Ten sa kedysi začal v cirkusovej manéži, kde vystupovali ich rodičia, ale mimoriadny talent bratov doviedol na svetové javiská. Roky boli sólistami chýrneho hamburského Baletu Johna Neumeiera. V 42 rokoch už však končia s aktívnym tancom a práve sú na rozlúčkovom turné. Dnes tancujú v bratislavskom SND vo svojom predstavení Orfeus.
Foto: Benedikt Renč
Patríte k najrenomovanejším českým tanečníkom – je český balet vo svete rešpektovaný? Ako ste to pocítili? Jiří: Vlastne neviem, pretože ja tancujem za seba, brat tiež. Ale českí tanečníci sú uznávaní, napríklad Darja Klimentová, Lukáš Slavický či Jiří Jelínek. Podobne sú na tom aj Slováci – napríklad Nina Poláková vo Viedni, s ktorou sme spolupracovali minulé leto. Česi aj Slováci, ktorí sú vo svete, majú v balete dobrý zvuk. Pokiaľ ide o domáce súbory, tie nie sú až také známe, o pražskom balete sa bohužiaľ veľa nevie.
Nie je vám niekedy ľúto, že vo svete ste známejší ako v Čechách či na Slovensku?
Ani nie, na Západ alebo celkovo do zahraničia sme šli kvôli práci a tam sme si urobili meno. Máme šťastie, že aj v Japonsku ľudia o našich predstaveniach vedia a chodia na ne. Doma sa o nás ľudia dozvedeli až v posledných rokoch – vďaka televízii. Vystupovali sme vo viacerých zábavných programoch, napríklad v Manéži Bolka Polívku alebo v šou Jana Krausa. Dnes o nás však vedia celkom dosť.
V Hamburskom balete ste spolupracovali so slávnym choreografom Johnom Neumeierom. Čo pre vás tento človek znamenal?
Otto: John Neumeier je génius, veľmi dobre sa s ním spolupracovalo. Má vždy preštudované všetky kroky dopredu, je hlavný dramaturg a rozprávač príbehu. Dá do pohybov srdce. Pracuje sa s ním perfektne, vždy sme sa tešili na každú novú vec.
Vraj si vás do svojho súboru sám vybral – na základe čoho?
Keď sme mali asi 17 rokov, boli sme s bratom na súťaži v Lausanne… prepáčte, je tu hlučná hudba, počas prestávky je to tu chaotické, presunieme sa kúsok ďalej, kde nie je taký hluk. Takže v Lausanne bol John Neumeier na tej súťaži predseda poroty a chcel, aby sme ešte dva roky chodili k nemu do školy. My sme nechceli, pretože sme mali dobrých profesorov, dokončili sme teda pražskú školu a potom sme mu zavolali, či má ešte o nás záujem. A on nás zobral – bez toho, aby sme museli robiť nejaký konkurz. Proste sme prišli do Hamburgu, podpísali zmluvu a boli sme v jeho súbore.
Pamätáte si ešte, čo ste vtedy v Lausanne tancovali, čím ste Neumeiera očarili?
Myslím, že ho neočarilo to, čo sme vtedy tancovali, ale to, že v nás videl talentovaných tanečníkov. Mal preto o nás veľký záujem.
Páčilo sa mu aj to, že ste dvojčatá alebo to nehralo rolu?
Asi sa mu to páčilo, ale skôr asi videl dvoch talentovaných mladých tanečníkov a chcel s nami spolupracovať. A videl nás aj na japonskej súťaži, kde bol tiež predsedom poroty, a zaujalo ho, že okrem baletnej techniky vieme hrať aj ako herci, proste sme boli frajeri.
Foto: archív bratov Bubeníčkovcov
Mali ste s Johnom priateľský vzťah alebo bol Neumeier prísny?
Samozrejme, že John bol prísny. Je riaditeľ a finančník, ale pri kreatívnych prípravách predstavenia je, samozrejme, viac priateľský. Je to skôr ako vzťah s otcom, ale v profesionálnej rovine, nikdy to nebol úplne blízky vzťah.
