Edward Albee, inšpirovaný autormi absurdnej drámy ako Samuel Beckett a Eugène Ionesco, vyvinul svoj vlastný osobitý štýl, rovnako ako svojho času britská spisovateľka, kritička a esejistka Virginia Woolfová, ktorá položila základy moderného románu a ktorá si takisto našla miesto v názve jeho najslávnejšej hry z roku 1962. Albeeho charakterizoval ostrý humor, ktorý mu pomohol odhaľovať temné stránky manželstva, výchovy detí, náboženstva či pohodlného života amerických vyšších spoločenských vrstiev. Množstvo inšpirácie pritom čerpal z vlastného života.
Autor, ktorý sa musel nájsť
Edward Franklin Albee III. sa narodil ako Edward Harvey v roku 1928. Louise Harvey ako slobodná matka sa však o syna nedokázala postarať, a tak ho nechala pred prahom sirotinca. O svojom pravom otcovi nikdy nepočul. Len 18-dňové dieťa si adoptovala bohatá rodina Albeeovcov z New Yorku, ktorá vlastnila niekoľko divadiel. Hmotný nedostatok Albee nikdy nepocítil, rodina mu taktiež zabezpečila najlepšie školy, no napriek tomu si k nim nevedel vybudovať vzťah a necítil sa šťastný. Nezdôveril sa im ani so svojou homosexualitou, ktorú si začal uvedomovať už ako 12-ročný. Po tom, čo vystriedal niekoľko súkromných škôl, odišiel z domu ešte ako tínedžer a pripojil sa ku komunite umelcov v newyorskej časti Greenwich Village.
Už ako mladý napísal Edward Albee niekoľko poviedok, básní či „šuplíkových“ románov, ktoré však nemali veľký ohlas. „Písal som naozaj príšerné romány a nie veľmi dobré poviedky. Skúšal som viacero druhov umení. Stroskotal som tiež ako skladateľ. Počúval som J. S. Bacha a myslel som si, že to dokážem. Ale čoskoro som zistil, že nikdy nebudem taký dobrý ako skladatelia, ktorých som obdivoval. Tiež som bol hrozný maliar,“ priznal Albee v roku 2011 americkému magazínu Metro Weekly.
Od slávneho barokového skladateľa si predsa len niečo do života vzal. „Mojim študentom vravím, že ak chcú vedieť niečo o štruktúre hry, musia si vypočuť Bachove prelúdiá a fúgy (…) Myslím, že som sa o povahe dramatickej štruktúry naučil niečo aj z hudby, ktorú som počúval,“ povedal v tom istom roku pre britský Telegraph.
Foto: Warner Bros.
Zlom v kariére prišiel až v roku 1958, keď Albee predstavil svoju debutovú hru s jedným dejstvom Stalo sa v ZOO. Hru o rok na to premiérovali v Berlíne, kde ju uvádzali ako súčasť dvojtitulu spolu s Beckettovou hrou Posledná páska. Európska premiéra nasledovala po tom, čo hru vydavatelia v Amerike odmietli pre absurdnosť témy a násilný obsah publikovať.
Po priaznivých kritikách z Berlína si však neskôr našla svoje miesto aj v amerických divadlách. Najväčší úspech prišiel o pár rokov neskôr s príbehom o dvoch manželských pároch intelektuálov, ktorí pod rúškom noci strácajú zábrany a odkývajú svoje skutočné charaktery.
Z Berlína na Broadway a filmové plátna
Celosvetovo preslávená broadwayská hra Kto sa bojí Virginie Woolfovej? priniesla Albeemu divadelnú cenu Tony za najlepšiu hru. Autor mal za svoje dielo v roku 1963 dokonca získať Pulitzerovu cenu, ale pretože už vtedy bol kontroverznou postavou, výbor mu ju odmietol udeliť pre údajnú vulgárnosť jazyka.
Aj keď sa pri tomto diele skloňovali všetky superlatívy, sám Albee sa o ňom vyjadroval triezvejšie. „Keď sa vaša hra stane základom pre veľký film v hlavných úlohách s Elizabeth Taylorovou a Richardom Burtonom, je ťažko minúť ohlas verejnosti. Či je to najlepšia hra, akú som napísal? To neviem. Nie je to zlá hra, je dokonca veľmi dobrá, ja však dúfam, že som tú najlepšie ešte nenapísal,“ povedal v roku 2011 pre Metro Weekly, pričom narážal na rovnomenný film režiséra Mikea Nicholsa (Absolvent, Hlava 22) z roku 1966. Napriek tomu sa mu vraj filmová adaptácia veľmi páčila za výkon pochválil aj Elizabeth Taylorovú. Snímka dokonca získala päť Oscarov.
Edward Albee nakoniec získal Pulitzerovu cenu rovno trikrát – za Krehkú rovnováhu (1967), Pobrežie (1975) a Tri veľké ženy (1994). To, že nepatrí len do starého tisícročia, dokázal aj v roku 2002, keď sa na Broadwayi objavila nová tragikomédia Koza alebo Kto je Sylvia? Hru, ktorá vyvolala rozporné reakcie, mohli vidieť aj diváci bratislavského Divadla Aréna. Predstavili sa v nej aj herci Emília Vašáryová a Juraj Kukura. Jeho ocenenú drámu Krehká rovnováha zase prinieslo Slovenské národné divadlo.
Výber z hier Edwarda Albeeho
Foto: SITA/AP, Michael Brosilow
Kto sa bojí Virginie Woolfovej?
Dcéra rektora univerzity Martha a jej muž George, kedysi nádejný historik, organizujú súkromný večierok. Hosťami sú mladí manželia biológ Nick a jeho žena Honey. Štyri postavy rozohrajú počas noci kruté hry, v ktorých sa preberajú tie najsúkromnejšie témy, odkrývajú sa utajované komplexy, nenávisť i úzkosti. Na snímke hra uvedená v newyorskom Booth Theatre (2012).
Foto: SITA/AP, Brigitte Lacombe
Krehká rovnováha
Absurdná dráma v troch dejstvách nahliada do intímneho života dvoch starších manželských párov. Čoskoro zisťujeme, že ľudia, ktorí žijú pod jednou strechou, majú k sebe veľmi zvláštny vzťah. Predstierajú lásku a pochopenie, ale z tónu ich hlasu možno vycítiť ľahostajnosť, nevraživosť či dokonca nenávisť. Na snímke divadelná hra s herečkou Glenn Closeovou (2014).
Foto: Divadlo Aréna
Koza alebo Kto je Silvia?
Hra má absurdnú zápletku. Úspešný newyorský podnikateľ stredného veku sa zamiluje do kozy. Albee v tomto prípade nepredpokladal prvoplánový humor, ale radikálnym vybočením z „normálneho“ ukázal zničujúci stereotyp jedného vzťahu. Na snímke Emília Vášáryová a Juraj Kukura v slovenskej inscenácii hry v Divadle Aréna.
