Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ultima Vez po španielsky znamená „poslednýkrát“. Kto videl Líviu Balážovú tancovať v predstavení Speak low if you speak love, potvrdí, že ôsmi tanečníci naozaj tancujú odušu, akoby to malo byť poslednýkrát v živote. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, kde skupina Wima Vandekeybusa vystúpila v rámci festivalu Bratislava v pohybe, zožali ovácie postojačky. Diváci boli predstavením o rôznych podobách lásky priam unesení.
Popri dych vyrážajúcich pohybových kreáciách znie originálna živá hudba a atmosféru dokresľuje hrdelný hlas juhoafrickej speváčky Tutu Puoane. Režisér a choreograf Wim Vandekeybus, ktorý získal rôzne ceny za prínos pre európsky súčasný tanec, si totiž myslí, že práve hudba sprostredkúva neuveriteľnú silu lásky. Vyjadriť ju slovom vraj takmer nie je možné. Na javisku sa raz o lano preťahujú tanečníci s tvárami zamaskovanými šatkami, tipujem, pod ktorou sa skrýva blondínka Lívia, potom temperamentne tancujú v červených šatách – áno, aj muži, zrazu všetci skopnú topánky kamsi do zákulisia, premenia si partnerov, do toho na javisko príde černoška Tutu a komunikuje s tanečníkmi, na konci naša Lívia hádže lano divákom… Nie v prenesenom slova zmysle, ale doslova.
Veru, po predstavení nejeden divák z toho zážitku ostane bez slov. A potom niektorí kričia Bravo! Wimovi tanečníci tento príbeh o podobách lásky už tancovali na mnohých miestach sveta, nielen v režisérovom rodnom Belgicku, ale aj v Holandsku, vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Portugalsku, Čile či v kórejskom Soule. Líšia sa ich reakcie? „Samozrejme, všade je to iné. Napríklad prvý večer v Amsterdame sme síce mali standing ovation, ale nie hneď. A pri druhom predstavení ďalší deň sa na záver všetci diváci okamžite postavili, tlieskali, všetko fungovalo od prvého momentu. Ešte som v zákulisí hovorila technikom: Ako keby sme boli v inom meste s celkom inými ľuďmi,“ vraví Lívia. Ako sa vlastne v company slávneho Wima ocitla?
„Cez konkurz,“ odpovedá, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Absolventka banskobystrického konzervatória Jána Levoslava Bellu strávila rok na akadémii experimentálneho tanca v Salzburgu SEAD, dostala sa aj na prestížnu tanečnú školu P.A.R.T.S. v Bruseli… Akoby pre Líviu nič nebolo ťažké či nemožné. Keď šla študovať do Rakúska, mala síce maturitu z nemčiny, no sama priznáva, že jej školská nemčina mala svoje limity. Ale v internacionálnom tanečnom svete je aj tak rozhodujúca angličtina. A z tej Lívia zvládala ledva „how are you“ a odpovedať, odkiaľ je. Lenže temperamentná Levičanka sa ničoho nezľakla, vraj sa jej otvoril šiesty zmysel a „ľúbim rozprávať, akosi sa aj angličtina na mňa rýchlo nalepila“, smeje sa.
Príliš svalnatá na balet
Radšej sa vráťme celkom na začiatok, k Líviiným koreňom. Bola jej rodina umelecká? Lívia prikývne: „Vlastne áno. Mamina s ocinom tancovali v ľudovom súbore v Pukanci, ocino hral aj divadlo, bol tiež zručný stolár, stará mama zasa spieva. Ja som odmalička tancovala. Bola som vždy živelná, hyperaktívna, ani brat – starší o štyri roky – neobsedel, z neho sa stal vojak z povolania. Pamätám si, ako mi raz mamina v televízii ukázala balet: Toto sa ti páči? Chcela by si to robiť? A ja na to: To nie. Som skôr divý, živelný typ. Na konzervatóriu, kde som študovala tanec, sme síce mali aj balet, ale na to nemám správnu postavu, som skôr svalnatá, tak ma zakryli veľkými šatami,“ chrlí zo seba blondínka.
