Foto: Ivan Majerský
Ísť do opery? To je predsa hlúposť! A tak ostáva pre veľkú väčšinu ľudí opera, ktorá bola kedysi diváckym magnetom, veľkou neznámou. Predsudky sa pokúša vykoreniť projekt opery pre deti a ich rodičov, s ktorým žne úspechy v Slovenskom národnom divadle bábkoherec a veľký milovník opery a jej oddaný popularizátor Martin Vanek. Vysoká návštevnosť hovorí za všetko. Pre Operu SND išlo o krok do neznáma, ale risk vyšiel.
„Vo svete je úplne normálne, že výchova divákov je na bedrách samotných inštitúcií. Nepostará sa o to ani ministerstvo, ani škola, ani hudobná škola. Ak sa deti nenaučia chodiť na operu, nebudú mať operné súbory pre koho hrať,“ hovorí Martin Vanek. „Vo Švajčiarsku či v Holandsku zamestnávajú dokonca externých dramaturgov, ktorí chodia po školách a pripravujú deti na návštevu opery. A funguje to všade vo svete,“ pokračuje.
V Deň otvorených dverí SND v sobotu 10. septembra odpremiéroval pod názvom Nepredajme nevestu! skrátenú verziu slávnej Predanej nevesty Bedřicha Smetanu. Hoci v publiku prevažovali najmä školáci vo veku od šesť do pätnásť rokov, ani rodičov medzi nimi nebolo málo. „Zaujať musím nielen deti. Zaujímavé informácie musím odovzdať aj rodičom, aby prišli so svojimi ratolesťami aj nabudúce, pretože oni platia vstupenky,“ pripomína.
K príbehu pridáva tajomstvá zákulisia
<A>„V niektorých zahraničných inštitúciách robia z detí druhoradých divákov. Operu pre deti dávajú v štúdiu, skúšobni či vo foyeri, pri klavíri spievajú štyria speváci, ale to sú náhradky. Viem, robia to kvôli peniazom. Ale to je, ako keby ste pred niekoho dali kilo múky, pol kila cukru, tri vajcia, prášok do pečiva a povedali – budete mať fantastickú bábovku. No nie!“ vysvetľuje Martin Vanek. Podľa neho je dôležité, aby sa aj opera pre mladšie – a zväčša nezasvätené – publikum odohrávala na veľkom javisku, s orchestrom, na krásnej scéne a vo výpravných kostýmoch.
Aj preto „kráti“ pôvodné inscenácie, ktoré má Opera SND práve v repertoári. Vyberie si hudobné časti, ktoré osobne považuje za príťažlivé, dominantné prvky scénografie, aby nebolo treba stavať celú scénu, aj dôležité árie. „Niekedy je to boj so spevákmi, lebo im sa páči niečo iné. Hovoria, škoda, že sme tam nedali túto, pridajme ju… Nedá sa,“ opisuje. Snaží sa podľa svojich slov zachovávať status profesionálneho amatéra. Je už natoľko zbehlý, že vie, čo vybrať, kde skrátiť. Potom konzultuje s dirigentom, ktorý musí skrátené verzie pripraviť. Pripomína, že doteraz boli so škrtmi všetci spokojní.
Najdôležitejší je preňho príbeh, ktorý vyrozpráva v úlohe moderátora. Pridá zaujímavosti zo života toho-ktorého skladateľa, ale aj z histórie opery, odhalí aj tajomstvá fungovania operného divadla a spôsobu inscenovanie operného predstavenia.
Foto: Alena Klenková
Potenciálnym milovníkom opery tak už v inscenácii Opera je zábava! prerozprával príbeh Donizettiho Nápoja lásky, ktorým pred tromi rokmi celý projekt odštartoval. Pod názvom O čarovnej flaute a iných kúzlach potom predstavil deťom v školskom veku Mozartovu Čarovnú flautu. A pod názvom Figaro sem, Figaro tam zas vyčaril skrátenú verziu Rossiniho Figarovej svadby, ktorá je na repertoári dodnes.
Deti prekvapia aj zaskočia
„Na predstavení Čarovnej flauty mi raz ostalo na javisku jedno z detí. Možno sa rodičia zabudli v bufete. Nechcelo zísť dole, tak som s ním musel hrať až do konca, aby to nevyzeralo, že zavadzia. Musel som ho zapájať a rozprávať sa s ním, aby všetko fungovalo. Až na záver si poň rodičia prišli,“ spomína Martin Vanek. Často sa mu vraj stáva, že deti ho prekvapia i zaskočia. Pretože napriek zaujímavému rozprávaniu, javiskovej mágii a hudbe nenecháva nedospelých divákov len priklincovaných k sedadlám. Pozýva ich na scénu, aby spolu s ním príbehy dotvárali.