Keď ste šli do Hamburgu, vraj ste nehovorili po nemecky ani poriadne po anglicky a zaostávali ste aj vo francúzštine. Ako ste sa teda dohovárali s ostatnými tanečníkmi?
Neovládali sme žiadnu cudziu reč, v škole sme sa síce učili francúzštinu, ale vtedy sme boli trošku leniví. V zahraničí sme museli s jazykmi začať od začiatku – až tam sme sa naučili anglicky. Mne pomohlo aj to, že som sedem rokov chodil s dievčaťom z Ameriky. To som napredoval rýchlo. A aj v súbore všetci hovorili anglicky, nemčina prišla až neskôr.
Koľko národností sa nájde v Balete Johna Neumeiera?
Veľmi veľa, skôr je zábavné, že Nemci sú tam teraz len dvaja. Ináč sú tam tanečníci z celého sveta.
Aký dojem na vás urobil Hamburg?
Keď som prišiel do Nemecka, nemohol som uveriť, že sa konečne nemusím učiť žiadnu fyziku a matematiku. Naraz som si uvedomil, že môžem robiť len to, čo ma baví, a mal som z toho ohromnú radosť. Tancovanie ma vtedy strašne bavilo, nemohol som sa dočkať posledného ročníku, keď už budem len tancovať. Ale učeniu som sa nevyhol, ako žiadny tanečník, ktorý príde z cudziny. Bolo toho veľa, celý prvý rok som sa učil všetky balety. V prvej sezóne mali v Hamburgu v repertoári 13–14 baletov – to sme sa museli všetko naučiť, aj v druhom obsadení. John nás obsadzoval do prvých rolí, mali sme toho veľa, ale bavilo nás to a zvládli sme to. Pretože z tancovania sme mali veľkú radosť. Za tie roky sa vymenilo veľa ľudí, dochádzalo tam veľa známych choreografov…
Foto: archív bratov Bubeníčkovcov
Dnes v rôznych seriáloch a filmoch balet často vyznieva ako prísna drezúra a baletní šéfovia a učitelia ako bezcitné bytosti. Je to naozaj tak?
My sme všetci z inej planéty. Každý umelec je do svojej práce zažraný – kúsok odo mňa je práve Martin Kukučka z režisérskeho dua SKUTR a spolu s Lukášom Trpišovským si z nás robí žarty. Čo ste sa to pýtali?
Či je balet prísna drezúra a baletní šéfovia bezcitní?
Nie, tak to nie je, ale keď má človek balet rád, musí tomu venovať ohromne veľa práce. A keď sa tomu poriadne nevenujete, nedostanete sa do výšok, kde sa získavajú hlavné roly. A keď niekto dostane hlavnú rolu, lebo je talentovaný, ešte to neznamená, že ju zatancuje dobre. To sa musí vydrieť. Musí tancovať aj bez muziky, naslepo, až na javisku sa musí uvoľniť a užiť si to. Nie je to šport, ale fyzická práca a drina.
Jiří kdesi prezradil, že vďaka cestovaniu so súborom sa naučil aj to, ako chcieť niečo od tanečníkov, aby sa nenaštvali, ako ich motivovať. Prezradíte nám, ako?
To je celoživotná práca, niekedy sa to podarí, inokedy nie. Snažím sa tanečníkov rešpektovať, hovoriť im pravdu a motivovať ich tak, že ich beriem ako seba samého. Nepovyšujem sa nad nich, všetci sme priatelia, aj keď aj odstup musí byť. Pre mňa je dôležité, aby tím fungoval ako jeden celok.
Poďme k vášmu najnovšiemu projektu Orfeus, kde spájate tanec, pohyb, slovo a hudbu. Prekvapením je (v balete) najmä slovo. O aké slová ide?