Foto: Danny Willems
Nadšene pokračuje, aké fantastické to bolo v Salzburgu, kde sa im na akadémii experimentálneho tanca každých päť týždňov menili profesori a každý im ukázal celkom nový štýl pohybu. „Bolo super, že po večeroch sme mohli využívať školské sály. Každý pondelok sme sa šli pobiť, kto bude mať sálu, všetci sme boli takí nadšenci. Mala som osemnásť, bola som jedna z najmladších. Na škole som sa spoznala s bratislavskou tanečnicou Soňou Ferienčíkovou, s ňou sme boli prvé Slovenky v histórii, čo na SEAD študovali. Vtedy som už vedela o prestížnej bruselskej škole P.A.R.T.S., kde tancovali všetci dobrí Slováci, aj starší spolužiaci z konzervatória tam chodili na konkurzy. Lenže v roku, keď som maturovala, práve nerobili konkurz, tak som sa len zo zábavy prihlásila na konkurz do Salzburgu. Aspoň sa naučím po anglicky, aby som to o rok skúsila na P.A.R.T.S. A oni ma vzali. V Salzburgu sa mi veľmi páčilo, dokonca sme sa tu hýbali viac ako neskôr na vysnívanom P.A.R.T.S.,“ rozpráva.
Aj v Bruseli mala Lívia profesorov zo všetkých kútov sveta. Na P.A.R.T.S., čo je skratka pre školu súčasného tanca pod vedením svetoznámej choreografky Anny Teresy de Keersmaekerovej, už mali Slováci dobré meno. „Asi pre akúsi virtuozitu, hravosť, srdečnosť. Možno to pramení aj z nášho bohatého folklóru. Veľa z neho – mnohé pohyby, rytmika a dynamika – sa dá preniesť aj do techniky v súčasnom tanci,“ vysvetľuje Lívia. Hyperaktívna dievčina si medzitým odskočila na ďalší konkurz, tentoraz do juhofrancúzskeho Toulonu. So skupinou Kubilai Khan Investigation pod vedením francúzskeho choreografa Franka Michelettiho bola na ročnom turné s predstavením Tiger Tiger burning bright. „Nevedela som po francúzsky, ale okrem choreografa nikto nebol Francúz, zasa sme sa dohovárali anglicky. A už som vedela, že pôjdem do Wimovej skupiny Ultima Vez…“
Vášeň, nie matematika
Ultima Vez je medzinárodná skupina z celého sveta, ktorú založil Belgičan Wim Vandekeybus. Tanečníci v nej sa menia podľa projektov, napríklad v spomínanom predstavení o láske Speak low if you speak love sú štyria muži a štyri ženy vrátane Lívie, projekt In spite of wishing and wanting je zasa čisto mužský a tancujú v ňom jedenásti tanečníci. Lívia je teraz jedinou Slovenkou v Ultima Vez, no rozpráva, že v minulosti u Wima tancovali aj známi tanečníci Milan Herich z Les SlovaKs a Jozef Fruček z RootlessRoot.
„Keď som sa dostala k Wimovi, bola som hotová od šťastia. Každý rok sa do Ultima Vez robí konkurz, tanečníci pošlú životopisy a čakajú, či ich naň pozvú. Prvé dni prebieha akési sito. Keď si ma Wim vybral spomedzi deväťsto či tisíc tanečníkov, nechcela som tomu ani veriť. V prvých kolách ide o to, aby sme upútali – chôdzou, pohľadom, skokom, behom, vyjadrením.“ Takže tanečník nemusí ani len prehovoriť a Wim už má svoj dojem? Iste, ale nasleduje pohybový a divadelný workshop, kde tanečníci dostanú rôzne úlohy. „Wim má rád spontánnosť a improvizáciu. Povie napríklad: Teraz si moja mama, reaguj na mňa. Rýchlo. Nejde len o reč, ale aj o pohyb. Ale nie je to celkom neverbálne, Wim veľa pracuje s textom, je aj režisér, natočil aj celovečerný film Galloping Mind. Viete, Wim, to je divokosť a veľa rockenrollu. Páči sa mi, že uňho každý pohyb odráža emóciu, nie je to čosi len matematické ako pri iných druhoch tanca. Chceme, aby sa divák naplno ponoril do príbehu, ktorý tancujeme.“