„V ich veku by mňa nikto na javisko nedostal, ani keby mi dal desať korún,“ vraví. Veľký záujem detí byť na scéne, „hrať sa“ a spolu s moderátorom aj posúvať príbeh, bol vraj preňho šokom. Na premiéru prvej opery pre deti – Opera je zábava! – priviedol pre istotu aj neter a dcéru pre prípad, že by žiadne z detí nemalo odvahu prijať výzvu vystúpiť na scénu. Stalo sa však to, čo nikto nečakal.
„Na javisko prišlo tridsať detí, takže sme všetci museli dávať pozor, aby žiadne z nich nepadlo do orchestriska alebo sa nestratilo niekde za scénou. Ale zistili sme, že keď sa to robí s pokojom, všetko je v poriadku a nikomu sa nič nestane,“ vyťahuje spomienku z prvej premiéry. Detskí diváci majú z „účinkovania“ radosť, je to pre nich jedinečný zážitok a rodičia sú pyšní. Zaskočia ho aj menej príjemné momenty. Napríklad keď sa deti začnú vypytovať na veci, ktoré s inscenáciou vôbec nesúvisia. „Sú aj chlapci vrtáci, ktorí, keď sa dostanú na javisko, rozbehnú sa do zákulisia, lebo ich nesmierne zaujíma, čo tam je. A ja ich všetkých musím dostať naspäť,“ pridáva ďalší zážitok.
Jediný, ale spokojný divák
„Fascinovala ma opona, ktorá v sebe pre mňa stále skrýva tajomstvo. Už len to, že sa zdvihla, bolo vzrušujúce,“ hovorí Martin Vanek. Odmalička patril k stálym návštevníkom operných i baletných predstavení. A operné prestavenia si hrával aj doma. „Otec mi urobil malé bábkové divadlo. Ja som si vyrábal vždy scény pre konkrétnu operu. Najčastejšie to bola Verdiho Aida, lebo pre túto inscenáciu sa robia krásne egyptské kulisy. Vždy v sobotu som si dal pred bábkové divadlo veľké zrkadlo, pustil si platňu s nahrávkou tej-ktorej opery a odohral celé predstavenie. Pravdou je, že som bol jediný divák, ale veľmi spokojný,“ spomína.
A čím ho svet opery, pre mnohých akoby „zakliaty“, cez roky tak vzrušuje? „Opera je najštylizovanejší druh umenia, zároveň ale vyvoláva najviac emócií,“ vysvetľuje. Divák musí byť podľa neho na tento druh umenia pripravený, aby mohol všeličo abstrahovať.
„Nesmie mu prekážať, keď Čo-Čo-San v Madame Butterfly spieva – mám štrnásť rokov, ale speváčka mladšia ako štyridsaťročná to spievať nemôže jednoducho preto, že Verdi to tak zložil,“ pripomína. Aj preto sa snaží spolu s deťmi osloviť aj rodičov, ktorí so svojimi ratolesťami do divadla prídu. Nie raz vôbec po prvý raz na operné predstavenie. Veľkých aj menších sa snaží „chytiť“. Ponúka im možnosť rozhodnúť sa, či ich mágia opery osloví, či v nich vyvolá aký-taký záujem, rozprúdi hoci debaty o tom, čo videli v divadle, aby celá rodina prišla znova.
Opera nehryzie!
Operné predstavenia mali kedysi tzv. zmrzlinovú áriu. Počas nej prichádzali do divadla predavači zmrzliny a neodišli, kým všetko nepredali. Áriu preto komponovali skladatelia pre niektorú z vedľajších postáv, pretože vedeli, že mnohí budú počúvať len na jedno ucho. Aj túto perličku nájdete na stránkach knihy Martina Vaneka Opera nehryzie! Bohato ilustrovaná a pútavo napísaná publikácia, ktorá nedávno vyšla, súvisí s jeho projektom opery pre deti.
Možno sa raz dočká aj plánovanej elektronickej podoby. Okrem rozprávania o histórii hudobno-dramatického žánru, perličiek z rôznych vývojových období či príbehov jednotlivých opier by v nej mali byť aj rozhovory so spevákmi a tvorcami operných inscenácií, ktorými Vanek svoje publikum sviežo, múdro a vtipne sprevádza.
