Recenzia: Lulu podľa Venclovskej

Hra Lulu je Magnum opus Franka Wedekinda. Košatý text z prelomu 19. a 20. storočia vznikol spojením dvoch samostatných hier (Duch zeme a Pandorina skrinka), ktoré na seba nadväzujú a najčastejšie bývajú uvádzané spoločne. Zároveň je však takmer nemožné inscenovať ich celé, a tvorcovia ich preto často výrazne upravujú.

Aj režisér Martin Čičvák s dramaturgičkou Sašou Sarvašovou vytvorili pre potrebu inscenácie úpravu, ktorá vyhovuje ich interpretácii. Lulu, tajomná femme fatale, ktorá všetkým mužom v jej živote prináša skazu a smrť, je z ich pohľadu obeť. Žena, ktorú sa každý z jej mužov pokúša vyformovať vo vlastný prospech a na naplnenie vlastných potrieb. Adoptívny otec, patriarchálny lekár, citlivý umelec či naškrobený bankár, každý jej dáva nové meno a identitu. Lulu preto nemá korene ani seba samú. Nečudo, že s každým vzťahom rastie jej deštrukčná sila, Lulu sa mení na čiernu dieru, ktorá napokon pohltí aj seba.

Tento režijný koncept je z pohľadu súčasných vzťahov aktuálny a plne využiteľný. Neprehliadnuteľný je aj premyslený režijný zámer. Inscenácia smeruje od hravej, uvoľnenej atmosféry k temným a expresívnym výjavom, pôsobivé je využívanie obrovského bieleho plátna, klietky aj nahota hlavnej hrdinky. Je preto škoda, že inscenácia ako celok naráža na nesúrodé herectvo, ktoré tento ambiciózny projekt limituje.

Priepastné rozdiely v herectve

Obsadenie českej herečky Sáry Venclovskej bolo v tomto smere dvojsečné. Venclovská inscenácii doslova vládne a väčšinu pozornosti strháva na seba. Nejde pritom len o jej neprehliadnuteľný a nezahalený pôvab ani používanie češtiny. Z jej výkonu cítiť sebaistotu, chápanie všetkých súvislostí inscenácie a najmä energiu, ktorú si udrží počas celej inscenácie. Práve tento výrazný výkon však potom ešte prehlbuje herecké rozdiely.

Najrovnocennejším partnerom je Juraj Loj, ako naivný maliar Schwarz. Za pozornosť by iste stál aj výkon Braňa Deáka v úlohe Roderiga, žiaľ úprava jeho postavu značne oklieštila a spravila ju málo zrozumiteľnou. Problematicky sa ukazujú výkony Sávu Popoviča či Henriety Mičkovicovej, ktorým navyše pripadla náročná úloha podporiť vrcholiaci dej. Situácie, ktoré mali pôsobiť ako kataklizma, pripomínajú skôr temnú frašku, čo výrazne uberá výpovedi. Pribúdajúce reprízy hádam pridajú hereckým výkonom na suverenite a inscenácia tak získa súdržnosť a potrebné napätie. To sa počas premiérových uvedení vytrácalo.

Lulu v Divadle Aréna je výrazný dramaturgický počin a je zjavné, že pri tvorbe inscenácie bolo vynaložené nemalé úsilie. Hoci emocionálny zážitok nie je natoľko silný, ako tvorcovia očakávali, inscenácia iste nezostane bez diváckeho povšimnutia.