Lívia s Ultima Vez tancuje už od roku 2012, tri roky cestovala po turné s revivalom staršieho Wimovho predstavenia What the body does not remember (Čo si telo nepamätá). V juhokórejskom Soule ho vraj v gigantickom divadle videlo vyše tisíc ľudí. Lívia však tvrdí, že má radšej menšie divadlá, ako je napríklad bratislavské MDPOH, kde je intenzívnejšia komunikácia s divákmi. Stane sa niekedy, že diváci nepochopia predstavenie, že sa ich nedotkne? „Stane,“ zasmeje sa Lívia. „Napríklad v Belgicku. Hoci tam sú diváci zvyknutí na rôzne experimenty.“
Vianoce sú, keď je ananás
Práve pri predstavení Čo si telo nepamätá sa Lívia zoznámila so svojím budúcim manželom. Je tiež tanečník a herec, dnes sa venuje vlastnej tanečnej tvorbe, ale vtedy tancoval vo Wimovej company. „Zebastián pochádza z originálnej umeleckej rodiny, jeho otec je v kostarickom San José veľmi známy, spisovateľ, herec a riaditeľ divadla, mama maliarka a sestra tanečnica a manžel, ten je všetko dokopy.“ Kto si koho vyhliadol? „Keď sme robili konkurz k Wimovi, robili sme spolu duetá. Wim pracuje veľmi vášnivo, mala som predviesť jeden skok – skočiť Zebastiánovi zozadu do náručia. Keď som ho zbadala, on je nižší odo mňa, povedala som si: veď ja ho zvalcujem. Ale v jeho náručí akoby som sa rozplynula, hneď som si pomyslela: tu mi je dobre. Okamžite sme si porozumeli.“
Po čase Lívia so Zebastiánom začali spolu tvoriť, založili súbor s neuveriteľným názvom „Colectivo Priekopník Veverička“ – za ten vraj môže manžel, ktorý sa zamiloval do slovenčiny a trval na tom bizarnom názve. Vlani v máji odpremiérovali vlastné postapokalyptické predstavenie Prach/Polvo v manželovej rodnej Kostarike, neskôr ho preniesli do Banskej Bystrice. „V Colectivo Priekopník Veverička sme len dvaja, obaja sme interpreti aj tvorcovia.“
Foto: Archív Lívie Balážovej
Ukázalo sa, že dievča z Levíc a tanečník z kostarického San José si úžasne rozumejú, pohybovo aj duševne. Zebastián sa učí po slovensky, Lívia, ktorej celé meno dnes znie Lívia Balážová Méndez Marín, zasa trénuje španielčinu. Lívia stále cestuje, kde vlastne žije? „Zatiaľ v Belgicku, tam mám zázemie a tam platím dane. Sídli tam Ultima Vez, ale väčšinou sme na turné. Ale Brusel mi zdravotne veľmi nevyhovuje, je to veľmi znečistené mesto, veľa smogu a zlá voda. Som ťažká alergička, mám ekzémy, stav sa mi tam ešte zhoršuje, takže odtiaľ skôr utekám. Len čo som v južných alebo severných krajinách, hneď mi je lepšie, ekzém zmizne. Najlepšia je Kostarika, tam som šťastná a nemám žiadne zdravotné problémy.“
Čo tam Slovenku najviac prekvapilo? Sopky, zemetrasenie, oceány, vodopády, vyratúva. „Ohúrilo ma hlavné mesto San José. Niektorým ľuďom sa zdá oproti zvyšku krásnej krajiny škaredé, to najzaujímavejšie sa dá stihnúť za deň. Mňa upútalo, že tam nie sú žiadne výškové budovy, nič nemá viac ako 2–3 poschodia kvôli zemetraseniam. Mám tam pocit, akoby som bola blízko oblohy. Mesto žije festivalmi, je plné pouličného umenia a grafitov. Kostarika je veľká ako Slovensko, má aj podobný počet obyvateľov.“
Čo vedel o Slovensku Zebastián? „To, čo sa učili v škole – minimum, ale Slovensko sa mu veľmi ľúbi. Prvýkrát tu bol s Wimovou skupinou v rámci turné, druhýkrát už prišiel do našej rodiny. A toto leto sme boli v Tatrách, tie ho ohúrili. Vraj vyzerajú, že tu stoja celé roky. Kým na Kostarike sa stále trasie zem, všetko je v pohybe, Tatry vyzerali nehybné a majestátne. Jeho rodina tu nebola, ale chystáme ešte originálnu slovenskú ľudovú svadbu, zatiaľ sme mali len kostarickú. Veľmi sa teším, bolo by úžasné, keby prišli v zime a videli sneh.“ Lívia vzápätí rozpráva, ako pre ňu vždy boli Vianoce, keď mali doma ananás, čosi totálne exotické. „A manžel mi povedal, že preňho sú najexotickejšie jablká a hrozno. Ananás im rastie v záhrade. Majú všemožné ovocie, ale hrozno, jablká a hrušky musia dovážať, sú drahé a kupujú ich na Vianoce ako my ananás,“ smeje sa.
