých by celok nemal zmysel.
Foto: Róbert Tappert
Postavy bez mena, žiaden dej, len fragmenty situácií, spomienok, úvah. Autor neponúkol inscenačný kód. Našli ste ho v hrozivosti možnej potopy?
Spomínam si, ako hrozila Bratislave povodeň v čase, keď som v Činohre SND režíroval Anjela skazy. Nedokázal som odtrhnúť oči od ľudí, ktorí stáli na nábreží Dunaja a sledovali, ako voda stúpa. Tento fascinujúcim zážitok vo mne ostal. Oveľa horšiu situáciu som zažil pri povodni v Prahe, voda končila sotva sto metrov od môjho domu. To bola skutočne apokalypsa. V hre Strach je aj veta: Katastrofické udalosti vidíme v televízii, ale väčšinou si ich nepripúšťame, pretože sa nás to netýka. Ale vo chvíli, keď dorazia k našim dverám, začnete premýšľať inak. Navyše povodeň je zároveň biblický obraz toho, že niečo, čoho čas sa naplnil, zrazu zavalí voda a iba čosi prežije.
Aj osobné zážitky vám teda poslúžili ako inscenačný princíp?
Priviedli ma k myšlienke vziať pár ľudí, ktorí prežijú rôzne udalosti, a dať ich dokopy, hoci ich nič nespája. A vytvoriť medzi nimi príbeh, ktorý je na začiatku o hľadaní pomoci. Na konci vďaka prítomnosti beznádeje sa skupina rozpadá na maličkostiach a nad ich ľudskosťou víťazí strach. Bohužiaľ, niečo podobné vidíme aj v živote. Napríklad pri vnímaní neustále prichádzajúcich migrantov víťazí strach nad nami samými. Prestávame o ľuďoch premýšľať logicky. Samozrejme, prináša to aj problémy, ale o tom sa nediskutuje. Debatuje sa len o tom, či áno alebo nie. Je to zlá cesta, pretože je o strachu a nie o ústretovosti.
Dvanásť sezón ste pôsobili ako umelecký šéf a režisér pražského Divadla Komedie. Jeho koniec kvôli kráteniu rozpočtu bol veľkou mediálnou kauzou. Vyzeralo to, že sme svedkami smutného konca jedného špičkového divadla…
Teraz to už nehodnotím ako smutný koniec. Z hľadiska divadelného života, naopak, ako celkom dobrý. Mohli sme pokračovať, ale za podmienok, ktoré pre nás neboli zaujímavé. Mali sme rozpracované medzinárodné koprodukcie, na to však zrazu nebolo dosť financií. Divadelné súbory majú svoje periódy a vo chvíli, keď ich prekročia, strácajú spätnú väzbu. Z dnešného uhla pohľadu si myslím, že pražský magistrát nám vlastne urobil službu. Divadlo Komedie skončilo v tom najlepšom na vrchole kariéry, a to sa často nestáva. Baví ma spolupráca s inými ľuďmi v iných divadlách. Nie som nostalgický.
Ste členom Skupiny českých a slovenských surrealistov. Čím žije?
Je to otvorené zoskupenie, ktoré priťahuje myšlienkami. Permanentne vychádza surrealistická revue Analogon, robíme výstavy, máme rôzne výstupy. Poznal som slovenského maliara Karola Barona, ktorý bol členom skupiny. Poznám spisovateľa, básnika, prekladateľa. filmára a kolážistu Alberta Marenčina. Všetci spolupracujeme s filmárom a výtvarníkom Janom Švankmajerom. Sú obdobia, keď k nim mám bližšie, aj obdobia, keď som ďalej. Záleží na tom, koľko mám času. Práve teraz pripravujeme celovečerný dokument o Vratislavovi Effenbergerovi, literárnom teoretikovi, ktorý bol šéfom Surrealistickej skupiny po vojne. Ja budem film režírovať.
Aká je vaša parketa v Skupine?
Spočiatku som sa venoval aj kresbe a maľbe, ale to som už opustil. Nemohol som sa im venovať naplno, aby mali vývojovú hodnotu. V rámci surrealizmu sú „mojou parketou“ predovšetkým film, texty a čiastočne aj niektoré divadelné predstavenia. Myslím si, že všetky moje inscenácie sú surrealizmom nejakým spôsobom ovplyvnené. Neosobujem si však právo nazývať ich surrealistickými, aj keď určité východiská v nich sú. Samozrejme, oveľa výraznejšie v inscenáciách, ktoré si píšem sám.
