O tejto otázke sa však v Martine nielen teoretizovalo. Počas šiestich dní (od 20. po 25. júna) sa divadelníci usilovali priniesť na ňu prostredníctvom svojich inscenácií jasnú odpoveď a presvedčiť divákov o tom, že – súkromne i celospoločensky – nám divadlo aj kultúru treba.
Utorkovou diskusiou organizátori festivalu i zúčastnení diskutéri reagovali okrem iného na viaceré údery pod pás, ktoré (ne)kultúrna politika na Slovensku uštedrila v ostatnom období umelcom a divadelníkom s tichým súhlasom či dokonca hlasnou podporou aj istej časti verejnosti. V tomto kontexte môžeme vnímať aj fakt, že v hlavnom programe festivalu sa objavila pohybová inscenácia Jadro banskobystrického divadla Štúdio tanca a v sobotňajšom offprograme tiež inscenácia Kováči breznianskeho neprofesionálneho Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno. Odhliadnuc od umeleckých kvalít týchto inscenácií, ich uvedenie sa dá chápať najmä ako gesto podpory zo strany organizátorov Dotykov a spojení.
Foto: Braňo Konečný
Hoci inscenácia Jadro sa podľa mnohých až príliš ostentatívne a doslovne, na úkor umeleckej metafory postavila „na barikády“ (spojenie, ktoré v jednej z diskusií použil režisér Patrik Lančarič a ustálilo sa ako pomenovanie pre angažované divadlo), v súvislosti so situáciou v Banskobystrickej župe je dôležité, že vôbec vznikla. Stala sa tak potrebným prejavom vôle pokračovať v umeleckej činnosti a svojou tvorbou aktívne reagovať na nezmyselné a nekompetentné konanie politikov. Svojou témou tiež reflektovala hrozbu, ktorá sa spája s prienikom extrémistických myšlienok do verejného života, hrozbu, ktorej dnes čelí nielen naša krajina.
Medzi fikciou a realitou
Aj ďalšie predstavenia v tohtoročnom programe ukázali, že divadlá a divadelníci majú potrebu sa vyjadrovať k fungovaniu spoločnosti a funkcia divadla ako zrkadla stále patrí k jeho najdôležitejším funkciám vôbec. Nie je dôležité, či sa pritom obracia do minulosti s cieľom nájsť v nej univerzálny odkaz pre súčasného človeka, ako inscenácia Vtedy v Bratislave martinského Slovenského komorného divadla, alebo svoju látku hľadá priamo v nedávnej histórii ako performatívna pohybová inscenácia Solo lamentoso Slávy Daubnerovej. Ich spoločným menovateľom sa stal boj jednotlivca so spoločnosťou, ktorý však v oboch prípadoch vyznel ako márny.
Výrazným aspektom oboch inscenácií bol fakt, že hrdinkami i obeťami zároveň boli dve skutočné ženy – na jednej strane verejne exponovaná manželka perzekvovaného politika Žo Langerová, na druhej strane obyčajná žena Eva N., ktorú hlukom obťažovali obyčajní susedia.
Foto: Braňo Konečný
Ak dokumentárnosť a konkrétnosť prispeli k autenticite týchto inscenácií, neboli podmienkou na vytvorenie umeleckého obrazu reality, ktorý by sa svojou pravdivosťou dotkol diváka s rovnakou silou. Hoci príbeh Agoty Kristof, na základe ktorého vznikla inscenácia Veľký zošit nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, stojí mimo času a len v náznakoch odkazuje na druhú svetovú vojnu, rovnako ako obe spomenuté inscenácie veľmi presne odhaľuje mechanizmy ľudskej krutosti a zvrátenosti, ktorá je nám vlastná nielen v čase vojny.
A hoci román Rivers of Babylon, ktorého dramatizáciu v minulej sezóne uviedlo SND, je Pišťankovou fikciou, nemožno si nevšimnúť – zvlášť v dobe, keď sa na povrch sveta dostáva pravda o mafiánskych praktikách 90. rokov, ktoré v najvyšších kruhoch prežívajú dodnes – zreteľné paralely medzi svetom fikcie a tým ozajstným. Práve tieto inscenácie patrili k tomu najlepšiemu, čo 12. ročník Dotykov a spojení ponúkol.
Autorské divadlo a dramatizácie
Zvláštnosťou tohto ročníka, ktorá možno súvisí práve so snahou divadelníkov presnejšie a pravdivejšie pomenúvať skutočnosť okolo seba, je fakt, že v programe až okato „vytŕčali“ dve hlavné tendencie. Drvivú väčšinu inscenácií tvorilo autorské divadlo a dramatizácie prozaických predlôh. S výnimkou offprogramových Kováčov a Vĺčika banskobystrickej Akadémie umení v sekcii Dotykov Junior sa v programe neobjavila nijaká inscenácia už existujúcej divadelnej hry, „konvenčného“ dramatického textu.
Výnimku dokonca netvoril – ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať – ani titul titulov ruskej klasiky, Višňový sad divadla Astorka Korzo '90. Režisér Marián Amsler totiž do tohto sadu nasadil najmä odkazy na históriu pôvodnej Astorky a Čechovovu fabulu o rozpade sídla Ranevských nadstavil úvahami o neslávnom konci slávneho divadla.