Nie je jej ľúto, že s manželom už spolu netancujú u Wima? „Je to trošku škoda, ale predstavte si, môj tanečný partner v predstavení Speak low sa zranil a Wim telefonoval manželovi: Vy ste takí zohratí, nemohli by ste tancovať spolu? Lenže Zebastián práve tvorí predstavenie s kostarickou národnou company, takže to nešlo. Inak veľmi radi tancujeme spolu, veľmi si rozumieme v pohybe, on je studňa nápadov, dopĺňame sa, jednoducho nám to funguje. Obaja neskutočne ľúbime improvizovať, dávame dôraz na dramaturgickú stránku predstavenia. Wimovu ponuku síce musel odmietnuť, ale našli sme iného Kostaričana a Diego Alvarez Sanou sa svoju rolu naučil za tri dni, klobúk dole.“
Foto: Archív Lívie Balážovej
Netanečník žasne, ako si Lívia zapamätá všetky pohyby, keď je takmer celú hodinu a trištvrte na javisku? Lívia nechápe, čo sa mi zdá čudné. Jej je to celkom prirodzené, učí sa jednoducho opakovaním a veľa v jej role je aj improvizácia. „Vlastne mám problém s fixovaním materiálu. Najviac pravdivé sa mi zdá to, čo práve prežívam. V tomto predstavení stelesňujem voľnosť, slobodu. Keď sa ma Wim pýtal, či už mám postavu fixovanú, opýtala som sa ho: Ako chceš fixovať slobodu a voľnosť? Veď je to v protiklade. Wim sa na mňa pozrel a vraj: Máš pravdu. Mám teda istú tému, ale pri sóle mám voľnosť.“
Skateboard namiesto metra
Ultima Vez sídli v bruselskom Molenbeeku. Štvrti, ktorá sa nám dostala viac do povedomia až s nedávnymi teroristickými útokmi ako hniezdo nebezpečných islamistov. Nebojí sa tam plavovlasá tanečnica? „Ak je štvrť plná teroristov, tak asi máme šťastie, veď hádam si vo svojom hniezde nenechajú vybuchnúť bombu. Doma nebude zle, nie? Lepšie je pozerať sa na to optimisticky. Všade na svete nájdete nebezpečné štvrte, ale v Bruseli som už šesť rokov, zvykla som si. Necítim sa tam nebezpečne. Stretávam všelijakých ľudí, Brusel je kozmopolitné mesto, ja som prišla z krajiny bez metra…“
Počkať, veď už toho toľko precestovala, čo ju v Bruseli tak prekvapilo? „Ó nie, predtým som bola len v Salzburgu, cestovať sme začali až neskôr, najväčší šok bol pre mňa práve Brusel. V Salzburgu som si zvykla hneď. Ale vyznať sa v bruselskom metre, to mi trvalo. Bruselčania nie sú až takí otvorení angličtine, po francúzsky hovorím len máličko, tam musím improvizovať, ale keď napríklad úradníci vidia, že sa snažíte, tak vám pomôžu.“ Najskôr v Bruseli prevzala byt po tanečníkovi Petrovi Šavelovi, teraz býva v centre mesta.
Zaujíma ma, aká bola v Bruseli po útokoch atmosféra. „Všetkých to prekvapilo, ja som sa napríklad v jednu marcovú nedeľu vrátila z Kostariky, v pondelok som letela do Nemecka a v utorok sa to stalo. Bežne si na tom letisku dávam kávu, otriaslo to mnou. Ale okrem menších krádeží sa mi tu nikdy nič zlé nestalo. Molenbeek si asi na návštevu nevyberiete, ale báť sa nemusíte. Atmosféra sa postupne upokojuje. No hej, ak môžem, vyhýbam sa metru, všade chodím na skateboarde.“ Ten sa k neposednej blondínke veru hodí.
