Ukrajinský režisér, producent a zakladateľ avantgardného divadla v Kyjeve Dakh – Centrum súčasných umení uviedol na Divadelnej Nitre projekt Ruže zoskupenia Dakh Daughters.
Roky ste sa venovali moderným technológiám, čím vás lákali?
Rodičia sa venovali práci v odbore rádiotechniky celý život. Po absolvovaní matematicko-fyzikálnej školy som študoval na Polytechnickom inštitúte, urobil si ašpirantúru a publikoval vedecké texty nielen v ukrajinských, ale aj zahraničných odborných periodikách. Dokonca som dostal pozvanie, aby som šiel pracovať do Spojených štátov. O umeleckej tvorbe som ani len nesníval.
Čo sa stalo, že ste tak zásadne zmenili svoju kariéru?
Nebol som spokojný so životom na Ukrajine. Chcel som zmeniť svoj osobný príbeh, preto som sa začal venovať podnikaniu a zároveň aj divadlu. Je to už dvadsaťštyri rokov, čo som založil svoje súkromné, nezávislé a nekomerčné divadlo Dakh – Centrum súčasných umení. Spočiatku som ho organizoval ako otvorený umelecký priestor. Divadelnú školu, do ktorej som pozýval rôznych režisérov z rôznych krajín a divadiel. A popritom som sa učil aj ja sám.
Akú cestu prešlo vaše divadlo za ten čas?
Naša tvorba sa uberala rôznymi smermi. Venovali sme sa modernej, klasickej aj avantgardnej dráme, zároveň sme rozvíjali aj tradície hudobného divadla. Tak prišiel na svet môj prvý hudobný projekt DakhaBrakha. Netvorili sme len hudbu, ale aj množstvo predstavení. Napríklad na tému ukrajinských mýtov či Shakespearovho Kráľa Leara, Macbetha či Richarda III.
Zaujali ste publikum?
Precestovali sme množstvo zahraničných festivalov. Časom však začalo zoskupenie DakhaBrakha, ktoré vzniklo v tvorivom priestore nášho Dakh – Centra súčasných umení, vystupovať samostatne. Predvčerom koncertovali v Barcelone, pred štyrmi dňami v Lisabone, pred týždňom v Paríži. Ročne majú najmenej stovku vystúpení, takže asi náš projekt u publika zabodoval.
To, že sa osamostatnili, znamená, že sa vaše cesty rozišli?
Vôbec nie, zoskupenie DakhaBrakha som založil, ako režisér a producent som tvoril jeho projekty. A robím ich ďalej, momentálne pripravujeme nový program a pracujeme aj na novom albume, ktorý by mal vyjsť asi o dva týždne.
Experiment, klasika… aká bola ďalšia cesta?
Postupom času sme okrem projektov pre divadlo začali vytvárať aj predstavenia pre otvorený verejný priestor: ulice, námestia, rozľahlé prázdne plochy. Príčina bola jednoduchá. Naše divadlo je veľmi malé, má len 240 štvorcových metrov, na ktorých je všetko – od skladu kostýmov a rekvizít cez kancelárie a šatne až po hľadisko s päťdesiatimi sedadlami. V istej chvíli teda bolo treba uvažovať, ako dostať nové produkcie do väčšieho priestoru.
Istý čas ste učili na Kyjevskej štátnej univerzite divadla a filmu Karpenka Karija. Ako chutila práca pedagóga?
Môj štýl výchovy a vzdelávania nie je založený na zbieraní teoretických znalostí, ale na praktickej činnosti a reálnom tvorivom procese. Keď vznikol projekt Macbetha s "etno-chaosovým“ zoskupením DakhaBrakha, pozvali nás do Londýna. V Barbican Center sme mali desať vystúpení a bola to naša prvá významná zahraničná prezentácia. Riaditeľovi univerzity sa však náš úspech nepozdával, a tak sa moje pedagogické pôsobenie na tejto škole skončilo.
Vaším projektom je aj zoskupenie Dakh Daughters. Kde ste našli šesticu mladých žien s vynikajúcimi hlasmi, ktoré bravúrne ovládajú hru na viacerých nástrojoch a navyše vedia aj hrať?
Boli to moje študentky na univerzite. Keď som musel odísť, odišli spolu so mnou. Spievať – a výborne – vedeli všetky, na Ukrajine totiž dodnes prežíva bohatá tradícia folklóru a etnohudby a pre každého mladého človeka je dôležité spev ovládať. Hru na hudobných nástrojoch sa však väčšina z nich musela naučiť.
Prečo ste medzinárodnému multižánrovému festivalu súčasného umenia a filmu, ktorý ste založili v roku 2007 v Kyjeve, dali názov GogolFest?
Keď sa kohokoľvek spýtam "poznáš Gogoľa“, odpovie "áno“. Okrem toho, že ho mám rád ako autora, myslím si, že je to najslávnejší a najznámejší ukrajinský umelec, ktorého meno pozná a uznáva celý svet. Jeho menom však náš festival len zastrešujeme. Nešpecializujeme sa na Gogoľove diela, ale predstavujeme najrozmanitejšie umelecké smery súčasného vizuálneho umenia, tanečného divadla, hudobné filmy, performatívne umenie… Za najdôležitejšiu považujem komunikáciu medzi umelcami a publikom. Nechcem sa chváliť, ale denne pritiahne náš program najmenej desaťtisíc divákov.
Kto financuje nezávislý festival?
Spočiatku nám prispel aj Kyjev. Ale 30-tisíc eur, ktoré nám mesto dalo, nebola ani desatina festivalového rozpočtu. Keďže od začiatku bol GogolFest privátny projekt, investoval som doňho peniaze z vlastného podnikania v oblasti moderných technológií, poľnohospodárstva, rozhlasového a televízneho vysielania, finančníctva… Lenže čím viac som sa venoval divadelným projektom, tým menej času som mal na seriózne podnikanie. V poslednom období sa aj tam situácia kvôli ekonomickej kríze len zhoršuje. Teraz mi "vynášajú“ už len moje umelecké produkcie a práca režiséra doma na Ukrajine, ale hlavne v zahraničí.
Sponzorujete aj vlastné divadlo?
Pracujeme bez akejkoľvek štátnej podpory. Nemáme stály súbor, každý je na voľnej nohe. Už nie sme repertoárové divadlo, ale divadlo projektov, ktoré uvádzajú hlavne zahraničné festivaly. Spolupracovať so mnou chce veľa umelcov. Oslovujem ich, keď pripravujem novú produkciu. Majú perspektívu, že s ňou precestujú kus sveta.
V názve divadla aj hudobných zoskupení sa opakuje slovo dakh, čo znamená?
Nehľadajte za tým žiadne tajomstvo. Je to "dach“, obyčajná strecha. Prikrýva takpovediac rôzne smerovania našej tvorivej činnosti.
