Nebojte sa experimentov, divadlo raz chytí, raz nudí

Na palube lietadla z Istanbulu zomrel mladý muž. Arab. Jeho smrť uväzní päticu spolucestujúcich v karanténe na letisku. Mohol priviezť na svojom tele smrtiaci vírus?

30.09.2016 08:57
32-RUZE 4x Foto:
Produkcia Ruže ukrajinského zoskupenia Darh daugters band.
debata

Dôkladnej kontrole podlieha batožina aj telesné schránky nešťastníkov, ktorí ostali uväznení v chladnej vyšetrovacej sále. Odrezaní od sveta, netušiac, čo ich ešte čaká, prepadávajú panike. Inscenáciou Zrazu noc francúzskej Compagnie Du Zieu vyvrcholil v stredu 25. ročník medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.

„Témou je strach z neznáma, ktorý padá na našich hrdinov ako náhle prichádzajúca noc. Kládli sme si otázky, na čo sa ľudský strach premieňa, ako ovplyvňuje realitu a jej vnímanie, ako zasahuje podvedomie človeka, čo robí s jeho myšlienkovým svetom,“ povedala režisérka Nathalie Garraud, ktorá súbor v roku 1998 zakladala v Paríži ako platformu na experimentovanie so súčasnými textami.

Poeticky ladené texty kontrastujú s vnútornými desmi, ktoré vyplavuje podvedomie nedobrovoľných väzňov. Nádeje, ku ktorým sa upínajú, zas s chladom neosobnej miestnosti, v ktorej sa nedobrovoľne ocitli. Práve na veľkom rušnom medzinárodnom letisku, v ktorého priestoroch a stretávajú a míňajú ľudia mnohých národov a rôznych kultúr.

„Dôležitým pojmom posledných rokov je bezpečnosť. Nielen vo fyzickom zmysle slova, ale aj myšlienkovom, ekonomickom či ideologickom. Navyše sme nasvietili aj problém cudzinca v dnešnej spoločnosti,“ doplnil Olivies Saccomano. S Nathalie Garraud vedie súbor od roku 2006 a spolu s ňou vytvoril aj koncepciu predstavenia, ktorému tlieskali minulý rok na divadelnom festivale v Avignone.

Zrazu Noc francúzskej Compagnie Du Zieu. Foto: Ctibor Bachratý
32-ZRAZU NOC 3x Zrazu Noc francúzskej Compagnie Du Zieu.

Divadlo je čierna diera

„Politické divadlo je nesmierne vzdialené od toho, čo robíme,“ bránil sa Anmar Taha. „Hrozíme sa predstavy, že by sme mali svojím projektom vysielať nejaké posolstvo. V každodennom živote je záplava posolstiev, čo a ako treba robiť,“ pokračoval umelecký riaditeľ a režisér spoločnosti Iraqi Bodies. Projekt Piliere krvi, ktorý sa pohybuje na pomedzí fyzického a tanečného divadla, je pohybovou filozoficko-metaforickou baladou o absurdnosti smrti. Nie náhodou vychádzal z Camusovej eseje Mýtus o Sizyfovi a Lautréamontovej básnickej novely Spevy Maldororove.

Spoločnosť pohybového divadla založil absolvent umenia fyzickej performancie aj divadelnej vedy v Bagdade pred štrnástimi rokmi. Po tom, čo jedného z členov súboru zabili a Anmara Tahu postrelili v roku 2007 pri nábožensky motivovanom útoku, sa musel ukrývať. O dva roky neskôr emigroval, aby mohol tvoriť ďalej. „Som cudzinec nielen vo Švédsku, kde žijem, ale už aj v rodnom Iraku,“ spomenul. Posťažoval sa aj na nesmiernu švédsku byrokraciu a zimu.

Prekvapil slovami, že ako umelec sa vôbec nezaoberá konfliktom Východu a Západu. Problémy s ním spojené ho nezaujímajú. „Naše projekty prinášajú skôr otázky, pretože odpovedí, ako čo vnímať a interpretovať, je okolo nás hromada,“ vysvetlil Anmar Taha. „Divadlo je čierna diera, ktorá dokáže vtiahnuť ohromné množstvo najrozmanitejších podnetov, myšlienok, techník aj štýlov. Ja vo svojich inscenáciách hľadám krásu,“ dodal.

Kam dôjde ten, kto sa príliš snaží

„Nie je to dokument o Eichmannovi, predstavenie Vypočutie je o nás,“ konštatoval český dramatik Tomáš Vůjtek. Aj keď inscenácia, s ktorou na festivale „zabodovala“ Komorná scéna Aréna z Ostravy, je fiktívnou spoveďou vojnového zločinca a jedného z hlavných organizátorov holokaustu. Popiera akúkoľvek vinu, obhajuje každé svoje rozhodnutie, ponúka vlastnú verziu kľúčových momentov svojho života. Na rozhrešenie však čaká márne.

„Postavíte si domy a budete mať strechu nad hlavou. Nájdete studňu a budete mať vodu. Zasejete a na jeseň zozbierate úrodu.“ Sľubuje Eichmann tým, čo museli nosiť žltú hviezdu. Jeho plán bol veľkolepý, vyviezť všetkých Židov najskôr z Nemecka (neskôr aj z iných fašistami obsadených krajín) niekam inam. Lenže kam?

„Bol to pracovitý človek a dobrý úradník, ktorý chcel robiť kariéru. A snažil sa zapáčiť režimu. Niečo podobné sa však môže stať komukoľvek a kdekoľvek, keď sa spriahne s režimom,“ pokračoval autor predlohy. „Vypočutie je hra o nás. O tom, čo sa môže stať, ak sa budeme veľmi snažiť… Aj o tom, ako hlúpo žijeme svoje životy. Všetci vieme, že to, čo sa odohralo v minulosti, bolo zlo. Ale nevieme, že ho žijeme aj dnes,“ zdôraznil Tomáš Vůjtek.