Hoci dráma zo slovenských javísk určite nezmizla, výber dramaturgickej rady festivalu predsa len celkom jasne poukazuje na zaujímavý jav – divadelníci čoraz viac siahajú po scenároch, ktoré sú vytvorené na mieru pre daný súbor, či už ide o dramatizácie na objednávku, o vlastnú prácu režiséra či dramaturga s prozaickým textom, alebo o úplne nové texty, ktoré vznikajú kolektívne, prípadne pre potreby konkrétnej inscenácie.
Jasne, v pohode
Prevaha tohto prístupu súvisí okrem iného aj s princípmi práce v nezávislých divadlách a zoskupeniach, ktoré boli na festivale hojne zastúpené.
Foto: Braňo Konečný
Popri spomínanej Sláve Daubnerovej (ktorej inscenácia bola, mimochodom, tiež výrazne postavená na hudbe) k tomu najpozoruhodnejšiemu na festivale patril najnovší projekt zoskupenia Med a prach s názvom Krása a hnus. Výtvarno-hudobno-performatívno-divadelná inštalácia, pracujúca najmä s abstrakciou estetických pojmov, sa odohrala v zaujímavom nedivadelnom priestore, ktorý svojím charakterom ešte prispel k zvláštnej atmosfére a ťažko racionálne pomenovateľnému zážitku.
Výtvarný aspekt bol výraznou súčasťou aj ďalšej inscenácie s prvkami performancie, Kafka.Dreaming režiséra Tomáša Procházku a herca Petra Tilajčíka, ktorí sa na pozadí koláže Kafkových textov snažili predostrieť tému rodinných vzťahov a ich vplyvu na jedinca.
Na druhej strane posledná časť voľnej trilógie Prešovského národného divadla s názvom Good place to die (Dobré miesto na zomretie) s vtipom skúma okrem iného to, ako na mladého človeka a jeho vzťahy vplýva prostredie, napríklad život v meste na východe Slovenska.
Svet mladých ľudí, jeho hodnotovú vyprázdnenosť, celkovú apatickosť a život podľa motta „jasne, v pohode“ ukazuje aj autorská inscenácia Jasne, v pohode, ktorú mladá režisérka Silvia Vollmannová vytvorila v Mestskom divadle v Žiline. Na rozdiel od predošlej menovanej však inscenácia kriticky nezasiahla žiaden konkrétny neuralgický bod, takže ostala len v úrovni konštatácie, hoci predvedenej s vtipom a u publika mimoriadne úspešnej.
Medzi inscenácie, ktoré na festivale, najmä podľa vyjadrení členov kritickej platformy, zarezonovali skôr negatívne, patrila Obeť Divadla Aréna a Rozália Štátneho divadla Košice. Obe akoby sa vyhli spoločenskej závažnosti, o ktorú sa pokúsili ostatné inscenácie, a príliš sa vzdialili od samotného divadla. Jedna ako pseudofilozofický konštrukt, ktorý poburuje intelektuálnou agresivitou myšlienok aj zbytočne exponovaným násilím na javisku, druhá, naopak, ako skôr literárna než divadelná javisková koláž, ktorú monologická forma, pomalé tempo a prílišná rozkošatenosť vedľajších motívov uvrhli do monotónnosti a nedramatickosti.
Závažne, hľadajúco, otvorene
Chmúrny pocit, ktorý Rozália, Obeť a napokon Jadro vniesli do divadelného konca festivalu, neodľahčila ani posledná kritická platforma festivalu, na ktorej svoje postrehy vyjadrili aj účastníci workshopu kritiky, prebiehajúceho počas trvania celého festivalu. Najmladšia generácia vo svojej „správe o stave slovenského divadla“ akoby pomyselne odpovedala na otázku prvého večera. Kruh sa však neuzavrel odpoveďou v pozitívnom duchu – mladí pozorovatelia formulovali pocit, že napriek nárastu počtu divákov je skutočný záujem Slovákov o divadlo a kultúru nízky, že ponuka divadiel sa často nestretáva s dopytom, s úprimnou túžbou po umení, ktoré by pomenovávalo neduhy dnešného sveta a útočilo aj na divákovu pohodlnosť.
Ako jedna z príčin tohto stavu bola označená slabá výchova k vnímaniu umenia a divadla, nedostatočná príprava diváka na to, že by mal „potrebovať“ nielen zábavné, ale aj závažné, hľadajúce, kritické a otvorené divadlo.
Foto: Braňo Konečný
Práve 12. ročník Dotykov a spojení však ukázal, že takéto divadlo na našich javiskách pribúda a svojho diváka si viac či menej úspešne hľadá a nachádza. Pomôcť tomuto hľadaniu sa usiluje aj samotný festival, ktorý už niekoľko rokov podniká kroky k tomu, aby potrebu divadla v ľuďoch vyvolal, napríklad tým, že sa sústredí na celé divácke spektrum – okrem dospelých divákov aj na deti v rámci svojho detského programu, a tiež na mládež, ktorú najviac priťahujú inscenácie programu Dotyky Junior, prezentujúceho produkcie vysokých umeleckých škôl.
Môžeme preto dúfať, že napriek zdanlivej spoločenskej nepriazni voči kultúre a divadlu budú Slováci divadlo potrebovať čoraz viac. A budú preto ešte dlho potrebovať aj divadelné festivaly, na ktorých sa s potrebným divadlom budú môcť dotýkať a spájať.