Požiadali sme o spoluprácu herca Csongora Kassaia, ktorý je v príbehu akousi spojkou. Diváci majú sami pochopiť, akú má rolu, ale pre nás je čosi ako Boh alebo starší Orfeus, alebo symbol otca. Chceli sme urobiť niečo iné. Ako choreograf som to chcel posunúť niekam ďalej – urobiť divadelno-tanečnú hru o Orfeovi. Chceli sme tam mať živú hudbu, lebo Orfeus v báji krásne hral a spieval, takže tam máme aj českú čelistku Tereziu Kovalovú, francúzsku huslistku Annabelle Dugast a ďalších účinkujúcich. Herec má text a vyjadruje sa inak ako pohybom.
Ako ste si porozumeli s Csongorom Kassaiom?
Csongor je super chlap, berie veci pozitívne a je veľmi kreatívny. Je pohybovo nadaný, vie sa dobre hýbať a tak tam máme aj menší duet Jirku s Csongorom. Máme tam sekciu, kde sa veľmi rýchlo tancuje. Csongor je tam preto, že dobre hrá a vie sa aj hýbať. Takže on tam hovorí, tancuje a ešte aj spieva. Skúšali sme jeden tanec so stoličkami, kde sa veľa strkáme, a hovorili sme mu: ešte urob toto a tamto a Csongor na to: ja viem, ale ešte sa musím naučiť každý pohyb s textom. Je to ťažšie, keď okrem textu musí myslieť aj na pohyb. Csongor je fakt super človek, je s ním zábava.
Poznali ste sa s Csongorom už dávnejšie alebo vás zoznámilo duo SKUTR? Táto dvojica Csongora režírovala v Sne noci svätojánskej, ktorú v lete hrali aj na Bratislavskom hrade.
My sme hľadali herca a dlho sme nevedeli nájsť toho správneho. Lukáš Trpišovský ponúkol Csongora, že sa osvedčil pri spolupráci. My sme Csongora poznali len z filmov, napríklad keď hral s Bolkom Polívkom v Musíme si pomáhať.
Ktorý z vás dvoch je Orfeus?
Obaja sme Orfeus, jeden je skôr vnútorné svedomie, druhý je reálny, ale počas predstavenia sa to stále mení. Znázorňuje to rozpoltenie osobnosti.
Orfea vytvárate práve spojením talentov?
Ako to myslíte?
Vraj Jiří vždy chcel robiť choreografiu, zato Otta choreografia nevzrušuje, ale baví ho skladať hudbu a kresliť scénu…
Obaja sme však aj tanečníci, dlho sme boli obaja aj prví sólisti, tu sme choreografiu síce robili spoločne, ale sme hlavne tanečníci.
Otto kdesi prezradil, že ste rovnakí zvonka, ale zvnútra ste iní ľudia. „Keby sme mali improvizovať na rovnakú hudbu, bolo by to iné.“ V čom? Máte iné pohyby?
Otto: Improvizácia vždy vzniká z toho, čo človek prežil. Dlho sme boli v Hamburgu, každý žil svoj život so svojím dievčaťom, potom Jirka odišiel na desať rokov do Drážďan, od iných choreografov sa tam naučil iné tanečné jazyky, čo ho obohatilo. Potom má, samozrejme, každý z nás iný jazyk, ja som bol v Hamburgu veľmi dlho, tam sa toľko choreografov nevystriedalo, takže môj tanec je iný, prežil som v živote niečo iné. Preto každý z nás improvizuje inak. Dvaja ľudia nemôžu improvizovať rovnako, ani keď sú dvojčatá ako my. Telá máme podobné, takže by sa mohlo zdať, že improvizácia bude vyzerať podobne, ale skutočnosť je iná.