V Eichmannovom živote sa podľa neho už nedá objaviť nič nové. Pripomína však, že vôbec prvý transport, ktorému velil práve Eichmann, odviezol 17. októbra 1939 Židov z Ostravy do fašistickým Nemeckom okupované územie východného Poľska. Stalo sa tak ešte pred konečným riešením židovskej otázky. „Snažil som sa, aby bola inscenácia zrozumiteľná a niekedy aj vtipná. Bez prítomnosti nekorektného humoru by sa o tej téme nedalo rozprávať,“ dodal režisér Ivan Krejčí.

Inú podobu totalitarizmu mapuje inscenácia Vtedy v Bratislave, vychádzajúca z knižnej predlohy Žo Langerovej. Židovky a manželky komunistu, odsúdeného v procese so Slánskym na 22 rokov. Keď ju komunisti obrali o všetko, čo malo akú-takú cenu, vyhodili z práce a vysťahovali v Bratislavy, sama vychovávala dve dcéry. Sovietske tanky ju v 1968 obrali o zvyšky posledných ilúzií… Inscenácia Slovenského komorného divadla Martin Vtedy v Bratislave v réžii Patrika Lančariča aj ostravské Vypočutie sa snažili texty, pripomínajúce skôr rozhlasové hry, na javisku aspoň trochu ozvláštniť. A celkom úspešne sa im to podarilo.

Avantgarda v globalizovanom svete?

„Umenie sa môže stať produktom, ale produkt sa nemôže stať umením,“ konštatuje Linda Chapman, jedna z autoriek newyorskej avantgardnej scény. Jej spomienky a výpovede sa stali súčasťou predstavenia Kantor Downtown, ktoré uviedol Teatr Polski Bydgoszcz. Jeho tvorcovia Jolanta Janiczak, Joanna Krakowska, Magdalena Mosiewicz a Wiktor Rubin v ňom spojili dva inšpiračné zdroje.

Na jednej strane bolo sté výročie úmrtia Tadeusza Kantora, jedného z najvýznamnejších tvorcov európskej divadelnej avantgardy. Preňho bolo divadlo priestorom na inscenovanie emócií a pamätí prostredníctvom hercov a bábok. Ikonickými inscenáciami Mŕtva trieda a Wielepole si v 70. rokoch podmanil aj newyorských divadelníkov. Na druhej strane bolo záujem o newyorskú divadelnú avantgardu 70. a 80. rokov.

„Dva týždne sme v New Yorku nahrávali rozhovory s hercami, režisérmi, autormi a producentmi, ktorí videli a zažili Kantorove inscenácie. Hľadali sme kľúč, ako spojiť tieto dve východiská do jedného predstavenia,“ vysvetľoval Wiktor Rubin. Na javisku postavili repliku Kantorovej scény z Mŕtvej triedy. Namiesto žiakov „usadili“ do lavíc obrazovky, na ktorých rozprávali zostarnuté hviezdy avantgardného divadla.

Spomínali nielen na Kantorove predstavenia, ktorým vraj rozumeli napriek tomu, že nevedeli po poľsky. Hovorili o peripetiách, vrcholoch, ale aj konci výraznej etapy newyorskej divadelnej scény. Aj o svojich osobných životoch, spojených s drogami a so sexom, aj o krachoch svojich divadiel. Rozprávanie „obrazoviek“ prerušil občas Učiteľ, citujúci myšlienky z Kantorových manifestov, a Žiačka, ktorá opisovala, ako dnes žije mladá ambiciózna herečka, ktorá túži byť nielen interpretkou, ale aj autorkou. V dnešnom globalizovanom svete by sa nepresadil ani Tadeusz Kantor, nieto tvorcovia z okraja americkej kultúry 70. a 80. rokov.

Ukrajinské Ruže mierili presne

Najsilnejší zážitok ponúkol projekt Ruže ukrajinského hudobného zoskupenia Dach Daughters Band. Poetické texty a básne, vynikajúca hudba vychádzajúca z minimalizmu, rocku aj ľudovej piesne, speváčky s výbornými hlasmi, ktoré majstrovsky ovládali viacero hudobných nástrojov aj herectvo, a originálna vizuálna zložka, dodávajúca každej skladbe ďalšie významy prostredníctvom majstrovských diel výtvarného umenia od vzdialenej histórie po súčasnosť… Produkcia Ruže ako jediná zdvihla publikum zo sedadiel.

Jubilejný, 25. ročník Divadelnej Nitry bol možno o niečo chudobnejší ako tie predchádzajúce. Napokon stále zvádza boj o financie aj o miesto na slovenskej kultúrnej mape, hoci v zahraničí sa už dávno stal pojmom. Niektoré festivalové inscenácie chytili, iné prinútili k zamysleniu, kam dnes divadlo smeruje, ba našiel sa aj experiment, čo nudil. Slovenské predstavenia v konfrontácii zo zahraničnými obstáli. Návštevníci festivalu budú mať ešte dlho o čom premýšľať.

25 ročníkov Divadelnej Nitry v číslach

  • festival uviedol v hlavnom programe 227 zahraničných a 152 slovenských inscenácií
  • predstavilo sa 280 režisérskych osobností
  • inscenácie hlavného programu navštívilo 136 550 divákov
  • sprievodný program tvorili prehliadky pouličného divadla, výstavy, koncerty, filmové projekcie, počúvanie rozhlasových hier
  • navštívilo ich 159 172 divákov

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Divadelná Nitra #Tomáš Vůjtek #Olivies Saccomano