Choreografiu však viete robiť obaja…
Otto: Ale mňa to až tak nebaví, radšej sa venujem javiskovým veciam, kostýmom, plagátom. Robil som aj plagát na Orfea, mám na starosti webové stránky, maľujem na počítači, robím toho veľa a všetko ma to baví. Choreografia ma baví skôr z dramaturgickej stránky. Keď s bratom niečo robíme, tak sa rád na to pozerám zvonku a poviem mu: pozri, tu to veľmi nefunguje, ale do pohybu mu až toľko nerozprávam, to vytvárame skôr dohromady. Vyjadrím sa, aby sa mi to dobre tancovalo, veď Orfeus je náš posledný projekt. Alebo keď sme robili Obraz Doriana Graya, tak tie časti, ktoré tancujem ja, som si aj sám vymyslel. Alebo poviem bratovi, keď mi niečo napadne, ale choreograf je zväčša brat.
Odmalička vás každého bavilo niečo trochu iné?
Jirka ako malý napríklad rád maľoval.
V čom ste rovnakí a v čom ste rozdielni?
Napríklad čo sa týka žien, máme úplne rozdielny vkus.
Foto: archív bratov Bubeníčkovcov
Veď je známa historka, ako jeden z vás druhému prebral frajerku!
To sme mali asi osemnásť rokov, páčilo sa nám rovnaké dievča z Ameriky. Bola to fakt pekná dievčina. Jirka s ňou potom začal chodiť. Aj v šou Jana Krausa už som hovoril, že mi to ani tak neprekážalo, na brata som nikdy nežiarlil. Keď s ňou začal chodiť, mal som zaňho radosť, to bolo všetko. Ale sme dvaja rôzni ľudia a čo sa týka dievčat, máme rôzny vkus.
Keď teraz končíte kariéru, nastáva čas založiť si vlastnú rodinu?
Mal som šťastie, že som sa zoznámil s dievčinou z Moldavska. Ona žila asi šesť rokov v japonskej Osake. Zoznámili sme sa na Facebooku, začali sme si písať, ja som sa zbláznil, priletel som za ňou na tri dni do Osaky a začali sme si viac a viac písať. Nadina potom išla za mnou a druhého októbra sa budeme v Prahe brať. Čakáme aj dieťatko, Nadina je v piatom mesiaci, strašne sa na to teším. Zakladáme si rodinu.
Gratulujeme. A čo druhý brat?
Ja som už asi štyri rokov s huslistkou Anabelle, ktorá hrá v Hamburgu v NDR – Norddeutsche Rundfunk a vo filharmónii. Máme sa radi, ale ešte sme sa nerozhodli, kedy budeme mať dieťa alebo tak. Anabelle teraz dosť robí konkurzy, hľadá prácu. Závisí od toho, či bude pracovať v Berlíne, alebo v Hamburgu, ešte chvíľu počkáme. A možno je to hlúposť, veď človek môže mať dieťa kdekoľvek. Už sme sa o tom bavili, ale hoci som starší, tak v tomto je brat popredu.
Ako myslíte, že sa vám zmení život po skončení aktívnej kariéry? Bude to pokojnejší život?
Jiří: Život sa nám až tak nezmení, v divadle sme stále, len už nie sme na javisku ako tanečníci, ale budeme vytvárať balety. Je to podobné, len nebudeme mať trému z toho, že sme na javisku. Užívame si balet inak.
Otto: Keď tancujeme, je to dosť veľký stres, pretože človek musí tancovať dobre, dať dohromady celý projekt, choreografiu a všetko ostatné, aby to fungovalo, je toho veľa. Ten stres mi nechýba, za poslednú sezónu sme urobili sedem baletov, čo je asi rekord. Bežne sa robia dva – tri balety. Pri tancovaní človek musí myslieť na seba aj okolie, stále sa niečo dolaďuje, to mi chýbať nebude.
Máte aj nejaké iné koníčky okrem tanca či výtvarného umenia?
Jirka: Ja som veľa chodil plávať, robil som jogu, snažím sa čítať a hľadať príbehy, ktoré by sa dali stvárniť ako balet. Väčšinou je však naša práca naším koníčkom.
Keď sa vrátime k vašej pôvodnej rodine, pochádzate z cirkusového prostredia. Po kom ste zdedili tanečný talent? Aké tajomstvá o šikovnosti a schopnostiach ľudského tela vám odovzdal otec artista a čo prezradila mama, jazdkyňa na jednokolke?
Ťažko povedať, ale pamätám si, že ešte keď otec vystupoval, bol veľký fešák, elegantný. Mama bola tiež dobrá tanečnica, aj babička. Z otcovej strany naša babička bola z 11 súrodencov, oni boli tiež akrobati. Polovica z nich žila v Amerike na Floride a druhá polovica v Čechách. My pochádzame z umelecko-artistickej rodiny, takže to všetko máme v krvi. Vyrastali sme v manéži. Hudbu a líčidlá sme priam dýchali, bola tam krásna atmosféra.
Babička Olga z maminej strany tiež tancovala, deduško zasa vedel všeličo opraviť, stále niečo vyrábal, staral sa o všelijaké mašinky a lietadielka. Strýko Andy, otcov brat, ten tiež stále niečo opravoval, hral perfektne na piane, to sa mi vždy páčilo a kopíroval som ho. Odvtedy ma hudba bavila. A to isté otec, ten tiež všetko vedel urobiť, mama zasa robila kostýmy. Celú rodinu baví niečo vytvárať.
Chodíte sa občas pozrieť na nejaké cirkusové predstavenie?
Niekedy áno, keď máme čas. Občas sa tam dostaneme aj zadarmo. Keď povieme, že naši boli akrobati, vždy dostaneme voľné lístky.
Cirkusanti vás berú stále za svojich?
Tak nejako. Občas zo žartu ukážem fotky od rodičov aj v Hamburgu. Vždy, keď som v cirkuse, prebudia sa vo mne spomienky na detstvo. Pamätám si, ako sme tam šantili s bratom, alebo mi niečo pripomenie maringotka. Veľmi rád sa prechádzam v zákulisí cirkusu.
Foto: Benedikt Renč
Jiří a Otto Bubeníčkovci
Jednovaječné dvojčatá sa narodili v poľskom Lubine 7. októbra 1974. Absolventi Tanečného konzervatória v Prahe patria k najrenomovanejším českým tanečníkom. K baletu ich priviedlo cirkusové prostredie, z ktorého pochádzajú. Obaja spolupracovali s choreografom Johnom Neumeierom v Hamburskom balete, kde Otto zostal v angažmáne. Jiří svoju ďalšiu tanečnú budúcnosť spojil s drážďanskou Semperoper, kde od 2006 pôsobil ako prvý sólista a choreograf. Po skončení aktívnej kariéry sa ďalej venujú spoločnému projektu Les Ballets Bubeníček, pre ktorý Jiří vytvára choreografie a Otto je autorom scénografie a hudby. V SND sa rozlúčia svojím najnovším predstavením Orfeus, kde prekračujú hranice tanca, fyzického pohybu, slova a hudby. Z ocenení: Jiří – Prix Benois de la Danse pre najlepšieho tanečníka 2002 za rolu Armanda v Dáme s kaméliami, Mery-Wigman-Prize 2013 Drážďany, cena za najlepší duet roku 2012 s bratom Ottom za Les Indomptés z Petrohradu, 2. miesto na baletnej súťaži vo Varne za choreografiu Made on Earth, cena divákov za Prisoners of Feelings na súťaži choreografov v Hannoveri 2004. Vytvoril choreografie pre rôzne divadlá, napr. Toccata pre New York City Ballet, Le Souffle de l'Esprit pre Zürich Ballet, Unerreichbare Orte pre Hamburg Ballet a ďalšie choreografie pre Dresden Semperoper Ballet, China National Ballet či pre Laternu Magiku v Prahe. Svoje práce prezentoval v Japonsku i celej Európe. Otto – najprestížnejšia talianska tanečná cena Premio Danza & Danza 2009, 2009 najlepší tanečník podľa magazínu TANZ.
